Svetu Mier!

14.-16.10.2011

Krásne jesenné počasie so sviežimi dennými teplotami okolo dvanásť stupňov nás cestovateľsky navnadili za poznaním zabudnutého a neprávom turisticky opomínaného kraja - Podpoľania. Kraj, kde v dolinách sa ozývajú fujary, kde bačovia vyrábajú tie najlepšie syry a kde bryndza je symbolom pravého vidieka nás privítal so slnečným úsmevom a pestrofarebným šatom porastov.

Z domu sme vyrazili navečer a nocľah sme našli na parkovisku v Kováčovej, hneď vedľa letného kúpaliska. Bola to dobrá voľba, v noci kľud a tak nás zobudili o šiestej ráno až zvony z priľahlého kostolíka. Prehodili sme sa na druhý bok a v polospánku do ôsmej si uvedomovali tú neskutočnú vymoženosť obytného auta. Vonku tesne nad nulou a my pekne v pyžamčeku pod perinou. Ale hore sa, vyštartovali sme smer Zvolenská Slatina o deviatej.      

Príprava na cestu, vítanie jesene predo dvermi:

STLP Kováčová:

Prvá zastávka hneď po pár kilometroch bola v podnikovej predajni, nakúpili sme domáce výrobky, ako ináč - syry, bryndzu a korbáčiky. Zaujala nás aj nám neznáma ponuka Modrokamenského vinohradníckeho regiónu, hon Katovka,  Domin & Kušický. Vybrali sme Chardonnay neskorý zber, alc.13% obj. EKO, do zbierky našej vinotéky. Na cestu sme mali "nabalené" Radošínsky kabinetný Devín s výborným ročníkom 2009.

Bryndziareň a syráreň, podniková predajňa Zvolenská Slatina:

Viac vo Zvolenskej Slatine nie je čo robiť, pokračovali sme na Očovú. Je to obec , ktorá sa môže pochváliť takými rodákmi ako Matej Bel ( slovenský polyhistor ), Ján Poničan ( slovenský básnik ), Ján Berky-Mrenica st. ( husľový virtuóz, skladateľ ). Zaparkovali sme na vyvýšenom mieste pred krásnym kostolom a vybrali sa hľadať pamätnú izbu Mateja Bela. Ani na informačnej tabuli nebola vyznačená, tak sme išli rovno do konzumu. Pani pri pokladni nás odkázala na Stupkovú, že jej kmotra má kľúče. Kmotra kľúče nemala a nasmerovala nás na družstvo kde je predseda, že ten nám odomkne. Takto horko ťažko sme sa dostali až k predsedovi, ktorý nás ochotne zaviedol a sprístupnil minimuzeum. Vďaka. Expozícia je pekná, ukazuje okrem Mateja Bela aj dobové zvyky, folklór z tohoto regiónu.   

Očová, prehliadka pamätnej izby Mateja Bela:

Naša púť pokračovala cez Detvu, Hriňovú na Poľanu. Najvyšší vrchol Poľany je 1 457m vysoký a je to vlastne vyhasnutá sopka s priemerom 20 kilometrov. Hore sme sa až nedostali, ale pohybovali sme sa ne jej úpätí a kochali sa prekrásnou lazníckou atmosférou. Tu sa naozaj zastavil čas. Vyorávali sa zemiaky, rúbalo drevo. Videli sme jednu milú rodinku, muž na traktore, žena za ním držala pluh správnym smerom a tri deti s kýblikmi zbierali vyorané "krumpľe". Krása. Takú rodinnú spolupatričnosť som ešte nevidel. Tu ľudia žijú zo zemou a matka príroda je im materou. Všade vôkol bolo cítiť tú jenoduchú krásu bytia. Po takýchto sentimentálnych pocitoch sme ďalej pokračovali smer Drábsko, konkrétne "Marekov dvor".   

Pravý vidiek, všade vôkol kravy na paši:

Túto adresu sme ešte pred cestou vygúglili na internete a boli zvedaví, ako sa žije a podniká na takejto usadlosti jednej sympatickej rodine. Karavan sme odstavili kúsok na odbočke od hlavnej cesty a pokračovali peši. Usadlosť je usadlosťou vtedy, keď ku nej vedie nespevnená cesta, ktorá ju aspoň čiastočne chráni od modernej civilizácie. Nebolo to inak ani v prípade Marekovho dvora. Rozsiahle pozemky, na ktorých sa preháňali kone, pásli kravičky nás takto idylicky vítali už takých tristo metrov pred cieľom. Samotný dvor je učupený medzi kopcami v doline, ktorá ho chráni pred vetrami. Je to niekoľko hospodárskych budov v pôvodnom stave, bez novodobých čačiek. S brechotom nás priateľsky privítali psy, potom mačičky a v maštali aj kravičky. Zazvonili sme na domácich zvoncom pri dverách a privítala nás mladá dievčina - dcéra Mareka. Poprosili sme o čaj a sadli si do záhrady pod smrek. Otec s mamou boli na výlete s hosťami a tak sa rozhovorili deti. Život ťažký, ale šťastný. Bolo im to vidieť na očiach. Jedna študuje na strednej, druhá sa vrátila z Anglicka, tretia je v Anglicku a štvrtý chlapec pracuje v Grécku. Raz vo svete, inokedy doma "na dvore". Od jari do jesene ukazujú ľuďom z mesta, aký je život v panenskej prírode odkázaným iba sami na seba. Aké bude počasie, aká úroda, starostlivosť o zvieratá, ... nevedia že je kríza, čo je choroba, ... Pozdravili sme rodičov keď sa vrátia a nám bolo treba sa ďalej poberať, na Liptov.    

Marekov dvor, návšteva usadlosti:

Lazy v okolí Drábska:

Pred Liptovom sme si ešte urobili malú odbočku na Tále, na halušky. Boli výborné, samozrejme bryndzové. Obivovali sme aj prekrásnu stavbu interiéru a to hlavne multifunkčnej pece obrovských rozmerov. A teraz už rýchlo na ten Liptov. 

Bryndzové halušky v kolibe na Táloch:

Do Liptovského Hrádku sme prešli cez Čertovicu a pokračovali k unikátnej stavbe dreveného artikulárneho kostola v obci Svätý Kríž neďaleko Liptovského Mikuláša. Je to evanjelický kostol, ktorý patrí k najväčším dreveným stavbám v Strednej Európe. Kapacita je 6000 návštevníkov. Unikátna stavba, bolo už podvečer, takmer sa stmievalo a tak prehliadka trvala krátko. Vonku sa dvíhal vietor, ochladilo sa, tak sme utekali do karavanu bez ´dalšej prechádzky po okolí. Kde budeme spať? Aký štelplatz nájdeme?

Svätý Kríž, prehliadka dreveného kostola:

Pokojné miesto sme našli kúsok od archeoskanzenu Havránok, na brehu vodnej nádrže Liptovská Mara. Prišli sme už po tme, ale zopár skalných rybárov bola na mieste, lovoli zubáča. Dali sme sa do reči, v sieťach mali kapre, niektorí šťuku, ale po zubáčovi ani chýru. Vraj nejlepšie berú v noci. Uvidíme ráno. My sme sa namiesto lovu oddávali Radošinskému Devínu, riešili sudoku, sledovali TV a tešili sa na druhý deň do termálnych kúpeľov Bešeňová. Ráno úžasné, prekrásne. Keď sme vstali, akurát sa slniečko vyhuplo spoza Tatranské štíty. Aj keď bolo vonku nejaké to mínus pod nulov, vybehli sme v pyžamách von a fotoaparátom chytali atmosféru nadchádzajúceho dňa. Zubáče neboli, vraveli že nevadí. Rybári z rôznych kútov Slovenska tu boli preto, aby prežili kúsok šťastia v prírode so svojim koníčkom. Sme šťastní s nimi.   

STLP Havránok, nocovanie pri Liptovskej Mare:

Po sladkých raňajkách (lupačky s figovým lekvárom) sme s dobrou náladou opustili romantické miesto Havránok a celý deň sa oddávali termálnym kúpeľom a saunám v Thermal parku Bešeňová. 

Bešeňová, relax v termáloch:

A čo nám víkend dal a vzal?

No vzal veľmi málo, len pár euráčov, čo je pakateľ oproti tomu čo dal. V bazénoch sme si v duchu premietali uplynulý deň, krásu Podpoľania, čistotu a jednoduchosť života, pokoru k zemi, lásku k blížnym. Až duša pyští, čo dokáže ponúknuť karavaning. Doma je doma, ale na cestách je život.

Ahoj nabudúce, Waczlavovci.

www.zdicesty.sk