Potom sme prešli na južnú stranu Vanu, pomaly sme hľadali miesto na prenocovanie, ale bolo dosť bažín, miest málo, pokus v jednom kempe neúspešný, ani nebol pri vode a bol podobný našim cigánskym osadám. Až druhý pokus úspech, bol to síce kemp, teda taký ich, skôr piknikové miesto, tam sa moc obyťáky a podobné veci nepraktizujú, ale už nebolo času vyberať. Ale miesto priamo pri vode, majiteľ milý, ochotný. Dokonca sme dali aj večeru, jahňacie mäso, grilovanú zeleninu, niekde vypriadol aj fľašu červeného, a dobrého. Idylka na brehu jazera.

Ráno ešte pokec s dvomi holanďanmi na obytke, prvá čo sme na východe videli, putujú tiež smerom k Čiernemu Moru, príjemné raňajky na brehu jazera a cesta ďalej na sever smerom na mesto Van. Cestou ešte chceme pozrieť arménsky kostol, ktorý sa zázračne zachoval na malom ostrovčeku.

Na brehu pri prístavisku podozrivý ruch, dosť áut, autobusov, bol som prekvapený. Dokonca policajti, ošacovanie či nemáme zbrane, povedľa vojenské auto. Neskôr sme ale pochopili prečo. Okrem toho, že kostol bol úžasný, majestátny, bola v ňom práve omša, čo prilákala to množstvo ľudí.

Bol to silný zážitok, pravoslávny spev, ktorý mrazí, kostol z 11. storočia, okolo nádherné jazero s vrcholmi 3 tis. m hôr a navyše v moslimskej krajine. Vnútri úplne natrieskané, ľudia sa modlili aj vonku, kde mali pripravený stan, ale aj len tak posedávali na múrikoch.

Čo bolo zaujímavé, bolo tam aj dosť moslimov, úplne voľne, neviem, či by na druhej strane pustili kresťana len tak na motlitby do mešity.

Na kopčeku nad kostolom dvaja ostrelovači, jeden mal pušku ako kanón, len ďalekohľad mal pol metra, s tým by odtiaľ trafil aj vrabca na Ararate. Ale pochopil som, je to ochrana pred teroristickými útokmi, keď som sa zamyslel, ťažko by sa našiel vhodnejší okamih. Kostol plný nevercov počas motlitieb, no môže byť pre moslimského teroristu niečo lepšie? Aj v Turecku sú opatrní. Ale napriek všetkému, dá sa to. Dá sa dosiahnuť spolužitie dvoch zdanlivo nepriateľských náboženstiev, ak sa do hry vloží zdravý rozum a nie zaslepenosť. Silný zážitok.

Potom cesta na mesto Van, bohužiaľ bolo zničené za 1.svetovej vojny. Zachoval sa len hrad, ktorý je symbolom mesta, dosť ho rekonštruujú, možno až moc, že z toho robia to, ča tam vlastne ani nebolo. Ale impozantné, a k tomu aj gýčové výhľady.

Stretnutie s poľským párom, sympaťáci, putujú po Turecku stopom. Inak mesto zase potvrdilo liberálnosť, mladé baby bez šatiek, moderne, t.j. sexi oblečené, pomaly mi to pripadá, že za pár rokov budú ošatkované  podobná atrakcia ako u nás nejaký detviansky kroj, len na folklórnych slávnostiach :-). Ale v tureckých dedinách je to trochu inak …tam tie tradície menej pustia. V obchode Migros všetko mladé pekné predavačky, ktoré pridajú k nákupu nielen pre moslimku neprípustný očný kontakt, ale aj milý úsmev. V obchodoch alebo reštauráciách sme v celom Turecku nevideli jedinú ošatkovanú ženu, možno, že je to podmienka zamestnávateľa, možno že ošatkovaná nechce alebo nemôže prichádzať do kontaktu s mužmi, neviem.

Pri hrade sa nám prihovoril jeden mladý sympatický pár s dvomi dcérami, že či si môžu pozrieť auto zvnútra, tak im mama povedala, poproste vy, ale anglicky. Zjavne deti šprtajú angličtinu. Zrejme mladí pochopili, že je to jediná cesta, ako si zlepšiť život, naučíť sa jazyky a získať vzdelanie a učia tak aj svoje deti. Nuž ale šanca detí z dediny, kde ešte kúria kravským trusom, pomáhajú rodičom pásť stáda, makajú na poli, asi to vzdelanie je dosť nedostižné.

Flek sme našli asi 30 km za Vanom, na krásnom mieste priamo pri jazere. Bolo aj kúpanie v mydlovej vode:-), pohodička, ale bez grilu, nedá sa každý deň jesť mäso. Ale piť červené sa veru dá ….

Noc tichá, počuť bol len žblnkot vody, ráno štýlové raňajky s výhľadmi na Van, relax, ale stále ma to poháňa ďalej, je to ako droga. Každý deň nové veci, zážitky, ráno som vždy hore s východom slnka a už sa neviem dočkať ďalšej cesty.

Cesta na Dogubayazit, východisko výletov na Ararat. Cesta krásna, v horách, dokonca sme sa vyšplhali až do 2650 mnm. Vedľajšie kopce na východe sú už súčasťou hraničného pásma s Iránom, no a keďže nejaké mimoriadne dobré vzťahy medzi krajinami nepanujú, na každom kopci čosi vojenské. Ani sme to moc nefotili, že istota je istota.

No a potom prvý pohľad na Ararat, ďalší z absolútnych highlightov našej cesty. Ale len zdiaľky, výstup na neho je komplikovaný, treba vybaviť povolenie, riešiť aklimatizáciu, výstup trvá tak 3 dni. A ani nie sme na to vybavení, hore sú ľadovce, sneh, nie je to žiadna sranda.

Tak ideme cez mesto, veľmi živé, samý obchodík, ľudia, kone, somáriky, dodávky, dolmuše všetko na ceste v jednej kope, tak sme sa cez to predrali a vypadli smerom na Ishak Pasa Sarayi, pašove sídlo a k tomu hrad skutočne v krásnom prostredí v horách. Sarayi trochu poznačený rekonštrukciou, podľa mňa nie moc šťastnou, hrad ale nádherne pricapený na brale, úchvatné.

Sarayi

Hrad

Ďalej cesta na Kars, na rovine sa otvárajú neskutočné výhľady na Ararat.

¨

Cesta prešla do hôr, už žiadna štvorprúdovka, úzka húpačka, potom nádherná náhorná plošina s pastvinami, málo osídlená, občas na oblohe nejaký dravec, ticho, majestátnosť, minimum áut. Na kopcoch opäť vždy čosi vojenské. Zase hraničné pásmo pre zmenu s Arménskom, hranice sú uzatvorené, vzťahy medzi krajinami nulové. V hre je stále genocída na arménskom národe kedysi pred prvou svetovou a neochota Turkov sa ospravedlniť.

Cestu do Ani sme struhli skratkou po šotoline, ušetrili sme cca 100 km, a úplne v pohode okolo malých dediniek, pastvín. Stretli sme len jeden traktor a dve vojenské autá, tí ale o nás nejavili záujem. Do Ani sme prišli skoro za tmy, bolo tam ale bezproblémové parkovanie, síce platené-tuším 4 eur-, taký ako stellplatz, ale využili sme ho, nakoľko sme boli v dedine a mali sme obavy s doterných money-money detičiek.

Ráno pršalo, prvýkrát na našom putovaní, ale skoro sa vyčasilo. No a potom prehliadka Ani, pozostatkov starobylého arménskeho mesta. Leží na obrovskej ploche, je to tak na dve-tri hodky chodenia, ale je to všetko v krásnom prostredí, niečo zachované menej, niečo viac. Hradby, mešita, kostoly, ale aj domy, všetko ale poriadne vzdialené. Ale nádherné miesto v krásnej prírode, nabité energiou, mýtické. Navyše bez davov turistov, to už je pre komerčákov ozaj moc ďaleko. No a po vysedávaní v aute nám takáto prechádzka nezaškodila.

Mesto leží pri krásnom kaňone, za ním už je Arménsko. Vzhľadom na to ma prekvapila neexistencia akéhokoľvek vojaka alebo inej pohraničnej uniformy. Ani žiadne kontroly, ostraha, nič.

Na druhej strane je Arménsko. Je tam vidieť pozostatky mosta, ktorý bol kedysi súčasťou Silk Way.

História na každom kroku, kdekoľvek by sa začalo kopať, niečo sa nájde. V Turecku sa miešalo hádam všetko, Rimania,  Arméni, Peržania, Rusi, Osmania, Chetiti, Iónčania, Líkyjci, Seldžuci, no proste tu sa varili dejiny. Ja na to moc nie som, ale pre človeka znalého histórie je to raj.

Po kultúrnom a historickom zážitky prechod do reality, posadenie sa do MANa a ťahanie na Kars. Cestou dedinky v ktorých sa zastavil čas, kúria tu kravským trusom, drevo alebo plyn je tu zbytočný luxus. Ktovie ako asi chutí jahňacie ugrilované na truse :-).

V mestách výrazné protiklady, tie boli všade, ale tu viac. Na jednej strane cesty skoro slumy, uplácané z hliny, na druhej sídliská s trávičkou, detskými ihriskami, bývanie porovnateľné s bohatými západnými krajinami. Či v tých slumoch žijú Kurdi, alebo proste len chudobní, neviem.

Neskôr prišli zase krásne hory, skaly, úžlabiny, krása, vyšvihli sme sa až do 2400 mnm. Stále sme sa držali vysoko, pod 1300 mnm sme neklesli.

Flek sa hľadal dosť ťažko, dolina úzka, kde sa dalo políčka, kde nie skalnaté vrchy. Nakoniec odbočka z hlavnej a tak trochu núdzovka v kúsku vyrýpanej plošiny, ale ticho, kľud, grilovaná jahňacinka. Doteraz som si myslel, že írska je najlepšia, mením názor. Táto ju prekonala. Neviem síce prečo, v írsku žerú ovce do nemoty neónovo zelenú trávičku, tu len také dosť sušiny, záhada. Ale gurmánsky zážitok No.1, spolu s tradičným červeným, nádhera.

Noc pokojná, ráno ďalej do hôr smerom Čierne more, hory pritvrdzujú, doliny sa zužujú, prekrásne scenérie. Cesta sa z ničoho nič šplhá do výšok, pod nami jazero, úplná rozprávka, sen.

Neskôr začalo stavenisko, nová cesta, ale nejako čudne, tunely vo výške 100 m, nedokončené, len taká diera, nebolo nám jasné, prečo tak vysoko a náročne. Potom sme ale pochopili, keď sme uvideli stavbu priehradného múra.

Celú dolinu zatopia. S dedinkami, tých ale nebolo veľa, proste to úplne zmenia. Možno už budúci rok údolie nebude existovať. Oni sa ozaj s tou prírodou nebabrú. Ale že nemajú dosť, majú celé kaskády Ataturkovej priehrady, stovky km vody, obrovské plochy, spústa zatopených mestečiek, dedín, historických pomiatok, a ešte si pridávajú. Je pravda, že to prinesie prosperitu a ostane im ešte nespočet ďalších prekrásnych dolín, no človek má také rozporuplné pocity. Ale nakoniec je to ich krajina. A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Ďalšie tri stupne už dokončených priehradných kaskád, gigantické diela, nad tým cesta vo výške, samý tunel alebo viadukt. Asi 60 km cesty nad priehradami v údolí, už trochu nekonečné. Ale fakt úcta k staviteľom, a zároveň otázka, ako to všetko zvládnu, stavby ciest po celom Turecku, nové domy, byty, priehrady. No rešpekt.

Priehradný múr, hádam 100 m vysoký?

Za Artvinom sa hory dosť prudko menia, začína vplyv Čierneho mora, veľa vlahy, lesy, potôčiky. Tak trochu podobné ako naše. No a potom prvý výhľad na more, po dlhej dobe.

Pobrežie Čierneho mora, trochu nás zaskočila štvorprúdová cesta, úplne pri mori, všade upravené brehy, zrejme aby nevymývalo cestu, akákoľvek nemožnosť nájdenia fleku na spanie. Vstup na pobrežie len cez zvodidlá, pláže žiadne. A na pravej strane hneď strmé hory. A zase, jednoducho obrovské dielo, cesta-dialnica pri pobreží, necitlivo zasiahla nielen pobrežie, ale spústu miest, mestečiek a dedín jednoducho odrezala od mora. Ale, priniesla celej oblasti rozvoj, zjednodušila na predtým kľukatých cestičkách dopravu, pritiahla investície. Tak si vyber, čo je lepšie.

Všade na svahoch hôr políčka s čajom, ako vo Vietname :-). Miestnou zvláštnosťou je spústa jednoduchých lanoviek na zvážanie úrody z prudkých svahov.

Flek až po odbočke na Kačkar za Ardesenom, kľudné miesto v horách, hneď vedľa hučiacej riečky. Bol aj ohník, ale večer už pomerne chladno, no čo, hory a nadmorská výška spravia svoje.

Ráno sme potiahli MANom do rezervácie, chceli sme ho niekde odstaviť, zložiť quada a pobehať okolie, dostať sa čo možno najbližšie hore Kačkar, najvyššej v pohorí, takmer 4000 mnm. Operácia sa podarila v poslednom mestečku, Aydar,  akýmsi východiskovým bodom rezervácie. Kupodivu živé turistické, horské mestečko, šmrncnuté ale dosť výrazne iným koloritom než na aký sme zvyknutí. Ale zaujímavé a pekné.

No a ďalej už quad, neuveriteľne krásna, ale úzka a rozbitá cestička na hrebeň vo výške 2450 mnm, odkiaľ boli super výhľady na Kačkar, ale nielen na neho.

Potom druhá cestička na opačnú stranu, čo najbližšie k hore. Dostali sme sa až na východiskovú základňu výstupov na Kačkar, veľmi zaujímavé, krásne výhľady, ale aj originálna atmosféra. Videli sme aj pár trekárov pred výstupom, súdiac podľa ich výstroje asi to nebude úplne jednoduché. Ide o viacdennú túru s nutným bivakom a s vybavením na zdolanie ľadovca. Vraj je to ešte ťažší výstup ako na Ararat, na Kačkare sa nejako striedajú vzdušné prúdy zo suchého a teplého juhu so severnými od Čierneho mora a sú tam veľmi bláznivé vetry, zmeny počasia. Nič pre nás, na také akcie som už pohodlný, spanie niekde pri mínusových teplotách v ministane a v spacáku nemusím, ale rešpekt, a tak trochu závidím ľuďom, čo si vedia niečo odriecť, aby sa zase na druhej strane  priblížili k prekrásnej prírode.

Po nádhernom výletíku už smer len na západ, pozdĺž mora do Trabzonu, pokračovanie dialničného pobrežia, fleky žiadne, pláží máličko a prístup len cez zvodidlá alebo schody, vedĺa hučanie dialnice. Paradoxne aj tých pár pláží prázdnych, Turci si na nejaké kúpanie nepotrpia, preferujú pikniky, zoberú samovary na drevo, spústy jedla, sadnú na plachtu na zem a celý deň prekecajú, decká sa vybehajú, a to kúpanie nie je životná nutnosť. No čo už iný kraj…..

Flek až za Trabzonom po odbočke na kláštor Sumella, nakoniec sme to zabodli až na parkovisku pred výstupom. Noc ale kľudná, všetci odišli, reštiku zavreli, cesta tam končila, pohoda.

No a ráno jeden z posledných väčších highlightov, kláštor Sumella, pričapený a vtesnaný do skaly. Hore je veľmi úzka cestička asi 3 km, parkovisko hore len symbolické. Nebol tam síce zákaz vjazdu, quadom by sa dalo, ale jednoduchšie bolo využiť dolmuša za pár drobných. Cestou ešte povinné fotenie vodopádika, potom prehliadka kláštora, pôsobivé, dokonca s pôvodnými freskami. Na kľudné rozjímanie ozaj ideálne miesto, vysoko v horách, ďaleko od ľudí, no to bolo kedysi, dnes je to dosť plné turistov.

Cesta za Trabzonom už trochu prijateľnejšia, aj ďalej od mora, ale my sme ostali na pôvodnej, ktorá kľukato kopírovala pobrežie. Tam sme našli aj flek priamo na pláži, bolo krásne kúpanie, gril, ohníček, šum mora, klasická pobrežná romantika. Neprekonateľná jahňacinka na grile s príjemným červeným to dokonale zaklincovala.  A ešte niečo, prišiel ku mne jeden mladý Turek s dvomi dcérami, že či si môže odfotiť MANa, ja že samozrejme, a postavil som sa, aby som odišiel zo záberu. Ale že nie, že ony chcú práve fotku so mnou. No tak som sa odfotil ako celebrita, nevedel som, že moja popularita vkročila aj do týchto končín :-) Dúfam, že som sa netváril moc blbo.

Ráno smer Samsun, stále čierne more, ale už trochu prjateľnejšie, občas aj pláže, ale hustota osídlenia dosť desná. Kde sa dá mestečko, mesto alebo dedina, vežiaky, domy, veľa nových a aj neobývaných. Ale vcelku je vidieť, že je to jedna z tých vyspelejších oblastí. A všade, úplne všade pestujú lieskové orechy, samozrejme každých pár metrov to predávajú, z cesty vidíme dosť fabrík na findiky, asi to tam vylupujú, balia a vyvážajú do celého sveta. Lebo neverím, že sa to dá pojesť len v Turecku. Veď čo s tým? To nie je ako zemiaky, ryža alebo niečo podobné, to sa dá každý deň a pomerne veľa, ale koľko sa dá zjesť lieskovcov denne? A pokiaľ viem, nič sa z toho nerobí, ako napr. z olív olej.

Ďalej zase oblasť cibule a cesnaku, melónov, mimochodom majú viac druhov, ale nie sú dobré. Všetko ostatné z ovocia a zeleniny je fantastické, pravá chuť a nie ako dozreté v kamiónoch, ale melóny sú tu nejaké nepodarené. Je to tak niečo medzi tekvicou a melónom, také plané, málo sladké. Neviem prečo, slnka je tam dosť. Ale Turci ich jedia na tony.

Po odbočke v Samsune od pobrežia taká turecká klasika, cesta rôzna, aj hory, aj nížiny, polia aj lesy, všeličo, ale ozajstné highlighty skončili. Po odbočení od mora sa teplota zrazu vyšplhala na 36st. za nejakú hodku zrazu klesla na 14 st., akokeby počasie vedelo, že je v Turecku a tu sú kontrasty veľmi obľúbené :-).

Flek problém, pri hlavnej ceste hluk, nakoniec sme odbočili len tak na bočnú, ktorá končila v nejakej dedine a len tak v rozšírenej zákrute pri lese sme to zakotvili. Noc kľudná, akurát v noci nás zobudili policajti, ale čo chceli, som z ich turečtiny nepochopil. Nakoniec so slovom sorry odišli.

Ráno smer Istanbul, ale nešli sme po diaľnici, normálna cesta bola tiež štvorprúdová, akurát niekde išla cez dediny, ale väčšinou sa aj tam ide 100vkou, trochu brzdili občasné semafóry. Premávka ale hustla, aj osídlenie, tá oblasť v okolí Istanbulu je desne preľudnená, tam sa asi pácha aj väčšina výroby, samá hala, fabrika, obchody a čojaviem čo ešte. Keď si človek zoberie Istanbul a okolie, Sultanbelyi, Derince, Adapazari, Bursa, je to hádam 25 mil. ľudí na pomerne malom priestore. No a pobrežie samý prístav, doky, sklady ropy alebo benzínov, cementárne, trajekty, lode, mestá, pláž žiadna, nakoniec tá čistota nič moc, no trochu depka. Ale zase zjavne prosperujúca časť.

Narazili sme na dobrú reštiku, mali tam kebab ako všade, ale nie z grilovaného mäsa, ale z pečenej jahňaciny, mäkkučkej, šťavnatej, trochu sme sa prežrali. Z obsluhy už vedela holka aj anglicky, už je tu iný svet.

Nájsť flek bolo na nobelovku, za Bandirmou sme odbočili na poloostrov, tam síce boli aj nejaké hotely, pensióny, pláže, ale nedalo sa k nim dostať. Až konečne sa podaril správny prienik, našli sme voľné miestečko, bol tam taký akokeby slamenný barík, ale už tak posezónne dosluhujúci, a pár áut. Vedľa grilujúca partia turkov nám priniesla len tak ugrilovanú kuracinu s chlebom, dobre to padlo, sú ozaj milí.

Potom pokec s jedným Turkom, žije tak napoly v Nemecku a v Turecku. Hovoril, že takých je pomerne veľa, ak im to financie umožnia, dosť sa vracajú do Turecka, aspoň vždy na určitý čas. Zarobiť, to áno, ale nejako si tam nemôžu zvyknúť.

Ráno smer Canakkale, kde vlastne náš maxi okruh uzavrieme, ale chceme ešte pozrieť južnejšie, k egejskému moru a ešte tak pol dňa povegetiť pri mori. Trochu jazda po poľných cestách, hľadanie fleku, a našli sme úplne ukážkový, nádherný, mimo dedín, v diaľke len nejaké pastviny. Nádherné kúpanie, gril, ohník.

Tešil som sa na nočné hviezdy, ale bolo pod mrakom, neskôr začalo hrmieť a blýskať sa, od mora prichádzala búrka. Prudký dážď zalial našu narýchlo postavenú markízu, spratali sme sa do auta a z okna sledovali ozajstné prírodné divadlo a náš ešte stále horiaci ohník. Blesky ožarovali celú oblohu, do toho hučanie vĺn, našťastie sa to prehnalo trochu ďalej od nás. Ale bolo to impozantné, desivé ale zároveň krásne.

Takto to začínalo:

Ráno ešte kúpanie, pohoda, neponáhľali sme sa. Také miesto si treba vychutnať. No a cesta späť, len na hranice s Bulharskom sme išli severnejšie, a plán bol kúsok prejsť po pobreží. No ale. Prišli sme na colnicu, pustili nás za závoru a nič. Ani jedno auto sa nepohlo. Tak som začal zisťovať, ževraj im padol systém a stoja, kedy to spojazdnia nikto nevedel. Tak som sa chcel otočiť a ísť späť, to sa ale nepodarilo. Už to vraj nejde. Tak čakať, potom nebývalý zmatok, všetci chceli ísť, colníci blbli s overovaním áut v systéme. Celé mi to silne pripomínalo colné procedúry niekde v stanových štátoch. Tam sa aspoň človek dohovoril po rusky, tuto po anglicky alebo nemecky to bolo veľmi chabé. Keď sa konečne podarilo, išiel som prechodom pre osobné, zdala sa mi strecha nejaká nízka, ale na druhej strane prešiel autobus, tak musím aj ja. No ale autobus prešiel povedľa strechy, to som si nevšimol. A zrazu rana, chytil som ochranným rámom strechu colnice, našťastie tam nebol nejaký betón, ale len nejaké tehly, drevená lišta, tú som dosť načal a časť padla aj na moju strechu. Zastal som, ale nikto nič, tak som išiel ďalej. Na bulharskej strane zase striedanie smien, tak spolu dve hodky.

Vychádzali sme z colnice úplne za tmy, a dôležitá zásada hľadania fleku za svetla bola v pytli. Navyše celá cesta k pobrežiu nielenže úplne zlá, samá diera, zákruta, ale viedla hustým lesom, len v diaľke sme videli pár svetielok, inak tma. Odbočiek do lesa minimálne, len pár nevýrazných šotolín. Za celú cestu 57 km, asi 1,5 hod sme nestretli ani jedno auto, len zrazu červené svetlo a policajti, že pohraničná stráž. Koho strážili, keď tam nikto nebol, netuším. Ale len kontrola dokumentov a ďalej.

Prišli sme do prvého pobrežného mestečka Carevo, neomylnou cestovateľskou intuíciou som sa na prvý krát dostal na pobrežie do maríny, tam sa spýtal, či nás na noc neodparkujú, že áno, tak som ostal. Nič lepšie sa potme nedalo nájsť. Mal som toho dosť, bolo 22 hod.

Ráno cesta po bulharskom čiernomorskom pobreží, nič moc. Väčšinou zastavané, dosť nových hotelov, pensiónov, voľné vjazdy na pobrežie prakticky žiadne. Len na jednom mieste duny celkom pekné, tam by sa dalo aj prespať, inak nič mimoriadne. Dokonca väčšinu času viedla cesta kúsok od mora, len občas odbočka do dedín s hotelmi.

Od Burgasu diaľnica až do Sofie, možno jediná nová v Bulharsku, tak vlastne stojí za úvahu, či nie je rýchlejšia cesta do Turecka cez Burgas. Z Burgasu na hranicu je vraj kratšia a nová cesta, od tureckých hraníc je tiež nová štvorpdúdovka.

No a potom už rutinná šichta po dialniciach, nocovanie v Srbsku na prijateľnom mieste na čerpačke, ale ďalej od cesty, v Chorvátsku na parkovisku za Zagrebom pri outlete, tiež pomerne kľudné, no a potom klasika domov cez Slovinsko a Rakúsko.

Čo na záver? Prvýkrát som bol v Turecku pred tromi rokmi v západnej, v tej civilizovanejšej a turistickejšej časti, ktorú som hodnotil ako krajinu protikladov. A potvrdilo sa to aj tu, dokonca ešte výraznejšie. Protikladov v prírode, v spôsobe života, v životnej úrovni, proste vo všetkom. Aj keď veľa ľudí a predovšetkým Turkov nás odrádzalo od cesty na východ, akože sú tam Kurdi, je tam nebezpečne, môžu byť konflikty, je to striktné moslimské územie, je to ďaleko, hory, zlé cesty a čojaviemčo, nepotvrdilo sa to. Nikde sme sa nestretli s problémami, ľudia boli milí, pohostinní, snáď deti trochu otravné . No a všetko, čo sme zažili a videli stálo zato, aj keď sme museli prekonať nemalé vzdialenosti. Ale každý deň bol iný, vždy niečim prekvapil. Bola to ozaj vydarená cesta.

Ostané fotky vo fotoalbume, alebo priamo vo flickr

A ešte štatistika:

Najazdil som:  9313 km

Priemerná spotreba:  25,1 l/100km

Priemerná rýchlosť: 65,9 km/hod

Za volantom som strávil : 141 hod, t.j. denne v priemere skoro 6 hod.