Originál čánku je na : www.ivano.sk

Fotky na: http://www.flickr.com/photos/ivano/7460858446/in/set-72157628289938769

Tak dočkal som sa, 11.5.2012 začína cesta roka. Vyrážam o 10tej ráno, ešte zobrať spolupútnikov bracha a Borisa. Cesta na východ nič mimoriadne, akurát sme v Nitre museli riešiť opravu puknutého skla. Zaujímavé, ideme do nespevnených ciest na Pamíre a kdekade a stane sa nám to ešte na dialnici. Stretávame sa s Vladom a jeho Toyotou a s Peťom a Mirkou na motorke endurku BMW pred hranicami s Ukrajinou, prechod skoro prázdny, vybavenie bolo pomerne rýchle. Flek na spanie sme našli hneď za hranicou pri takom jazierku, celkom pekný.

Cesta cez Ukrajinu začala dosť zle, navyše sme sa pustili skratkou, čo sa na Ukrajine neodpúšťa a tak sme si užili jám a výtlkov. Príroda spočiatku krásna, kopce, hory, neskôr ale prešla do roviny s nekonečnými poliami a zlými cestami. Dedinky a polia ale boli upravené, lepšie ako som čakal. Policajti nás zastavili len 2x, nechceli ale nič, len pozrieť čo a ako a kam ideme. Ďalej sa nám to stávalo úplne bežne, čím ďalej, tým sme boli pre nich väčší exoti. Ťahali sme do 7 mej večer, flek pri takých jazierkach, celkom pekné, taký oddych pre miestnych. Vlado kúpil cestou dve ryby, jedna bola slaná ako mŕtve more a tá druhá úplne mastná, dalo by sa povedať kopa rybacieho tuku, zjesť sa z nej dalo len veľmi málo. Nechápem ako môže existovať taká tlstota vo vode.

Ráno dážď cca 8 st. , pokles o 20 st., už aj tuto si príroda dovolí takéto divy. Cesta z fleku po úzkej šmykľavej blatovej cestičke po hrádzi nič moc, Peťo si dva razy s motorkou ustlal, našťastie nič vážne. Aj tak úcta, ísť na motorke v takom počasí. Keď sme ponúkali Mirke, že ju zoberieme do auta vyhlásila, že len keby poriadne pršalo a bolo naozaj zima. Takéto voľačo nie je pre nich  nič mimoriadne, hoci podľa mňa valilo ako divé no a 8st sa mi tiež nezdalo moc teplo. Postupne sa ale počo trochu zlepšilo. Celkový dojem z Ukrajiny je ozaj priaznivý, všade čisto, žiadne smeti, dedinky a domčeky síce skromné ale upravené, okolie ciest pokosené, idylka. Cesty také striedavé, nič moc, ale zase lepšie ako im predchádzali povesti. Obrovské lány polí vzorne obrobené, nechápem ale ako, keď len cesta nejakého traktora na to svoje pole musí trvať pol dňa. Možno chodia na tie polia na týždňovky ... Videli sme ale traktory ktorými to obrábajú, veľké kirovce so zloženými radlicami širokými po rozložení hádam 50 m. Ale aj tak..

Ráno celkom chladno, ale poobede zase 30, strašné rozdiely. Cesty striedavé, hlavne obchvaty miest dali zabrať. Doneck sme tiež obišli, videli sme ale obrovské haldy a železiarne.  Flek na spanie asi 100 km od ruských hraníc pri žabacom jazierku, revali ako divé.

Značky sú úplne ideálne na vyberanie pokút, zbytočné 50tky, konce dedín označené nie sú, ale prešli sme celú Ukrajinu bez pokuty. Nepoznám človeka, ktorému by sa to podarilo, možno nový záznam do quinessovej knihy rekordov :-)

Ráno smer Lugansk, cesta napred zlá, ale potom aj kúsok dialnice, ktorá sa ale javila pri takejto hustote dopravy úplne zbytočná. Ale veď ako u nás, niekto si prišiel na svoje pri províziách, nie je dôležité či je potrebná. V Krasnodore na mňa len tak neurčito kývol policajt, nebolo to také klasické mávanie ako u nás, ale len nejako ako psovi ukázal že k nohe. Ja som to nepokladal za zastavenie, ale za chvíľu už siréna a policajt v aute, doklady a tak a že prečo som nezastavil, že zato ma môžu aj zavrieť, tak som sa všelijako krútil, akože u nás sa zastavuje inak, on ma chcel zastaviť preto, lebo tam je zákaz vjazdu náklaďákov, tak znova ako mnohokrát predtým a potom, že som osobné auto, na mňa to neplatí, no a tak sme si chvíľu pokecali a nakoniec ma pustil bez pokuty, čomu sa divím aj ja sám.

Pri pumpe som platil kartou, pokladníčka za okienkom len podstrčila taký šuflík a keď som jej dal kartu, tak chcela pin, ale terminál sa nezmestil do tej zásuvky, tak mi nervózne povedala, aby som jej ho nadiktoval. Tak som jej zahlásil pin a ona ho naťukala. Zaujímavý spôsob, u nás nevídaný. Možno ešte teraz tankuje na moju kartu celá Ukrajina...

Pri colnici ozaj ako koniec sveta a civilizácie, posledná dedinka nič moc, dokonca aj vodu im vozili len s cisternou, ale podelili sa aj s nami.

Ukrajinsko-ruská colnica dosť v pohode, len na konci sa Rusi zasekli, lebo nevedeli zapísať   MANa  do  kolonky osobné auto. Asi to tam nemali v databáze. Tak riešili, riešili, zavolali snáď všetkým šéfom, a nakoniec to dali ako autobus. No ale dve hodky to trvalo.

Flek sme hľadali dosť zložito, navyše bola búrka, Vlado prieskumník našiel flek pri rieke v malej dedinke, no ale podcenil rozmery MANa, dosť som im tam očesal nejaké stromy, čerešne, musel to diplomaticky riešiť brašule v podobe 1000 rublíkov, asi bol až príliš veľkorysý, ale zase sme si spravili dobrý dojem. Za tie peniaze je asi 100 kg čerešní, ale čo už. Nakoniec som skončil pred elektrickým vedením vo výške cca 2,5 m, to si Vlado nevšimol a musel som to zase vycúvať, jednoduché to nebolo, ale zase dobrá príprava na pamírske úzke cestičky. Flek sme potom v pohode našli na druhej strane cesty pri rieke ako nám poradili miestni, bola ale búrka dážď tak sme časť večera strávili indoorovo v MANe.

Ráno ďalej po nekonečných ruských rovinách, obrovské polia podobne ako na Ukrajine, zase asi chodia orať na týždňovky. Dediny boli vzdialené tak 50-100 km. Takto nejako to vyzeralo a keď sa to ide niekoľko hodín, tak dosť aj nuda. Ale my cestovatelia to pokladáme za súčasť cesty a nič nás nerozhádže :-).

Ale polia vzorne obrobené, všade čisto, dokonca na odpočívadlách koše. Na ceste so mnou robila interview jedna miestna ruská televízia, akože popis cesty, kam ideme a tak. Ja ako vedúci zájazdu a zároveň najlepší ruštinár /Ľubo tam ešte nebol/ som si tak užil pár minút slávy :-). Potom Volgograd, v Rusku pojem a skutočne pekné mesto s neodmysliteľnou Mamayeovou mohylou, symbolom zvratu v druhej svetovej vojne.

Tie proporcie boli obrovské, tí Rusi si vedia uctiť ich históriu. Potom som bol ešte prehlasovaný sa preštrikovať celým mestom k nejakému Politovmu domu, pamiatky tiež ako inak na 2. svetovú vojnu, kde obrancovia bránili dom 60 dní. Bol to ale len jeden rozpadnutý dom, ktorých je v Rusku dosť aj bez zásluh vojny. No a ešte k tomu pár tančikov, ktoré vidíte v každom druhom mestečku. Ale čo už, prehlasovali ma a to sa v našich cestovateľských kruhoch rešpektuje. Aj keď sme sa museli predierať 3 hod zácpami a musím priznať že som bol dosť ufrflaný.

Smerom na Astrachan sme sa vydali po východnej strane Volgy, to znamená dosť zachádzka, ale zdalo sa nám to zaujímavejšie a chceli sme odbočiť a pozrieť aj jedno soľné jazero. Museli sme teda prejsť cez Volgu po priehradnom múre, pohľad z jednej strany na more vodnej elektrárne a z druhej strany na prúdy vody pod priehradným múrom bol úchvatný.Padnúť by som tam nechcel.

Na druhej strane Volgy obrovské nové satelity, domy, vežiaky, obchody, ťahalo sa to desiatky kilometrov. Neviem, či tí ľudia chodia robiť do Volgogradu, alebo si to žije svojim životom, ale ani nechápem, ako sa tam dopravujú, jediný most bol iba priehradný múr, alebo snáď loďami cez Volgu? Už bolo dosť hodín, stmievalo sa a konečne, keď sme sa vymotali z tohoto podivného labyrintu, tak sme jednoducho odbočili do stepi a utáborili sa. Bol to náročný deň, tie mestá so zácpami, autami, križovatkami, semafórmi ma vždy nejako zničia.

Ráno smer Astrachan, to už znie tak trochu exoticky, je pri ústí rieky Volgy, ktorá vytvára spústu ramien na ploche veľkej ako tretina Slovenska. No reálne sme videli vždy len jedno rameno, to posledné a najbližšie. Volgu sme na celej ceste ani nezahliadli. Navyše bolo dosť veľa vody, aj povodne. Odbočili sme na soľné jazero Balchašak, veľmi zaujímavé, koncentrácia soli je vraj väčšia ako v Mŕtvom mori. Museli sme odstaviť na parkovisku, potom nás posadili na podivnú motorečku so sajdkou a tou nás odviezli k samotnému jazeru.

Biznis kvitne aj tu a to som si myslel, že v takejto pustatine sa bude dať voľne táboriť priamo pri jazere. No ale civilizácia ide neúprosne všade. Na jazere ťažia soľ úplne masovo, je tam aj fabrika a železnica. Kedysi sa tam ťažilo len tak amatérsky, dali len také koly do vody a na tom sa soľ vyzrážala.Teraz je to už len atrakcia.

V dedine už prevažujú kazaši, samozrejmá obrovská pozornosť miestnych, taká technika a takí blázni ako my sa tak ľahko dokopy nevidí. Ale na toto sme si pomaly zvykali.

Ďalej smerom na Astrachan začali stepi, ale medzitým aj polia. Ak sa tá zem zavlažuje, a vody je z neďalekej Volgy dosť, zjavne je úrodná. Ale pre riedko osídlené územie asi nie je treba tých polí viac, tak to neriešia, nemusia. Ale toto územie by mohlo uživiť podstatne viac ľudí. Možno až sa budeme tlačiť u nás ako sardinky, príde aj na takúto alternatívu :-).  Flek sa hľadal trochu obtiažne, veľa miest bolo zaplavených, nakoniec sme našli pekné miesto pri ramene Volgy asi 40 km od Astrachanu. Vlado s Borisom a Otmarom /brašule/ išli pre Ľuba ktorý priletel z Moskvy.

Ráno už smer hranice s Kazachstanom, všade pri cestách záplavy, dokonca som prvý krát videl plávajúcu kravu aby sa dostala niekde k pastvine. Hranica dosť v pohode, žiadne komplikácie. Rusi majú s Kazachstanom colnú úniu, preto je to všetko jednoduchšie. Hneď za hranicami sa vyrútil na nás policajt, nezastavil som na stopke. Začala pre mňa nová éra stopiek na rovnej ceste, bez križovatky. U nás poznáme stopku len križovatke, v týchto krajinách je úplne bežná na check pointoch alebo len tak hocikde, tak treba zastaviť a ak sa pozdávate policajtovi, môžete sa pohnúť ďalej. Tým on získa čas na rozhodnutie, či vás zastaví. Nás spravidla zastavovali, keď pre nič iné zo zvedavosti. No ale k veci, keďže som tu nezastavil, tak to bolo podľa nich veľmi závažné porušenie predpisov, ale nakoniec som to ukecal na 50 euráčov za oboch aj s Vladom. Začínam si zvykať na miestny kolorit pokút a iných poplatkov. U nás musíme platiť za dialnice, tunely, parkoviská a pod. tuto občas niečo miestnym uniformám. Je to tu tak a nedá sa robiť nič iné, len to rešpektovať.

Ďalej dosť rozbitá cesta, dediny už dosť chudobné, iný kraj ako v Rusku. Za Atyrau nám miestni poradili, ako by sme sa mohli dostať ku Kaspickému moru, ale po nejakých pár kilometroch absolútne rozbitej cesty sme sa dostali k závore a aj tam nám povedali, že k moru sa nedá, sú tam len šachoriny. Za celú cestu pozdĺž Kaspického mora sa nám ho nepodarilo vidieť. Zjavne ľuďom ani nechýba, málokoho zaujímalo ako sa k nemu dostať a ak, tak načo? Čo by sme tam chceli? Zaujímavé. Flek sme našli akože pri mori, ale sme ho nevideli, len tak v stepi. Ale kľud a pohoda.

Ďalej smer Beinau, výborná cesta, dosť soľných jazierok, bolo to také príjemné spestrenie cesty.

Spanie trochu alebo teda dosť netradičné, v záhrade hotela, kde nám pustili telku s MS v hokeji. No darmo, civilizácia je aj tu, každý druhý dom má satelit. Popili sme nejaké pivko, potešili sa z nášho víťazstva, tam v Kazachstane to má trochu inú príchuť. V hoteli sme stretli dvoch bratov z Belgicka ako idú na bicykloch z Číny, sú už rok na ceste a keď som si uvedomil, čo ich čaká na nekonečných stepiach Kazachstanu a Ruska, no povedať, že klobúk dolu, je málo. Je to nesmierna psychika. No a ako bonbónik tam bola aj jedna Nemka, ktorá ide na biku opačným smerom na Uzbekistan a úplne sama. No tak to už je úplne nad môj pochop. Vyžaduje to ozaj neuveriteľnú silu.

Veď aj nás miestni nejako nechápu. Keď im povieme, že len tak cestujeme a poznávame, sami a dobrovoľne, tak sa pýtajú prečo? Prečo sa mlátite po tých otrasných cestách, prečo sa terigáte nekonečnými stepami? No a úplne to zaklincoval jeden Kazach, ktorý sa úplne z vážnou tvárou spýtal, koľko nás za to cestovanie platia. Čo na to povedať? Títo ľudia väčšinou neboli nikde, nevidia dôvod okrem zárobku kdekoľvek ísť.

Cesta ráno na hranice z Uzbekistanom, bolo to nejakých 60 km, u nás by sme to nazvali offroadom cez step a polopúšť, tam to bola hlavná cesta s kamionmi, ktoré sa na tom krútili ako harmonika. Neuveriteľné. Asi sa nevedia dohodnúť na oprave, navyše tradične zlé vzťahy medzi "stanovými krajinami" ich asi nemotivujú k nejakým opravám ciest v prihraničných oblastiach.

No a potom hranica, bol to dosť des, húfy gastarbeitrov, utečencov, bordel, špina, odpad, no už ozaj ako na periférii sveta. Náš postup bol spočiatku veľmi úspešný, vďaka 20 eur sme sa hneď dostali za závoru, ale tam nás schladila neúprosná administratíva, kolečko, čo postráda logiku a šikanuje vás od okienka k okienku, všade čosi zapíšu, pošlú ďalej, potom zistia, že ešte tam ste voľačo zabudli, zapísať autá na troch miestach do nejakých zošitov, niekedy do počítača, potom zase pasy, nejaká banka, poplatok, poistka. No nekonečné. Nám sa navyše stalo, že na poslednej kontrole sa začali zaujímať o štvorkolku, že ju musíme zapísať, aj keď sa vezie na aute, tak všetko zle a brašule si musel zopakovať colné. Nemám to rád, sú to vždy nepríjemné stresy, ale zase na druhej strane je to daň za niečo, čo už u nás v Európe človek nezažije. Nič sa nedá robiť, aj to je súčasť cesty. Tentokrát 4 hodky.

Peniaze sme vymenili  hneď za hranicami od vekslákov, 1 dolár za 2000 somov, boli sme zrazu veľmi bohatí, dostali sme 200 tis. v 500 somových bankovkách, úplná hrča. No ale aj pri platení tá hrča rýchlo mizla. Problém bol, že sme to nevedeli počítať, tak akože jedna, dve, tri sa nedá, väčšinou to počítali miestni takým systémom zohnutia kopy peňazí, tak to išlo nepomerne rýchlejšie.

Toto je asi 100 dolárov.

Cesta väčšinou zlá, striedalo sa to a niekedy sa nedalo včas zabrzdiť, tak sme občas lietali až do neba..Ťahali sme dlho, spoliehali sa na to, že v Quasare nájdeme hotel s televíziou a pozrieme hokej, do Quasaru sme došli skoro za tmy, žiadny hotel s telkou  tam nebol, potom po tme sme čosi našli na spanie za mestom, ale len takú núdzovku.

Ráno zháňanie nafty, je to úplný paradox, všetci jazdia a na žiadnej pumpe nie je nafta a väčšinou ani benzín. Trochu nás to zaskočilo, ale postupne sme získavali know how na zháňanie cez miestnych, pod rukou, samozrejme drahšie ako je oficiálna cena. Takto sa tankovalo v Uzbekistane.

No a nemusím zdôrazňovať, že takto naliať 200 l do MANa z 20 litrových bandasiek nebola žiadna sranda. Luba sme menovali hlavným nalievačom, lebo mal najlepšiu chrbticu :-) a s radosťou sa toho ujal :-), no ale je fakt, že nemal na výber. Miestni tvrdili, že takýto nedostatok nafty nie je vždy, akurát teraz sa všetka technika pustila do polí a tak jedna rafinérka nestačí. No neviem, aj benzín moc nebol a traktory na benzín nie sú. Veľmi zaujímavé boli pumpy. Na väčšine púmp bolo akože otvorené, bol tam pokladník, ale nič nepredával, lebo nič nemal. Tak načo tam bol mi nebolo celkom jasné. Ak som nakukol dnu, tak tam mali nejaké  to ich moslimské ležadlo, niečo popíjali, pojedali, mali takú pohodičku. Ale z čoho žili, keď nič nepredávali je dosť nepochopiteľné.

Potom sme to zvrtli ma Mojnak, bývalá rybárska dedinka na pobreží Aralského mora. Veľmi sme boli zvedaví na skutočnosť a rozsah devastácie Aralského mora, ktoré vďaka neúmernému zavlažovaniu bavlníkových plantáží v Uzbekistane z rieky Amu Darja prakticky vyschlo.  Musím povedať, že to bol silný zážitok. Vidieť územie, kde ešte za súčasnej generácie žblnkala voda, plávali lode, rybári lovili ryby, boli tam prístavy, móla a teraz to vyzerá takto:

To je presne breh bývalého mora. Teraz už len taká polopúšť. Miestnych sme sa pýtali, ako je ďaleko voda, povedali, že to presne nikto nevie, ale okolo 200 km. A že cesta ani pre offroady tam nevedie, nikto tam nechodí, nikoho to nezaujíma. More zmizlo a nikomu nechýba. Bože, ak by som tam žil, určite by som sa tam chcel pozrieť, ale miestnych to ale úplne absolútne vôbec nezaujíma. No  skutočne iná mentalita. Alebo majú iné starosti o holú existenciu a nemajú čas na kratochvíle s cestovaním. Tak sme sa museli zmieriť s tým, že Aralské more neuvidíme, je to nad naše časové ale asi aj technické možnosti.

Svet sa nám mení pred očami a ozaj veľmi rýchlo. Na druhej strane som až takú devastáciu, ako som mal z info pred cestou, nevidel. Popisovali to ako suché, soľou zamorené územia, kde sa nič neurodí, ľudia odtiaľ utekajú, krajinou sa preháňajú svorky túlavých psov, ktoré tam zanechali utekajúci ľudia. Nie je to ale tak. Moynaq má nejakých 3000 obyvateľov, deti chodia do školy, sú tam obchody, dokonca reštiky, samozrejme veľmi jednoduché, ale o nič horšie ako v iných dedinách.

Chodí tam dokonca autobus. Hneď za Moynaqom sa pasú kravy, sú tam pastviny, políčka. Nie je to také hrozné, ale predsa len more zmizlo. Dôvod tohoto je prostý, zavlažovanie z rieky AmuDarja, ktorú sme videli niekoľko sto kilometrov od Pamíru a už ani poriadne netiekla, len boli kaluže. Do Aralského mora už nepritečie ani kvapka. Na druhej strane zavlažovanie prináša možnosť obživy pre niekoľko miliónov ľudí, bez tejto rieky by bol celý Uzbekistan len púšť. Tak sa natíska otázka, čo je lepšie. Ja ale pravda, že sa to asi malo robiť z väčším citom, pár rokov by sa Aralské more-jazero zachránilo. Ale vyschlo by tak či onak, kedysi bolo spojené s Kaspikom, dlhé desiatky kilometrov sme išli po bývalom morskom dne so siluetou pobrežia. Ťažko hodnotiť históriu, nemáme na to dostatok objektívnych informácií. V každom prípade to bolo celé nesmierne zaujímavé a som strašne rád, že som to mohol vidieť na vlastné oči, objektívnych informácií som sa dopátral strašne málo.

Flek pri riečke alebo asi umelom kanáli, celkom pekný, tak bol samozrejme ohník a tak.

Ráno späť na Nukus, našou pôvodne plánovanou cestou sa vraj nedalo. Miestni povedali, že tam chýba nejaký most, tak znova rovnakou späť. Púšť Kyzylkum zaujímavá, ale povedal by som, že je to len taká polopúšť, sú tam aj nejaké rastlinky, je ale možné, že v lete vyschnú.

Zase zháňanie nafty v Nukuse, tu ale bola cena priaznivejšia, len 0,7 usd za liter, asi je väčšia ponuka na čiernom trhu. Neuveriteľný obdiv našej techniky, ľudia trúbia, mávajú, ak stojíme, dajú sa do reči. Väčšina ľudí vie rusky, tak je bezproblémová komunikácia. Ľudia nie sú ešte pokazení turistami a ozaj srdeční. Pýtajú sa, čo stojí motorka, štvorkolka, ale potom len zalapajú po dychu a vrátia sa do reality. Aj sa pýtajú na cenu MANa, ale to väčšinou odbijem, že veľa. Jeden chcel silou-mocou vedieť cenu a keď som mu ju povedal a navyše veľmi zaokrúhlenú nadol, tak vyhlásil, že toľko peňazí nie je ani v celom Uzbekistane :-).

Veľmi zaujímavá je móda zlatých zubov. Tu sme na to narazili, ale bolo to tak vo všetkých stanoch. Ľudia majú strašne veľa zlatých zubov a povedal by som, že čím úspešnejší jedinec, tým ich má viac. Zrejme aby ukázal  bohatstvo. Mám dojem, že si vytrhávajú aj zdravé zuby a podľa finančných možností nahrádzajú zlatými. Veď predsa nie je možné aby mladý človek mal celý predný chrup vymenený za zlatý. Tiež je ale otázka, či to zlato je pravé. Nemal som odvahu sa niekoho na to spýtať. Akože hej ty, prečo máš toľko zlatých zubov, to ti originály vypadali, a sú tie zlaté pravé? To by znelo asi blbo a možno by sa aj trochu nasrali :-).

Cesta ďalej na Khivu, flek sa hľadal ťažko, všetko políčka, dedinky, až pre Khivou nejaké jazero a tam pekný flek hoci kúpať sa nedalo.

Ráno Khiva, jedno z najstarších miest na svete, kedysi obchodné centrum na Silk Road. Bolo zachovalé, s obrovskými hradbami a malo to charakter kompletného starobylého mestečka s ulicami, mešitami, trhoviskom, samozrejme s ponukou suvenírov, proste to žilo. Turistov nebolo veľa, Khiva je dosť od ruky, myslím že nemá letisko a z Buchary je to na nejaký autobusový výjazd ďaleko.

Nasledovala úplne, ale úplne naozaj otrasná cesta do Buchary,  asi 100 km s jamami, výtlkmi, prachom, a v tom sa všelijako krútili vŕzgali, ničili kamióny, osobných áut bolo menej, kto mohol radšej nikam nešiel. Možno aj z tohoto pramení údiv nad našim  cestovaním. Prečo sa dobrovoľne nechať natriasať a mykať na takých cestách, navyše ničiť vlastné autá? Tam sa mi aj dosť definitívne odporúčal nosič na štvorkolku, toto bolo aj na neho veľa. Klesol, mohutné pánty sa skrivili, dva sa vytrhli  a bola nutná oprava, našťastie úplne zlá cesta skončila a tak som opatrne išiel ďalej, no v prvej "svarke" sme to museli riešiť.

Paradoxom ale bolo, že veľká časť, tejto cesty mala dva prúdy hotové, kde by sa dalo provizórne jazdiť trebárs 60-80, mala vynikajúci povrch, len nemala dokončené krajnice. Ale na tej hotovej polovici boli kopy hliny a betónové zátarasy, aby tam tí ľudia nejazdili. Spraviť niečo pre ľudí a vyjsť im kúsok v ústrety a nejako to riešiť sa tu nenosí. Človek tu nie je nič. Ale je zaujímavé, že keď sme sa pýtali ľudí, že prečo nespojazdnia tú hotovú polovicu, nejako to vždy tak akože ospravedlňovali, nie je hotová, až keď bude celý úsek, vraj ich podviedla kórejská firma, teraz nie sú peniaze, dokončenie v nedohľadne. No čo už, iný svet.

Noc v púšti Kyzylkum, pekné miestečko, v neďalekej jednoduchej reštike nám spravili super ryby z Amudarje.

A takto vyzeral nosič na quada. Soudruzi někde udělali chybu, nerátali s tým, že pôjdem do ozajstného terénu dlhého nepreháňam tisíce kilometrov. A to som im omieľal o hlavu neustále. Asi si mysleli, že len tak kecám :-)

Ráno smer Buchara, už nám veľa nechýbalo, v prvej svarke sme dali spraviť nosič, zavarili to na hulváta na pevno, už sa nedal sklopiť, ako povedali, tak je to zavarené "na smerť", neskôr sa ale ukázalo, že nebolo. Museli sme akciu zopakovať v Tadžikistane. Obed v reštike oproti svarke, tradične výborný, všade v stanoch aj v takých povedal by som jemne, veľmi jednoduchých reštikách domáca kuchyňa, chutná, veľké porcie, žiadne polotovary. Vo všetkých stanoch bola dominantná polievka lagman, zmes zemiakov, domácich cestovín, mäsa, zeleniny a všade to robili inak, tak aj keď mal človek lagman skoro každý deň, nikdy nejedol to isté. No a potom šašlik, baranina, plov, boršč už na juhu moc nie. Obedy sme mali prakticky vždy takto v reštikách na ceste, večeru už sme robili sami, ale niekedy len tak oklamali studenou konzervou alebo syrom. Nie vždy sa chcelo variť.

Stretli sme Nemcov na VW Syncro, pokecali sme, už sa vracali späť.No a zlatým klincom bola kolóna asi 15 obyťákov z Talianska, to ešte boli pred tou rozbitou cestou, chudáci netušili čo ich čaká, ktovie ako to prežila ich technika. No ale klobúk dole, je to na takýchto autách odvaha.

Buchara trochu sklamala, moc komercie, nie je to už také mestečko ako Khiva so svojou atmosférou, tu boli len tak pohádzané nejaké mešity, aj keď obrovské, medzi novostavbami, alebo niečim čo len tak vzdialene pripomínalo čosi historické, ale bolo to postavené nanovo. Takto sa tu vyrába história:

Postavia si čo chcú a potom budú tvrdiť, že je to staré tisícky rokov. Ale mňa neoblafnú :-). Ale zase treba uznať, že mešita bola gigant.

Flek na súkromnom pozemku jedného sedliaka, veľmi príjemný ako všetci, ponúkol vodu a tak, peniaze samozrejme odmietol, boli sme jeho hosťami.

Ráno pršalo, ale bolo teplo, neskôr sa vyčasilo, mali sme neplánovanú zastávku ma opravu uchytenia nástavby, zase soudruzi nerátali s terénom :-). Ale len nejakú hodku, nebol to taký veľký problém. Potom už Samarkand, ale už zase komercia, veľké moderné mesto, medzi mešitami dostavané luxusné obchody s kobercami, suvenírmi, ale nežilo to ako v Khive. Teda žilo to, ale viac ako normálne mesto bez tej orientálnej starobylej atmosféry. Ale zase mešity boli obrovské, tuším ešte väčšie ako v Buchare.

Po Samarkande ďalej, smerom na hranice v Pendzikente, čo je najpriamejšia cesta na Dušanbe. Ja som síce mal z domu informáciu, že prechod je uzavretý, ale všetci, vrátane policajtov nás uisťovali, že funguje. Boli sme príjemne prekvapení, nepochybovali sme.

Už sa stmievalo, pršalo, pochmúrny koniec dňa, všade dedinky, polia, blato, dokonca rozliata voda z dažďa. Zabočili sme z hlavnej cesty na nejakú dedinku, tam hneď zhluk a akože čo, kam a odkiaľ, klasika,  ľudia boli zvedaví, milí, vypytovali sa ako všade. Keď som povedal, čo potrebujeme, len nejaké miestečko na autá a stan, taký prirodzený vodca z ľudu nám ponúkol miesto pri hydroelektrárni, plac pre autá, miesto pre stan v hale elektrárne, vyzeralo to fajn. Samozrejme pol dediny u nás, ale všetko ok. Posedeli sme s nimi, potom ale prišli dosť nezvládnuteľní opití, neboli agresívni, ale nedalo sa ich zbaviť, núkali všeličo, vrátane nejakého syru ?? z kobylieho mlieka, museli sme ochutnať a môžem povedať, že by som to neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. No a keď naši opilci začali miešať vodku s pivom a mojim vínom, už to naozaj bolo nutné ukončiť, tak môj spojenec, správca toho celého sa to skúsil zvládnuť. Bol našťastie moslim, teda nepil a pomáhal. Sranda bola, že tí najviac opití boli zamestnanci elektrárne a teda ostali vnútri. Peťovi s Mirkou nebolo všetko jedno, ale opilci potom zaspali a neboli väčšie problémy. My sme vonku prespali v pohode, v tom "nedobytnom" aute sa dá. Ten alkohol ozaj robí problémy, ale toto bol jediný, nikde sa to už nezopakovalo.

Ráno odchod z dediny pre istotu bez raňajok, rýchle, aby sa nezobudili opilci :-) a smer hranice, pár kilometrov a vojaci, betónové zátarasy a povedali nám, že darmo, hraničný prechod neexistuje, je uzavretý zátarasmi. Tiež nevedeli pochopiť, prečo nám povedali, a aj policajti, že prechod funguje. A dokonca v dedinke, v ktorej sme nocovali nám všetci svorne potvrdili, že je aj pre cudzincov, to sa rozum zastaví. Nevedieť, čo je 10 km od dediny? Nevedieť, že prechod je už roky zavretý? 10 km od neho? Ozaj iný svet. Z veľkej časti pre nás nepochopiteľný.

Tak pekne 200 km na sever, potom zase v Tadžikistane späť na juh. Jeden pas navyše, najdesnejší, ale to až potom.

Dosť sa zle pátralo, kde je vlastne prechod, v jednej dedinke to bolo nádejné, tam ale nebol, možno len pre osobáky, prechod poznalo dosť málo ľudí. Proste medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom je skoro absolútna izolácia. Už som spomínal, že všetky tieto stany sa úplne neznášajú. Je to zložité, ale nie je to len v politikoch, je to aj v ľuďoch. Sú presvedčení o tom, že ich krajina je najkrajšia, žijú v nej najlepší ľudia. Keď vám uzbekistanec povie, prečo idete do Tadžikistanu, tam nič nie je, u nás treba pozrieť ferganu, u nás je krásne,  tam v Tadžikistane  sú ťudia "gornye", každý má kalašnikova, ublížia vám, tak to berte s obrovskou rezervou. Narazíte aj tam na krásnu krajinu, ohromne milých ľudí, ktorí vám chcú pomôcť, ale nenávidia zase tých uzbekov. Skúsim to trochu popísať tieto ich nenávisti čo som pochytil z rozhovorov s bežnými ľuďmi:

-uzbeci nenávidia Kirgizov lebo stavajú vodné elektrárne a púšťajú im málo vody

- uzbeci nenávidia Kirgizov, lebo v kirgizsku  žije ich menšina, ktorí nemajú slobodu a historicky a zemepisne to územie fergany patrí im

- kirgizi nenávidia uzbekov, lebo žijú vo fergane na území kirgizov,  a je ich veľa a poslali by ich najradšej preč, keď ale boli pred dvoma rokmi nepokoje, kirgizi  vyhnali tisíce uzbekov, uzbecký diktátor ich neprijal, že vraj ich je už veľa a prijali ich rusi

- tadžici nenávidia uzbekov, lebo kedysi pred hádam aj tisícročiami im patrila obrovská ríša aj s Bucharou a Samarkandom a uzbeci im to zobrali a oni sa musia uspokojiť s horami a pamírom

- kazachov nenávidia všetci preto, lebo sa majú najlepšie, majú plyn, ropu

- uzbeci nenávidia kazachov, lebo na svojom území prehradili aralské more a to rýchlejšie vysychá

Ale je ohromne zaujímavé, že nikto nemá nič proti Rusom, tí sú kamaráti so všetkými,  po desaťročiach života v Sovietskom zväze!!!

No je to komplikované, stačí tam iskra ako pred dvoma rokmi v Oshi /Kirgizsko/ a nepokoje sú na svete.

Trochu som odbočil, konečne sa nám podarilo nájsť colnicu, prišli sme pred vysokú, obrovskú bránu kde strážil jeden vojačik a povedal, že nás pustia za bránu, až keď on dostane pokyn. Boli sme úplne prví, čakali a čakali. Po hodine pustili len Vlada s Peťom, napriek prosbám, že ideme spolu. No a potom som čakal ešte 2 hodky, vybavili len jednu takú asi dôležitú persónu, inak nikoho. Až som sa skutočne nasral, išiel za vojačikom a dosť razantne som mu vysvetlil, že sme návštevníci, hostia, ktorí si chcú pozrieť ich krajinu, a prečo nás nevybavia a neplnia si povinnosti, že zavolám na konzulát a budem sa sťažovať. Nato čosi povyprával do vysielačky a sézam sa otvoril. Potom klasika, kolečko, colníci pohodoví, ich šéf práve oslavoval narodeniny, preto tá liknavosť. Ale ozaj v pohode, už ma aj nasratosť prešla. Potom tadžická časť, tiež ústretoví, ale skásli hneď 10 usd za desinfekciu, 10 usd za nejakú garanciu transportu, 100 usd za cesty za MANa a 10 usd za quada. Celkom slušný začiatok. Boli to zbojníci, ale musím povedať, že veľmi slušní. No a hneď za hranicou také nejaké pokyvkanie čímsi červeným, ja som to nevyhodnotil správne, šiel ďalej a za chvíľu siréna a policajti. Dlho mi trvalo presvedčiť ho, že som si ho nevšimol, nakoniec to 20 usd spravilo a už sme boli kamaráti, poprial šťastnú cestu a tak. No ale takto pokračovať a náš rozpočet nebude stačiť ani po Dušanbe :-). Navyše sa platili aj cesty, za čo bolo potom tých 100 usd, nechápem.

Flek sme mali už za tmy na poli jedného tadžika, bol vcelku bohatý, mal dosť polí, pracovalo pre neho asi 20 ľudí, pokecali sme. Dosť rozhľadený človek, a keď nám tvrdil, že celá pamir highway je už vyasfaltovaná číňanmi, tak sme mu naivne verili. Neskôr sme samozrejme zistili, že to je veľmi, ale veľmi ďaleko od skutočnosti.

Povyprával aj o občianskej 10 ročnej vojne, že boli dve skupiny, jedna chcela zaviesť právo šaria, na druhej strane boli umiernení. Našťastie vyhrali tí umiernení, jedných podporoval Afganistan a Irán, druhých zase Rusi, kto koho je asi jasné.

Ráno ešte pohodička, debata s domácim. Neskôr vynikajúce cesty, čo postavili číňania, príjemná krajinka, ešte nížina, ktorá ja v tadžikistane len na 10% územia. Všetky políčka vzorne obrobené, ľudia makali, pretŕhali "chlopok", t.j. bavlnu. občas sa hodili do placu aj pekné prírodné veci.

No a neskôr nástup na pas pred Ayni, ja som ho nemal dokonca ani na mape, no ale bol to zážitok. Asi po 2200 mnm bol asfalt, ten ale viedol do rozostavaného tunela, tak sme museli odbočiť na rozbitú šotolinu, ktorá sa s pribúdajúcimi metrami menila na klzké blato. Do toho ešte prišiel dážď,  ktorý spolu s topiacim sa snehom tvoril čiernu kašu, v ktorej sa to všetko miesilo. Kamazy, čínske tracky 6x8, kórejské Yongy ako taxíky, a dokonca občas aj normálne auto, ktoré síce občas museli potlačiť, ale prešli aj s tým. Museli.

Pred vrcholom sme museli čakať, padla lavína a odpratávali ju. Viackrát sa vytvorili také štuple, zácpy, ktoré vznikali z toho, že sa všade nedalo vyhnúť, museli sa vždy púšťať protiidúce autá.

Veľakrát sme stáli a čakali na  rozšírenom mieste kým prejdú autá oproti.

Obdivoval som šoférov, ktorí túto trasu robia skoro denne. Občas ale nedokončia, aj my sme videli dolu pár vrakov, dokonca jeden čerstvý. A prechod funguje aj v zime, pre mňa nepredstaviteľné, vtedy vždy sa ide jeden deň z jednej strany, druhý deň z druhej, je to zúžené. Iná možnosť zásobovania a dopravy pre mesto Ayni neexistuje.

Noc na krásnom mieste pri Ayni, ale moc sme si ho neužili, prišli sme až za tmy, prechod pasu nám trval 6 hodín.

nejaké videá z pasu:

http://www.youtube.com/watch?v=AUg9L5bYxzgfeature=youtu.be

span lan