Pri minuloročnom jesennom pobyte v čiernej Hore, v campe Ada Bojana, ktorý od hraníc s Albánskom delí už len hraničná rieka sme sa od domácich, prevažne etnických albáncov dozvedali správy o tom, ako je v Albánsku úžasne a ako sa tam život mení rýchlo k lepšiemu. Keďže sa riadim pravidlom lepšie raz vidieť ako deasať krát počuť, rozhodli sme sa už plánovanú tohtoročnú jarnú cestu do Grécka absolvovať práve cez Albánsko.

Z domu vyražame 9. mája z obytným autom Rimor Seiler 700, ako dvojčlenná posádka - manželka ako hlavý navigator smerom Maďarsko, kde aj prespávame v campe pri kúpelnom mestečku Hevíz a po dvoch dňoch pokracujeme smer Chorvátsko s prestávkou v Campe Solitudo v Dubrovníku a prehliadkou starého mesta. Konečne dňa 15. mája sme dorazili do campu Ada Bojana v Čiernej Hore, kde sme tiež chceli pobudnúť pár dní, ale vzhladom k nepriaznivému počasiu sme po dvoch dňoch vyrazili smerom na Albánsko, hraničný prechod Vladimír. Z Čiernohorskej strany bola cesta hodne úzka, krivolaká, pri stretnutí z nákladným autom alebo autobusom muselo jedno auto zastať na krajnici. Prekvapila nás veľká, moderná colnica z Albánskej strany, colník si vypýtal skoro všetky možné doklady od auta a potom sme už vyrazili do neznáma. A musím podotknúť, že informácie neklamali, Albánske cesty boli široké, nové, bez výtlkov, snáď lepšie ako u nás. Trasa viedla smerom Tirana, Durres - medzi tymito mestami bola dokonca diaľnica " polského typu" teda že ľavý pruh, ktorý je u nás používaný ako rýchly sa v Albánsku používa aj ako odbočovací do ľava a ustota premávky bola veľmi vysoká. Okolo cesty sa všade budovalo, bolo vidieť množstvo nových domov aj priemyselných objektov. Od Durresu sme pokračovali smerom Fier. Tu už bola časť cesty v výstavbe, jazdilo sa len jedným pruhom, a hoci bola rychlosť obmedzená na 50 km/hod. všetci jazdli kolko to dalo, napriek množstvu policajtov pri ceste. Taktiež nás prekvapilo množstvo čerpacích staníc, bolo skutočne vidieť od jednej po druhú, obsluha velmi milá, ochotná, nebolo treba ani vystúpiť z auta. A ďaľší postreh z tohoto úseku - doposiaľ sme nevideli žiadem zo slávnych  betónových bunkrov. 

     Už keď som sa začal tešiť, ako rýcho a pohodlne sa jazdí cez Albánsko po odbočení z mesta Fier na Tepelene sa cesta značená ako E 853 zúžila na necelé 4 metre, pribudlo výtlkov a zosunutých krajníc. Cesta začala stúpať do kopcov a navyše sa spustila prudká búrka s krupobitím, čo prekvapilo aj domácich, pretože postavali pri ceste v zimných kabátoch a s údivom pozerali na množstvo ladovca, ktorý v priebehu pár minút stihol napadnúť. To už nás chytali pochybnosti o správnosti nášho rozhodnutia, ale keďže sme mali za sebou podľa mapy vyše polovicu cesty tak sme pokračovali ďalej. To najlepšie prišlo až medzi mestami Tepelene a Gjirokaster, kde sa asfaltová cesta stratila úplne a ďalej bola len šotolina, z rýchlosťou obmedzenou na 5 km/hod, samá jama zaplnená vodou po daždi, takže sa nedala odhadnúť jej hĺbka. Z údivných pohľadov domácich vodičov vyzeralo, že sme boli asi prvý karavan, ktorý kedy na tejto ceste videli. Krajina sa podobala už na to Albánsko, aké bolo v našich predstavách - deti okolo cesty, predávajúce pár čerešní, pasúce sa ovce, malé kamenné domky, konské záprahy, strmé kopce, spustnuté priemyselné objekty. Pár kilometrov za mestom Gjirokaster sa objavil prvý asfalt, ale tak, ako keby ho len tak ledabolo nahádzali lopatou, bez uvalcovania. Na aute nám vibrovalo a hrkotalo úpne všetko, D1 je proti tomu úplný raj. Asi 30 km pred hraničným prechodom do Grécka sa cesta vrátila z hôr do rovinatejšej krajiny, a tomu nasvedčovalo aj prostredie - opäť sa objavila pekná asfaltová cesta, upravené polia, ovocné sady, akoby úplne iný kraj. Pribudlo opäť policajtov a áut s gréckymi SPZ.

Celkovo cesta cez Albánsko trvala 9 hodín, 320 km, s jednou prestávkou na tankovanie a kávu.  Na hraničný prechod Kitismata sme dorazili o 21.00 hod., kde nás čakalo ďaľšie prekvapenie, keď na nás grécky colník spusti čistou slovenčinou. Jediné, čo ho zaujímalo bolo, ako dlho sme  v Albánsku a čo sme tam kupovali, pretože turistu tam nevideli už pekne dlho.

     Vydýchli sme si úľavou, že sme to prežili a na prvom odpočívadle sme zaparkovali k odpočinku. Ráno nás prekvapilo zlé počasie, pršalo, po kopcoch sa valila hustá hmla, tak sme pokračovali smerom Ioanina ku mestečku Preveza, kde sme mali vytipovaný camp, kde sme chceli stráviť pár dní, ale keďže stále pršalo, tak sme pokračovali smerom na juh podmorským tunelom popod záliv Amirakios ( 5 euro ) a ďalej južnou stranou zálivu smer Patra. Cez Korintský záliv je vybudovaný pekný most ( 12 euro ) a dostali sme sa na Peloponéz. Naša prvá zastávka bola v campe Ionion Beach ( N 37.50.139,  E 21.08.009 ). Musím povedať, že po 20-tich rokoch strávených v campoch v Chorvátsku je tento asi zo všetkých najkrajší. Priestranné parcely, oddlené rozkvitnutými ibištekmi, čistá, piesková upravená pláž, bazén, a vynikajúca reštaurácia. V čase mimo hlavnú sezónu akceptujú aj Camping šeky. V noci z 25. na 26. mája nás prebudilo podivné chvenie, niečo ako keď ide vlak cez výhybky a celé to trvalo asi 10-15 sekúnd. Ráno nám majiteľ vysvetlil, že to bolo mierne zemetrasenie, aké tam mávajú každú chvíľu. 

     27. mája sme pokračovali  na juh západným pobrežím Peloponézu smerom Pyrgos a večer sme našli nádhernú pieskovú pláž ( Golden beach, N 36.59.332, E 21.38.970), kde už parkovalo asi 5 karavanov, každý z inej krajiny. Milí šudia, nádherné západy slnka a pláž bez jedného odpadku. Asi 5 min cesty taverna a obchod. Avšak  tretiu ráno nás čakalo nemilé prekvapenie, keď sme si pred autom nenašli šlapky ani uteráky, Holanďanovi vedľa nás zmizol bicykel, a proste každému všetky volne dostupné veci.

Potom sme sa od domácich dozvedeli, žo to kradnú Pakistánci, ktorých miestny veľkopestovateľ zeleniny pôvodne doviezol na práce na farme, a keď prišla kríza a už ich nepotreboval, tak ich jednoducho vyhnal, ale pasy im nevrátil. Teraz žili aj s malými deťmi v chatrčiach v pobrežných húštinách a živili sa drobnými krádežami. Chudáci.

31.5. sme vyrazili na južný cíp západného poloostrova smerom Methoni, avšak ešte žiaden camp nebol v prevádzke, tak sme len doplnili pitnú vodu a pokračovali na východ smer Kalamata. Stredný poloostrov je veľmi hornatý, pláže skalnaté a úzke, miesta na parkovanie skoro žiadne. A ešte jedna zvláštnosť, ktorú sme si vimli na tomto poloostrove - asi každý, kto tam býva musí mať postavený kamenný dom, na spôsob pevnosti na čo najstrmšom kopci, s prístupovou cestou tak pre kamzíky. Po celodennej jazde sme sa dostali do mesta Githio, nachádzajúce sa v zálive medzi výchoným a stredným poloostrovom. Je to asi nakrajšie mesto, ktoré sme na našej ceste Gréckom navšívili. Upravené nábrežie, plné kaviarničiek s výborným frape, veľký výber jedál, hlavne z rýb, a úžasná domáca kuchyňa. Parkovali sme v campe Meltemi asi 1 km od mesta, ktorý je umiestnený v olivovom sade, na bicykloch je to do mesta asi 15 min., trošku do kopca. (N 36.43.772  E 022.33.230 ).

     3.6. sme pokreačovali na južný cíp východného polostrova do osady Elafonisi. Žiadny camp tam nie je, je to prírodná rezervácia ale je tam jedna podnikavá pani domáca, ktorá má veľkú záhradu a parkovanie je v nej zadarmo, avšak je priam povinnosťou ísť na večeru do jej reštaurácie, kde vyjde večera bez ohľadu na to, či máte šalát alebo kompletnú večeru aj s litrom vína od 20 do 25 euro. Vysvetlila nám to tak, že z ubytovania sa platia vysoké dane, avšak reštaurácia je nezdanená. GPS N 36.31.333, E 022.58.987 ). Pláže sú tu prázdne, široké, z jemným bielym pieskom. Na prilahlý ostrov Elafonisos premáva každú hodinu trajekt a je tam aj camp.

     6.6. začal fúkať silný vietor, oteplilo sa na 33. st.,tak sme pokračovali smerom na východ smer Plaka, ale okrem veľmi členitého terénu a úzkych kamenistých pláží, väčšinou ešte uzavretých závorou sme nenatrafili na nič zaujímavé. 

    Pokračovali sme východným pobrežím cez Korint po dialnici, cestou sme ešte pár dní stáli na pláží pri dedinke Keramidi, je to taký koniec sveta, ktorý sme objavili, ale je tam okolo samý les, a nádherný vodopád z čistou pitnou vodou (N 39.39.345, E 022.53.611 ). Ráno prejde okolo stádo ovcí a kôz s pastierom a to je všetko. Občas prídu domáci, ktorí za sebou nechajú sáčky z jedla, poháre s kávy a nedopalky z cigariet, ale tam to asi patrí k ich folklóru.

     Domov sme sa vracali po 5 týždňoch už vyskúšanou cestou cez Thesaloniki, Macedónsko, Srbsko a Maďarsko. Najazdili sme cez 5 000 km, prekvapila nás výška poplatkov na gréckych a srb ských diaľniciach, kde nás hádzali do kategórie kamiónov, hoci sme boli s obytným autom do 3,5 t. Celkovo sme sa v Grécku stretli s milými, príjemnými ľudmi, ktorí akoby u nás tak omielanú krízu vôbec neregistrovali.