Originál článku je na :  http://www.ivano.sk/2014/07/norsko-2014/

Fotogaléria s popisom na :  https://www.flickr.com/photos/ivano/sets/72157645045720439/  

Nórsko je jednoducho povinnosť. Toľko sme o ňom počuli, hlavne o krásach prírody, že sa proste nedá vynechať. Až teraz však prišla vhodná chvíľa a možnosť rezervovať si dosť času dostať sa až na Norkapp, tak teda 30.5.2014 ráno vyrážame. Termín sme zvolili skorý, mal som obavy v z davov ľudí, ktorí okupujú v  hlavnej sezóne všetko, čo aspoň trochu stojí zato. Z toho dôvodu sme aj smer zvolili najskôr hore Nórsko a potom dole na juh späť Švédskom. Dúfal som, že ešte začiatkom júna nebude hlavne v južnom Nórsku moc plno. Toto sa neskôr aj čiastočne splnilo.

Cesta cez Čechy po povestnej D1, ale v pohode, predsa len MAN je zvyknutý a stavaný aj na horšie. Prvá noc v Nemecku, odbočenie z diaľnice do nejakej rekreačnej oblasti, kde sa im ešte zachovalo aspoň kúsok lesa. Našli sme skulinku, jedinú cestičku do lesa bez zákazu, čo nie je v Nemecku jednoduché a kúsok od vedľajšej cesty to zapichli. Hluk nám robili len vtáčiky.

Ráno zase ďalej, klasika nudné Nemecko, občas zácpy a plné diaľnice. Do Dánska obrovský most, tuším 5 km, za ním sme začali hľadať flek, samá chata, súkromný pozemok, nakoniec malý plácok pri vode, fučalo ako besné.

Ďalej Dánsko, smer Helsinger na hrad a trajekt. Išli sme mimo diaľnice, spústa všelijakých ciest, všetko ukazovalo inak, navigácia, mapa a ukazovatele sa dosť nezhodli. Dánsko tlačenica, len polia, dedinky, celá činnosť ako behanie, bicyklovanie a prechádzky len na cestách. Sú dosť natlačení. Potom hrad, celkom pekný.

Potom trajekt do Švédska, diaľnica, odbočenie na vedľajšie cesty, miesto na spanie problém, nakoniec odpočívadlo, ale s pekným výhľadom a pomerne malou premávkou.

Hranice Nórska bez problémov, vínko a pivo zostalo v aute, tie limity na dovoz alkoholu do Nórska sú dosť prísne. Ešteže to nekontrolujú. Začiatok Nórska nič moc, postupne sa to ale zlepšovalo, ubúdalo áut a pribúdalo prírody. Bola aj história, najväčší a najstarší drevený kostol z éry kresťanských Vikingov v Heddale.

Flek na spanie problém, dosť súkromných pozemkov a aj závor, pomaly sa Nóri učia bojovať proti spúste obyťákov. Nakoniec krásne miesto pri jazere, bol to síce kemp, ale opustený, sezóna ešte nezačala, aspoň tu nie.

Ráno po južnej časti náhornej plošiny Hardagervidda, tam už dosť snehu, nejaké túry ešte neprichádzajú do úvahy. Vôbec tie prírodné rezervácie sú úplne bez ciest, obrovské plochy, kde sa dá zmysluplne ísť len na niekoľkodenný trek, nejaké kratšie túry alebo okruhy sú problém. Ďalej  po trochu vedľajšej ceste č. 13, dosť úzka, oproti idúci Nemec s obyťákom nezastal na rozšírenej časti, tak to vyhýbanie bolo dosť problém, nakoniec si urazil na zadnej časti takú nejakú designovú vypuklinu o moje koleso. Jeho žena chvíľu hystericky ziapala, že to bude riešiť, ale po chvíli ju manžel odvolal a pohol sa ďalej. Tak som išiel aj ja.

Náš cieľ bol Prekestol, jedna z najväčších mega prírodných akcií v Nórsku. V sezóne sa tam šliape v zástupoch, aj teraz tam bolo dosť ľudí, ale prišli sme o cca 16tej, o 16.30 sme začali stúpať. Túra hore trvá asi 2 hod, ale vzhľadom na dlhé dni sa to dalo bez problémov stihnúť. Stretávali sme len oneskorencov zhora, na skale sme ale už boli skoro sami. Bola to krásna túra, celá, nielen ten vrcholový highlight na skale 600 m nad fjordom.

Nakoľko bol v doline kemp, na parkovisku bol zákaz nocovania, tak dole do kempu, bol ale poloprázdny. V sezóne to ale musí byť husté.

Ráno cesta kúsok späť na trajekt do Stavangeru, pekná stará časť, príjemná atmosféra. Ďalej smer Bergen, okľukou okolo fjordov, krásna príroda, úzke cestičky, to je ale v Nórsku bežné. Vždy bola možnosť vyhýbania sa na rozšírených miestach, nakoniec vždy väčší vyhráva, vyhýbali sa osobáky. Ale niekedy pri stretnutí s autobusom alebo náklaďákom som musel cúvať aj ja. Najhorší boli niektorí šoféri obyťákov, hlavne nenórski, nemali dobrý odhad, nevedeli kde zastať, častokrát mali na svojej strane zbytočne aj pol metra. Ale zase všetko sa zvládlo bez problémov a stresov. Cestou dva vodopády, ozaj sila, v tomto čase je v nich najviac vody z topiaceho sa snehu.

Na noc miesto v skoro úplne prázdnom kempe, tradične problém s flekom na divoko. Niežeby sa nejaký nedal nájsť, ale moje kritériá sú vždy veľmi náročné, musí byť pri vode, ďaleko od cesty, bez ľudí a v prírode. No a takýchto miest už aj v Nórsku moc nie je, odbočky z cesty sú spravidla k chatám, domom, alebo súkromným pozemkom, častokrát označené zákazom vjazdu alebo rampou. Darmo, turistov a obyťákov je spústa, tak si svoje chránia. Ja by som to robil na ich mieste tiež. Na odpočívadlách, pri pumpách, na parkoviskách zákazy nie sú, ale to zase moc nevyhovuje mne, nie sú to idylické tiché miestečká. Ale spravidla ako sa blížil večer a únava, tak som z kritérií postupne vypúšťal a nakoniec často z toho bola aj taká núdzovka. Ale toto nebol ten prípad, boli sme v kempe 3 autá a nakoniec bol aj ohník priamo na brehu fjordu. Dokonca okrem lodičiek sme sledovali aj delfíny.

Ráno dážď, pršalo celú cestu až do Bergenu. Ten sme začali v daždi, ale potom sa to umúdrilo. Pekné mestečko, ale tu už dosť turistov s reštikami, kaviarňami a prvý ale zároveň aj posledný krát s rybím trhom.  To čo ste si na pulte vybrali aj bleskovo pripravili, bol to gurmánsky zážitok, ten účet už menej :-).

Dokonca sme kúpili aj veľrybie mäso, myslel som, že sa to dá len v Japonsku, ale veľryby lovia aj tu. Zjedli  sme si to neskôr, bolo vynikajúce, ale nechutilo to ako rybacina.

Napriek tomu, že v Nórsku je rybolov na pobreží jednou z hlavných činností, nejakých reštík, bufetov, grilov s rybacími potvorami tu bolo strašne málo. Dosť paradox. Dokonca ani iné reštiky. Tak ako to poznáme napr. v Alpskej oblasti, v každej dedinke pár reštaurácií, na cestách tiež, ktoré sú hodne navštevované turistami, ale aj miestnymi, tuto boli veľmi zriedkavé a len vo väčších mestečkách. Ak aj niečo bolo, tak nejaký snack, kde sa miestni napchávali párkom v rožku, alebo hamburgerom. Možné, že to bolo cenami, možno tým, že alkohol sa prakticky nepodával, tak nejaké kulinárske vychytávky až tak nechutia, neviem. Iný kraj, iný mrav.

Za Bergenom zase prázdny kemp, ale krásne miestečko, tak som si ho musel zaplatiť. Také miestečko priamo na brehu fjordu jednoducho na voľno nebolo.

Nasledujúci deň ukážkový, slnko, teplo, aj nad 20 st., aj Nóri tvrdili, že je to výnimka. Pred nástupom na cestu trollov sme stretli takú partiu mladých s lyžami, smiali sa, že my tam stojíme kvôli prírode, oni zase že zastavili kvôli môjmu autu :-). Že boli lyžovať hore na starej ceste, ktorá je po lyžiarske stredisko otvorená. Tak sme sa tam boli pozrieť, okrem strediska, ktoré na rozdiel od našich funguje v lete, v zime je tma a moc snehu, boli krásne výhľady a ako inak, vodopád. Cestička hore akurát presne šírka 2,3 m na MANa. Pekné.

Ďalej cesta Trollov, čo dodať, nádhera, hoci už aj teraz miestami dosť áut, hlavne obytných, ale aj autobusov. Ale zážitok. Výhľad na Geiranger fjord,

zostup dolu, potom zase výstup na náhornú plošinu, nádhera. No a na záverečnom parkovisku ešte zraz veteránov Buick, niektoré kúsky boli ozaj pekné.Ale výhľady dolu to neprekonalo :-)

Dole v Andalsnes stretnutie s párom rusov na Porsche, videli moje nálepky z Ruska tak sa zastavili, vzájomné foto, pokec, prišli z Peterburgu, nemajú to tak ďaleko. Videli sme ich tu pomerne hodne.

Potom cesta po Atlantickom pobreží č. 64, zase niečo iné, oceán a cestička po ostrovoch a dlhý tuším 8 km tunel do Kristiansundu. Tie ich cesty a tunely, no niečo úžasné. Spolu stovky km v tuneloch, mnohokrát pod fjordami a zálivami, na ceste hádam 15x trajekt, mosty ani nepočítam. Vybudovanie niečoho podobného nemá inde vo svete obdobu. Ale zároveň podsúva otázku, ako tu žili pretým? Veľa oblastí muselo byť prístupné len po vode, alebo po zemi veľmi obtiažne. Izolácia niektorých oblastí je aj teraz, do najbližšieho mestečka mnohokrát niekoľko hodín, ale predtým? Žiť tu asi nebola a vlastne ani nie je žiadna sranda.

Navečer tradičný problém s hľadaním fleku, nakoniec úspech v podobe malej plošky, obtiažne prístupnej, pripravenej asi na stavbu chaty, ale bez zákazu a závory.

Ráno smer zase sever, krajina sa zmenila na lesy, dosť nekonečné s občas jazierkom, ale aj políčka a domčeky. Pri Mo i Rane /podivný názov/ pri fleku v prístave pokec s Nórom, poradil ďalej cestu po pobreží, je dlhšia, ale o to krajšia, tak sme ho poslúchli a neľutovali sme. Veľkou výhodou v Nórsku je možnosť komunikácie, skutočne každý, aj zjavne nie moc študovaný človek ovláda angličtinu. Zrejme s tým nekončia v škole, ale používajú ju aj naďalej. Inak by ju postupne zabúdali, ale naopak, väčšinou prekvapili lepšou angličtinou ako je tá moja :-).

Mo i Rana celkom pekné mestečko, prvé za severným polárnym kruhom, ale vôbec to nebolo vidieť. Prvého človeka, ktorého sme tu stretli bol černoch na bicykli v šlapkách pri teplote tak 5 st. Akokeby nič. Ľudia normálne žili, prechádzali sa, mamičky s deťmi, občas bežec na ceste. Za severným polárnym kruhom. Zvykli si. A navyše dosť prisťahovalcov tmavšej pleti, ale aj tí si zvykli. Museli.

Ráno zase dážď, ale už aj my sme si zvykli. Aj už zima, takých 5 st. Ale cesta krásna, ľadovec padajúci do mora -teda skoro- sa hocikde nevidí.

Pri čakaní na opravu v tuneli  nás oslovil jeden mladý Nór, že či ho pustíme dopredu, že mu ide trajekt domov na ostrov a nasledujúci ide až na druhý deň. Že býva na maličkom ostrove, takých 10 km, nemajú tam ani cesty, je tam len jedna fabrika na spracovanie rýb. Samozrejmá otázka, že či sa tam nenudí, odpovedal, že nie. Na 400 obyvateľov tam majú škôlku s 50 deťmi. To hovorí za všetko :-). Ale napriek tomu, obdivuhodné.

Cesta do Bodo klasicky pekná, ako inak v Nórku, v Bodo čakanie na trajekt na Lofoty. Bol to najdlhší, tak 3,5 hod, ale aj najdrahší, tak 200 EUR. Šľak ma ide trafiť z tých cien :-).

Na Lofoty sme prišli po 12tej v noci, samozrejme ale bolo svetlo. To je jediná výhoda tohoto časového pásma. Len prvé voľné parkovisko v dedine A /to sa ozaj tak volá/, pohár vína a spať.

Ráno klasika dážď, pozreli sme idylku dedinku A, pekná, mala šmrnc, ale aj smrad zo sušených tresiek.

Tých miest s treskami bolo neskutočne veľa, taký miestny kolorit, smrdelo to tak, že to kľudne nechávali vonku a nechceli to žrať ani čajky. Dlho som nechápal, čo s tým robia, či je to používané ako zbraň, alebo ako pomsta, keď to dáme niekomu napríklad pod dvere, ale neskôr som pochopil. Pred múzeom vikingov sedelo jedno pohľadné mladé žieňa a normálne si z takej tresky ukusovalo a ona to fakt jedla !!! No teda, tú by som teda asi nepobozkal. Ale zrejme tieto severské národy nemajú také chuťové poháriky ako Taliani alebo Francúzi, nemali tu z čoho riešiť nejaké kulinárske hody, zrejme im to tak trochu ostalo, v génoch majú ešte zakódované, že jesť treba len preto, aby prežili. A ešte naviac aj tú prohibíciu im prišili,  ani to nemôžu dezinfikovať nejakou slivovicou a zapiť vínkom, no príšerný život, nezávidím im :-).

Cesta cez Lofoty, prešli sme všetky ostrovy, bol to jeden sen. Ozaj málokde sa to prírode tak vydarí. Kombinácia vysokých hôr, fjordov,  pobrežia, úžas. Je zbytočné popisovať to, fotky sú v galérii, ale naživo je to iný zážitok.

Bola aj kultúra, múzeum vikingov spolu s postavenou replikou kráľovho obydlia a lode. Obdivuhodné, s akou lodičkou, cca 26 m sa púšťali na otvorené more. A dostali sa s ňou ďaleko, do Anglie, Francie, Stredozemného mora a všade boli postrachom. Výborní bojovníci. Ten sever ich zocelil - a možno aj tie tresky :-)

No a krásne fleky na spanie, druhý deň aj počasie, slnko a pomerne teplo, takých 10 st., celkovo nádhera, Lofoty sa vydarili.

Cesta ďalej trajektom z Andenes, z trajektu sme sledovali aj veľryby, nemusel som si platiť ani špeciálny výjazd. Na pevnine som si už myslel, že bude len divočina, ale kupodivu kde sa dalo obydlia, chaty, políčka, aj kravy, zrejme to tu golfský prúd zmierňuje. V Rusku v takomto pásme len tajga, neurodilo sa tam nič. No a tu aj dosť sobov, ale je zaujímavé, že sobie mäso sme videli v obchode len raz a stálo 70 EUR kg. Pri tom množstve sobov by malo byť v každom obchode a naviac zadarmo :-).  V poslednom mestečku pred Nordkapom Ata zase normálny život, 5 st., vietor, dážď a detičky s nejakým dospelým na bicyklovom výlete, oblečú sa a tešia sa, že nie je -10. Pomaly sa blížime na Norkapp, dlhý tunel pod prielivom na ostrov, večer o nejakej 9 hod sme tam. Auto do prvej lajny, tam, kde sa normálny obyťák pre šutre nedostane. Niečo je aj vidieť, zima tak 2 st. a silný vietor lomcoval búdou celú noc. Moc som nenaspal.

Ale dobyli sme najsevernejší bod Európy, dokončil som poznávanie severu, Po Rybatschim a Archangelskej oblasti v Rusku mám ozaj celý sever Európy prejazdený. Ale vlastne ešte nás čaká cesta ďalej na východ Nórska, až potom to uzavriem.