Originál článku je na : http://www.ivano.sk/2012/09/albansko-92012/

Fotky aj s popisom na : http://www.flickr.com/photos/ivano/sets/72157631551325107/

Videá na : http://www.youtube.com/user/ivano1211?feature=mhee

Tak prišiel čas aj na miernejšiu expedíciu s manželkou, tentokrát cez Bosnu a Hercegovinu do Černej Hory a potom Albánsko. Trasu som nejak pevne nestanovil, nakoniec ako vždy situácia ukáže, čo sa všetko dá a koľko Albánska a ktorými cestami spravíme.

Vyrážame 28.8. navečer, nocujeme pred slovinskými hranicami v Rakúsku, odbočili sme len tak z diaľnice a našli po pár km pekné tiché miesto len tak pri dedinke.

Ráno ďalej po nudných diaľniciach, ale po odbočke na BiH sme už skonštatovali, že začína dovolenka, v týchto končinách sme ešte neboli. Za chvíľu boli aj kopce, cesty slušné, normálne dedinky a mestečká. Údolie rieky Neretvy bolo také všelijaké, vlastne to už ani rieka nie je, len stojaca voda v priehradách, premávka silná, žiadna romantika. Pečené prasiatka len za Jablanicou, pár reštík takých snobských s bielymi obrusmi a spústou pohárikov, príborov a všeličoho čo len komplikuje jedenie takého obyčajného a príjemného jedla ako pečené prasiatko.

Hoci som si naivne myslel, že niekde nájdeme flek na brehu Neretvy ako za mojich detských liet, keď sme cestovali škodovečkou s rodičmi do Juhoslávie, skoro som sa zobudil. Na tých pár miestach, kde by sa ešte teoreticky dalo ísť k vode závora, romantika tu definitívne skončila.

Tak sme doputovali až do Mostaru, priamo som to namieril do centra, že nejak bude a aj bolo. Bol tam  taký stellplatz, strážený, za nejakých 15 EUR, prešli sme peši 100 m a boli sme priamo v starom Mostare, príjemná prechádzka, večera, mesto malo ozaj šmrnc. Nádherná symbióza mešít a kostolov, krásna starobylá architektúra, úžasná atmosféra. Takto žili ľudia po stáročia, až keď sa to zrazu pokazilo a začali po sebe strieľať. Tá predstava ale nepasovala k tej pohode. No ale čo už. Hoci z tej idylky to nevyplývalo, strážca parkoviska nám tvrdil, že je tam 70% nezamestnanosť a dosť zlá situácia a vysoká kriminalita. Ale ktovie ako to je, na ľuďoch to nejak nebolo vidieť, jazdili na autách, jedli v reštikách, smiali sa a vyzerali v pohode. Ale zdanie niekedy klame.

A majú tu zaujímavú menu. Kedysi sa rozhodli používať nemeckú marku a asi nevybrali to pravé. Marka skončila, nahradilo ju euro ale oni ostali pri marke, pomer je asi 1:2 k euru a asi nemajú síl prevekslovať k euru. Hoci možno je ich rozhodnutie nadčasové a tá marka príde :-).

Z Mostaru potom cesta cez 4 hranice, ale bez nejakého veľkého čakania. Pobrežie úplne zastavané, v BiH je Neum niečo, čo je skoro nemožné predstaviť si, na tak malom území toľko hotelov, disco, reštík, parkovísk ruchu a hluku, tam si oddýchnuť? Ísť na dovolenku? Celkom nerozumiem. Ale aj okolie Dubrovníka a samotný Dubrovník ktorý mal v prístave 3 obrovské výletné lode, do mesta sa hrnuli hordy autobusov, áut, motoriek a všeličoho, čo ničí tú príjemnú atmosféru prímorského idylického mestečka. Komercia valcuje. Len sme to prefrčali, ale človeku je z toho trochu smutno, ale nedá sa nič robiť. Hoci nás nepribúda, ľudia majú viac možností cestovania a všade v takýchto lokalitách  je ich viac a viac.

V Montenegre podobne, na každom aj najmenšom kúsočku voľnej plochy hotel alebo voľačo betónové. A to som si myslel, že Montenegro je niečo trochu menej komerčné. Pobrežie nie je. Až za kotorským zálivom, ktorý sme prešli trajektom, sme po viacerých pokusoch objavili niečo ako kemp pri pláži, vcelku kľudný, na pláži reštika večera v nej v pohode.

Druhý deň sme išli quadom na výlet taký okruh cez prírodnú rezerváciu v horách. Bolo super, nádherné scenérie, aj keď ich trochu kazili požiare a dym z nich. Zaujímavosť bol pamätník nejakého Njeguša, v knihách sme sa dočítali, že to bol básnik, ale mal mohylu hodnú najväčšieho vladára. Prečo mu postavili také niečo za pár básničiek sme nepochopili. Okrem mohyly tam mal múzeum Njeguša, rodný dom Njeguša, reštauráciu Njeguš, trochu mi to pripadalo ako Jára Cimrman :-). Ktovie, či to nie je niečo podobné, len taká legenda. A ešte sme sa neskôr stretli s Njegušom, ale to bolo tuším v Albánsku. Ale možno že to bol ten istý :-)

Po horách zjazd do Kotoru, taký malý Dubrovník, ale bez tisícov ľudí, mal atmošku, veľmi pekné, pohodové.

Večer posedenie a gril s Jozefovcami, s ktorými sme sa stretli len na dva dni, hoci sme plánovali celú dovolenku. Nejako im to nevyšlo.

Ráno ešte pohodička, pokec, kávička a tak, potom cesta smer Ulcinj a hranice s Albánskom, trochu čakania, ale čo už. Prvý dojem z Albánska rozpačitý. Zaujímavá a rozporuplná krajina. Ešte vplyv západu, ale veľa podivných hotelov, reštík, bizardných stavieb, veľa nedokončených, niektorých luxusných hotelov, zjavne prázdnych, sú to čierne peniaze? Zárobky ľudí čo robili vonku? Mafia? Ťažko povedať. A hneď vedľa pastieri na somárikoch, chudobné domčeky, smeti hneď vedľa domov.   Takéto paradoxy a kontrasty sprevádzali celé Albánsko. Niekedy mi to pripadalo, že v tých rovinatejších častiach na každého albánca pripadá jeden hotel, jedna reštika, jedna umývačka áut a jeden bar. A  mimochodom umývačky áut, teda nie také ako u nás linky, ale len taká plocha s nejakou wapkou a malým baríkom, boli úplne všade aj v tých najzapadlejších dedinkách. Asi to vyplýva zo vzťahu albáncov k autám. Je to ich modla, musia byť čisté, vyblýskané a vzhľadom na prašné prostredie sa musia stále umývať. No a predsa albánec nebude auto umývať na dvore. Ide do lavash, kde si dá aj kávu v bare :-). No a ešte som zabudol, pumpy, na každý kilometer jedna. Väčšinou pri nich stálo len auto majiteľa :-). Ako môžu existovať, nechápem.

Bola sobota a videli sme hádam 100 svadieb. Nablýskané autá, trúbenie, ozdoby, v každom z tých luxusných hotelov svadba. Asi z toho žijú. Ale kde sa berú tie páry ochotné sa ženiť…Možno že majú svadbu každý týždeň aby dali zarobiť tým prázdnym hotelom :-).

V Shkoderi prvá reštika, ceny viac ako prijateľné, jedlo a ochota personálu príkladné. V priemere taký obed alebo večera so všetkým pre dvoch s nejakým vínkom tak 12-15 EUR. Ďalej sme už ťahali k moru, flek našli za Schenginom na konci piesočnej poloprázdnej pláži. More nás ale sklamalo, bol tmavý piesok, 50 m od brehu bolo po členky, more mútne od toho piesku. Niečo podobné, ako na váčšine talianskeho pobrežia. Ale inak pohodička, kľud priamo na pláži.

Večerná prechádzka po pláži, je pravda, že vyzerala dosť inak ako sme zvyknutí niekde z Chorvátska, ale nakoniec bola aj večera v jednoduchej reštike priamo na brehu mora.

Celkovo sme boli pobrežím sklamaný. Myslel som, že je tam spústa nádherných nezastavaných miest, ale celkom tak to nie je. Severné 2/3 Albánska sú naplaveniny, rovina, pláže len pieskové, resp. z tých naplavenín, more mútne. Naozaj krásne miesta boli až za Vlore, tam hory padajú priamo do mora, bolo tam pár nádherných, ešte prázdnych pláží, ale zase nebolo ich až tak veľa. Väčšina pobrežia je tu kvôli horám neprístupná. Ale príroda ozaj super.

Cesta ďalej rovinatá, okrem podivných bizardných stavieb nič moc, odbočili sme do Kruje, tam je hrad a zachovalé historické uličky so svojráznou atmosférou a už aj trochu v kopčekoch. Pekné.

Potom smer Durres, je to také stredisko pri mori hlavne pre Tiračanov, bolo síce dosť preplnené, ale  boli tam hotely a všetko na vyššej úrovni, skoro ako niekde v Taliansku. Ale rušné, pláže preplnené. Dokonca do Durresu viedla z Tirany diaľnica.

Potom ešte ďalšia kultúra, Apollonia, bolo to také dve v jednom, bol tam starý monastyr a hneď vedľa  rímske vykopávky. Celkom pekné, ale z tých rímskych sa toho moc nezachovalo. Ale strategicky to umiestnili, netreba hľadať dve histórie, sú pekne vedľa seba :-) Z toho by si mohli brať príklad aj inde :-)

Flek sme hľadali pomerne zložito, na pláž viedla len taká podivná cestička medzi dedinkami, ale nakoniec sme našli celkom pekné miesto, samozrejme priamo na pláži. More ale bolo zase trochu kalné, tmavý piesok urobil svoje.

Ráno smer Vlore, za ním už začali hory, ktoré nás neopustili vlastne počas celého ďalšieho pobytu. Za priesmykom úžasné pláže, krásne výhľady. Flek sme našli úplne ukážkový, na prázdnej pláži, široko-ďaleko nikoho, dokonca bol na pláži aj ohník a grilovanie na pravých uhlíkoch, žiadny PB. Ozaj romantika, aká sa v Európe už ťažko nájde. No a more krásne, čisté, tým že tam bola štrková pláž ho nazmútili ani vlny. Nádhera.

Ráno ďalej pozdĺž pobrežia, bolo krásne, hornaté s nádhernými výhľadmi, no pláží pomenej. No a keď sa za pár rokov zastavajú, bude po romantike. Cesty boli pozdĺž celého pobrežia kvalitné, spravidla nové, veľa z nich stavané za fondy z EU. Ďalšie mesto Sarande, promenádu malo peknú, pláže dosť prázdne. Za stredom mesta sa ale bláznivo stavajú hotely, spravidla úplné nevkusy. Flek pár km za mestom, na útese nad krásnou, doslova ukážkovou plážou. Hneď vedľa na útese reštika, taká jednoduchá, ale varili výborne.

Poobede sme dali výjazd na quade, do Butrintu, krásneho miesta na poloostrove, kde sú pozostatky starého rímskeho mesta. Je to všetko v peknom lesíku,  bola to príjemná prechádzka s nasávaním histórie :-).

Na večeru sme boli v našej reštike na útese, kuchár a čašníčka tam ostali len kvôli nám, za účet cca 15 EUR. Vec dosť v našich končinách nebývalá, tu si ešte vážia každého zákazníka. A pražmy grilované na dreve boli super. Po našom odchode odišiel aj personál reštiky a ostali sme len my, miliardy hviezd na oblohe, more a MAN. Romantika na útese ako vyšitá.

No a ráno sa definitívne odkláňame od mora, prvá časť dovolenky skončila, ide sa do hôr. Cesty sa zúžili, ich povrch sa rapídne zhoršil, pribúdajú serpentíny. Kilometrový priemer sa znížil na nejakých 30 km/hod. Ale príroda nádherná, divoká, bez civilizácie.

video z pobrežia a cesty na Korce je tu: http://www.youtube.com/watch?v=LZblXBtGQHk&feature=plcp

Nabrali sme smer Girokastel, zachovalé mestečko s krásnym hradom a zaujímavou architektúrou starých domov. Je to rodisko Hodžu, ich dlhoročného šéfa, ktorý doviedol krajinu do absolútnej izolácie z ktorej sa dostávajú ozaj len veľmi ťažko.

Po kultúrno-historickom poobedí sa ide ďalej do Korce, stále hory, nakoniec čo iné sa dá vo vnútrozemí Albánska očakávať. Dediniek málo, občas usadlosť, pár domčekov, pôda a príroda tu jednoducho viac ľudí neuživí. Ale ľudia ochotní, srdeční, zjavne ešte nepokazení hordami turistov. Škoda len jazykovej bariéry, veľmi málokto hovorí po anglicky, taký sa našiel len vo väčších mestečkách, ktorý robil niekde vonku. Ako sme pochopili, deti majú v škole angličtinu, ale podľa spôsobu dorozumievania s nimi asi len tak akože. Hlavne na pobreží je ale dosť silný vplyv Talianov, pomerne dosť ľudí aj taliančinu ovláda. Bohužiaľ my nie :-)

Flek sme našli v horách, taký menší zázrak, 50 km od civilizácie taká pekná, jednoduchá, drevená reštika, lúka kde je možnosť bezplatného kempovania no a pár chatiek na ubytovanie. Postaviť tu v pustatine niečo také by som sa neodvážil, ale asi na skromné živobytie to rodine stačí. Súčasťou reštiky boli aj sádky so pstruhami, dal sa doslova vybrať ktorého chcete. Za 10 min. po jeho vylovení boli na stole, no a za dva pstruhy, šalát, chlieb, liter vínka sme platili 14 EUR. Neuveriteľné. Stretli sme tam aj dvojicu z Rakúska, rodinku Švajčiarov na staručkom obyťáku-neviem ako to dokázali sa sem dostať po tých deravých a strmých cestách.

Ráno ďalej na Korce, samozrejme cez hory, ale potom sme prišli na takú náhornú plošinu, bolo už aj trochu viac dedín a zjavne aj menšia izolácia. Za Korce už smer Ohrid, pekné jazero, ale zase žiadny zázrak. Čistá voda, tradičný albánsky bordel, ale aj pekné miesta. No a samozrejme niektoré mega nové hotely.

Potom pre zmenu Macedónsko, nič moc a späť do Albánska na Peshkopi, takú dieru s takými otrasnými cestami ťažko nájsť. Ale samozrejme príroda krásna. Z Peshkopi na Kukes vedú dve cesty. Podľa mapy jedna žltá a jedna biela. Kupodivu nám miestni poradili tú horšiu, že vraj je tam už asfalt. A skutočne, okrem pár úsekov je tam síce úzka, ale nová asfaltka. Viedla cez viacej dedín, zjavne im zjednodušila život. Miestnym to prajem, ale asfaltovaním sa pomaly stráca časť z toho, čím je Albánsko zaujímavé, neprístupnosť a divoká príroda. Ak budú dobré cesty, bude viac turistov, postavia sa všelijaké hotely, pridajú zákazy a už sme tam, kde aj v ostatnej európe. Preto offroaďáci ponáhľajte sa! Za pár rokov tu bude asfalt a nocovanie len v hoteloch a kempoch.

Flek na spanie len tak odbočenie do takého kamenného koryta, ale kľud, okolo prešlo len pár pastierov s ktorými som si posunkovou rečou srdečne pokecal :-).

Ráno ďalej na Kukes, cesta kľukatá, ale skutočne stále asfalt, aj keď cez niektoré dedinky sa strácal.

video z prejazdu pár dediniek: http://www.youtube.com/watch?v=zch1q4QKtyo&feature=plcp

Kukes taký miestny pupok, viedla tam dialnica z Tirany smerom do Kosova. My sme sa ale vydali smerom na Bajram Curry, na mape to bolo vyznačené ako “only 4×4″, ale ukázalo sa, že od Krumy je už aj tu vyasfaltovaná. No čo už, EU financuje ako divá. Cesta ale zase ubehla rýchlejšie ako sme čakali. Stretli sme troch českých bikerov, išli  naľahko, vždy ich niekde čakalo sprievodné vozidlo, pokecali sme, prešli toho hodne.

video z cesty do Bajram Curry: http://www.youtube.com/watch?v=VZnZ9qPviWQ&feature=plcp

Flek kúsok pred Bajram Curry, na brehu rieky Valbone, ukážkový flek, bol aj ohník, romantika a miliardy hviezd.

Ráno presun len do Bajramu, také mestečko-diera, ale zase to bol nástup do doliny Valbone, tak aj pár hotelíkov. Pri jednom sme nechali auto, predsa len na opustenom mieste pri rieke som sa ho bál nechať. Aj keď treba povedať, že som mal vždy pocit bezpečia, no istota je istota. Syn majiteľa sa nás hneď ujal, vedel dokonca aj trochu anglicky, tvrdil, že sa to naučil v škole. Dal som mu aj kúsok povoziť sa na quade, tak žiaril šťastím, tatko ho fotil, samozrejme aj obyťák. Potom už na quade do Valbony, nádherný výlet. Cesta tam bola síce šotolina, ale upravená, zrejme aj tu nastúpi asfalt. Odbočili sme aj na takú bočnú cestičku, dosť offroad, nádherné výhľady, krása.

No ale keď mi za pár km začal garmin ukazovať, že som v Kosove, sme sa radšej vrátili. Aj sme stretli pár takých podivných áut, jedno naložené všeličím, nejaký starý ruský zil, vyzeralo to ako pašerácka stezka do Kosova :-). Potom ďalej dolinou, obed v takej peknej štýlovej reštike, patrí jednej američanke, tvrdila, že je to jej srdcovka no a žije tu, ďaleko od civilizácie. Na konci zjazdnej cesty dosť hotelíkov, reštík, no už to bude pomaly ako v Alpách, bolo aj pár ľudí. My sme sa ešte vydali takým kamenným riečišťom úplne na koniec doliny, bola to nádhera, tu sme stretli len jednu terénnu Toyotu s offroaďákmi, ale dostal som sa ďalej ako oni :-)

Cesta späť, naloženie quada a išli sme hľadať flek smerom na Fierze, za chvíľu sme len tak odbočili k rieke Valbone, pekný flek, ale voda už nebola taká čistá, stihli ju znečistiť. Vzťah Albáncov k prírode je katastrofálny. Nielen že vyhadzujú voľne smeti, ale často aj v dedinkách priamo vedľa domu. Aspoň keby vedľa dediny vykopali nejakú jamu a po čase zasypali, ale oni nie. Asi im je to ďaleko. Ale je pravda, že v tých úplne odrezaných dedinkách a osadách smeti nebolo. Asi preto, že tam ľudia žijú inak, bez rôznych zbytočností, obalov, plastových fliaš a pod. ktoré napred treba pracne doviesť niekoľkohodinovou cestou a potom zase vyhodiť. Pijú vodu zo studne alebo prameňa, veľa si toho dopestujú, všetko zúžitkujú. Ale tu je to inak, nie je to ešte tak odľahlé. Aj tu na fleku sa jeden chlapec veľmi čudoval, keď som nakladal plastové vrece so smeťami do auta, akože čo to preboha robím. Veď to treba hodiť do rieky a ona to dokonca sama odnesie preč. Aké jednoduché. Ale nedošlo mu, že to isté robia aj ľudia žijúci proti prúdu a ich smeti priplávajú zase k nim. Alebo je im to jedno.

Ale inak pekné miesto, spočiatku také tiché, nikde dom, ale to neznamená, že tam nikto nebol. Ono tí albánci sa odniekaľ objavia, aj tu takí chlapci, ale nič, len pozerali, čudovali sa, čosi aj rozprávali, posunkovali. Keď sa stmievalo, začal oproti les ožívať, pastieri viedli späť kravy, pokrikovali na seba, tri sa im stratili.  Kravy aj ľudia rieku jednoducho prebrodili. Keď som im svietil mojou baterkou takých 100 m ďaleko na druhý breh pozerať sa po zdezertovaných kravách, nechápali, že také niečo môže existovať. Aj ju chceli kúpiť, ale za 10 EUR. Stála tuším 40 tak to by nebol dobrý kšeft :-). Ale nestratené kravy odviedli, všetko naozaj stíchlo, bol ohník, romantika a zatiaľ najviac hviezd, ak som dobre počítal, tak o 2,5 miliardy viac ako na predošlom mieste :-) nádherná mliečna dráha skoro ako na Sahare.

A čo je dôležité, mám taký pocit, že sa to zapáčilo aj mojej žene, krásna príroda, hory, hviezdy, romantika, cesty znášala aj nad stržami v pohode, možno ju ešte zoberiem aj na expedíciu :-).

Ráno prišli zase chlapci, priniesli na predaj med. A ozaj, kravy sa ráno našli, tak všetci boli happy.

Cesta ďalej do Fierze, neuveriteľne kľukatá, ide sa kilometre po zárezoch kopírujúc kopce a doliny , aby sme sa dostali vzdušnou čiarou pár sto metrov ďalej. Hore, dole, doprava, doľava, ale príroda úžasná. Dedinky ale úplne odrezané od sveta, ono aj keď bol asfalt, sú to hodiny a hodiny do najbližšej civilizácie. Ale podľa minimálnej premávky miestni moc necestujú. Len ozaj keď sa inak nedá. No a v zime? Neviem si to predstaviť. Určite ich sneh uväzní aj na niekoľko dní, možno týždňov. Vo Fierze priehradný múr, 200 m vysoký, neuveriteľná priehrada, dlhá je niekoľko desiatok kilometrov, zadržiava obrovské množstvo vody. Kompa ale neplávala, bol nízky stav vody.

No a tak sme doputovali po dlhých hodinách krútenia volantom nad stržami, v krásnych horách do Shkoderu, tým sme náš okruh po Albánsku vrátili do východzieho bodu. Za Shkoderom začína jazero Skoder, z albánskej strany má však okolo také bažiny, neprístupné, k vode sa dá dostať len na pár miestach. Jedným z nich bol aj kemp, majiteľka je angličanka, čo sa vydala za Albánca. Pekný, tichý kemp, pár áut a obyťákov. A reštika na brehu jazera, dobrá večera, ale ceny už trochu vyššie. Ale stále z ríše snov. Tak teda výnimočne v kempe, majiteľ nám poradil cestu do Thethu, okruh sme chceli spraviť na quade a tak sme sa rozhodli zostať dva dni.

Ráno vyrážame skôr, vyzerá to na celodenný výlet, napred pár km asfalt a potom za dedinkou Boge začína rozbitá, kamenistá šotolina. Príroda prekonala všetky očakávania, do dedinky sa ide cez pas vo výške 1600 mnm, potom zlez dolu, stále nádherné výhľady.

No a v doline som si myslel, že čo, tak ako v Alpách, pár km dolina a sme doma a nejako som nechápal, prečo všetci chodia do dediny Theth pasom a nie dolinou, veď to musí byť predsa jednoduchšie. Dokonca aj jeden dedinčan nám poradil cestu do Shkoderu akože späť. Ale až keď som mu tvrdil, že chcem ísť opačným smerom, kývol, že aj tade sa dá. Ale díval sa na nás tak divne. Neskôr sme zistili, prečo. Tak sme vyrazili, cesta viedla cez nekonečné stupáky, pasy, cestičky vytesané v skalách, cez potoky a potom zase hore, bez konca a ozaj strašne rozbitá. Quadu to moc nevadilo, on je na to stavaný, ale ukázalo sa, že my až tak nie :-).

Pomaly sme už toho mali dosť, keď sa ukazovali stále nové a nové kilometre, stupáky, ďalšie natriasanie. A navyše mi dochádzal benzín, začal som mať také trochu moc obavy, zastavil som pri jednej samote, či nemajú na predaj benzín, tak mi predali 2 plastové fľaše, síce bol aj s olejom asi do píly, ale mal pre nás cenu zlata :-). Na takýchto výletoch sa mi páči, že všetko vždy nejako dopadne :-).

Stretli sme sa z poľskou partiou motorkárov, niektorí to ale ešte pred prvým pasom vzdali, nemali na to vhodné mašiny.

Cestu išli nakoniec len dvaja, boli o niečo rýchlejší ako my, ale zase viac oddychovali, vždy sme ich potom míňali a nakoniec sme ich nechali za sebou, možno niekde ostali nocovať, my sme takú možnosť nemali. Žiadny stan, spacáky, skoro žiadne jedlo, museli sme to dokrútiť. Jedine, žeby sme si pod zub niečo ulovili a postavili nejakú chyžu na spanie :-). Ešte sme stretli asi 20 km pred koncom šotoliny dva VW Transportery s rakúšanmi, nechápem ako to zvládli, hoci najhoršia časť cesty ich ešte len čakala. Veľmi som ich nepotešil, neviem, či sa vrátili alebo nie. No a keď sme po 8 hodinách cesty šotolinou videli asfalt, ozaj sme sa veľmi potešili. Celkovo sme spravili 150 km, z toho cca 130 po nespevnených cestách, no ani cestou by som to väčšinou nenazval. No a ešte pár km do kempu a mali sme už toho ozaj dosť. Ale vyplatilo sa, toľko krásy, divočiny, údolí, riek, pasov, strží, neprístupných hôr, no proste sen.

video z výletu, je to ale hodne roztrasené, nabudúce si musím dať kameru na prilbu. Ale aspoň sa dá spraviť predstava o kvalite “cesty”: http://www.youtube.com/watch?v=k72ZETjms9c&feature=plcp

Ale skutočne nerozumiem, ako tam tí ľudia môžu žiť. Nie je ich veľa, ale žijú tam.  Bývať 5 hod strašnej cesty od najbližšej dedinky, obchodu, lekára, ako deti chodia do školy, čo v zime, keď tá jediná cesta je neprejazdná, úžas. Ale tí, čo tu ž