Je to krásne miesto, stany sú postavené hala-bala v údolnej lúke, cez ktorú tečie potok.

Apuseni, Glavoi, 22.-26.8.2015

Ako sme sa stali karavanistami, dúfam.
Jedno ráno, konkrétne v piatok, 3.7.2015, sa na FB objavil článok o žene, ktorá niekoľko rokov cestuje po Amerike v karavane so psom. Rasťo na to: „Ideme?“ Otázka pre neznalého vyzerala nevinne, ale ja som postrehla, že myšlienka si už hľadá svoju cestičku.
Len som Rasťa poprosila, aby sme s kupovaním auta počkali aspoň do nedele.
Asi mi to vyšlo, pre auto sme šli v utorok. Dobrá kúpa, dobré šoférovanie, dobré spolujazdenie.
Po mesiaci práce, pomerom 15:85 ... moje šitie a pridržiavanie : Rasťove vytvorenie fungujúcej domácnosti plus bojové výkriky o mojej nemožnosti, sa z Béďu-tranzita stal Béďa-bydlík, s posteľou, skrinkou so zabudovaným varičom, osvetlením.

Počas príprav sme špekulovali, kam vyrazíme na testovaciu jazdu. Litva ,Poľsko, Turecko,...ostalo nám Rumunsko- park Apuseni, dosť blízko a tak akurát na 5dňový výjazd.
K našim šiestim zverom pribudol králik a s ním Rasťova mamka, ktorá hrdinsky zvládla tie dni na samote v našom domčeku.
Pred cestou sme už spali v Beďovi, chceli sme, aby si vyskúšala prechádzky po našich podivných schodoch do podkrovia.
Ráno sme skoro vstali, dobalili posledné veci, povracali sa po zabudnuté (o tých naozaj zabudnutých neskôr) a o 7.00 vyrazili.

Jazda bola príjemná, cez Maďarsko zo začiatku dedinami pomaly a potom rýchlo po diaľnici na rumunské hranice. Počas cesty sa prejavila moja nemožnosť, vôbec ma nenapadlo prichystať na ňu nejaké jedlo, konkrétne rezne. Moja mama mi síce napísala provokatívnu SMS s otázkou, či ich už mám vypražené, ale bohužiaľ neskoro. Takže sme žuli odporné buchty s marmeládou z obchodu, ktoré som len tak uchmatla z babkiných zásob. Už nikdy, nikdy nepôjdeme na Cestu bez vyprážaných rezňov, tak sľubujem.
Cez Rumunsko sme šli dosť dlho ,opravujú cesty, semafor púšťa vždy len jeden smer.
Do horskej oblasti – planina Padis, sa šlo po krásnej asfaltke, ale s takými príkrymi zákrutami, že mi až stískalo „půlky“. Na Glavoi - lúka s kempom, ale viedla len kamenistá cesta.

https://lh3.googl...60-h639-no [img][/img]
Zaparkovali sme približne o 15.00, takže cesta trvala okolo 8 hodín.
Je to krásne miesto, stany sú postavené hala-bala v údolnej lúke, cez ktorú tečie potok. Lúka je dokonale spasená kravami, ovcami, kozami, svinkami a koňmi, ktoré keď sa rozcválali, vyzerali majestátne, ale v stane by som vtedy byť nechcela. A svinky dojedali nestrážené zvyšky okolo ohnísk. Je to krásne miesto, stany sú postavené hala-bala v údolnej lúke, cez ktorú tečie potok.

https://lh3.googl...60-h639-no [img][/img]

Kávičkou sme sa po ceste uvoľnili, ako predjedlo si uvarili čínske rezance a šli sa najesť do bufetu, ktorých je tu dosť. Jediný problém, môj, bol trochu so záchodom a s umývaním. Ale nad nami bol lesík a večer tma.
V bufete sme si okrem chutného jedla kúpili aj mapu. Takže Rasťo vie, kde sme. A ja viem, kde je Rasťo.
Na druhý deň ráno urobil Rasťo pra-ženičku so slaninou a ja... ja som zabudla vziať soľ a cibuľu. Táto cesta by mala vychytávať muchy, a aj má aké.
Na mape sa náš dnešný cieľ volá Cetatile Ponorului- Ponorné hrady. Príjemným kamenistým chodníčkom, zostupom strmým, ale znesiteľným sme sa dostali k jaskynnému portálu, rozmer tak 100x100x30metrov. Ako cesta do stredu Zeme, ako keď kráčali hobiti s trpaslíkmi, veľkolepé. Zostúpili sme k hučiacemu potoku, na dno. Cítila som iný svet.

https://lh3.googl...60-h639-no [img][/img]

https://lh3.googl...26-h639-no [img][/img]

Vrátili sme sa do toho nášho poriadnym stúpaním, cez kamene, reťaze, vodu. Mám rada takéto chodníky, kde sa treba chytať vyhladených koreňov a hladkých škár v skalách. A dvíhať ten stále ťažší kufor.
Nebolo to také hrozné, mám dobré topánky, na túrach im ďakujem, ako sa mi v nich dobre chodí.
Vravím Rasťovi, že som ešte nikdy nebola na turistickej dovolenke a on na to, že my nie sme na dovolenke, ale v práci.
Po návrate a obligátnej kávičke sme sa šli najesť do stánku s jedlom blízko nášho „domova“. Obkukovali sme, čo jedia ostatní, mali žlté v miskách - polievka. Tak sme si dali, z kotlíka, vynikajúca, s kuriatkami. Kuchár čistil dubáky. Žeby na zajtra? Potom kotlety - tomu slovu rozumie asi každý, na grile. A zemiaky, všetko výborné. Páči sa mi takto jesť, muž a žena varili, hrnce na zemi, kotlík na ohni a úsmev na tvári. U nás už nič také nie je, vďaka pokladniciam a nezmyselným hygienickým predpisom. Po jedle sme dostali ako dezert palacinky s čučoriedkami.

Večer sme si už hoveli v karavane, pozerali telku, Rasťo si robil fotky a ja som si písala - taký záver šichty.
Ďalší deň pred nami. Budeme nakrúcať reportáž o rumunskej divočine, cestu sme preskúmali včera. Okrem toho, že som zabudla mapu a obliekla sa do ružového trička- tabu pre kameramana, sme iba jeden raz zablúdili.
Po včerajšom nakrúcacom dni nás trošku opustili sily a Rasťa aj topánky, pretože sa kvôli reportáži, a nie len pre ňu, snažil prebrodiť potok na dne Cetatile Ponorului a vyjsť jej druhým otvorom. Turisti, ktorí už jaskyňu poznali, vraveli, že je vysoký stav vody, a preto je neprechodná. (Nechala som tam „pytel“. Musím sa preňho vrátiť.)
A mne tiež dobre padla taká menej exponovaná vychádzka. Šli sme guľatou žltou značkou, asi štvorhodinový okruh, ktorý viedol okolo priepasti Bortig. Kolmá diera, hlboká 38 metrov, s obvodom 35 metrov. Na jej dne je 30 000 kubíkov snehu a ľadu, fíha.

Videli a prešli sme malú časť parku Apuseni, ale bol to nádherný zážitok. Málo turistov, dobre značené a zabezpečené chodníky, jaskyne a priepasti hlboké a priestranné. Aj taký celkový pocit z tejto krajiny bol príjemný. Čítala som článok o tom, že v Rumunsku obyvatelia vidieka udržujú tradície. Ale nie je to pravda, oni nič neudržujú, oni tak žijú a to tam bolo cítiť, naozajstnosť.

https://lh3.googl...60-h639-no [img][/img]