Originál článku je na http://www.ivano.sk/archives/520

fotky priamo cez Flicker

alebo slideshow, zapnúť “show info” na komentáre k fotkám

Tak konečne je to tu, vyrážam na cestu, sám, moji dvaja súputníci v aute ma čakajú kdesi na Morave v Bílnici, čo je cca 15 km od dialnice na Žilinu. Ešte predtým som odbočil do Bánoviec, kde som si bol pozrieť výrobu druhého expedičného auta na Slovensku. Zákazku si zadali sympatickí manželia, Nemci, ktorí žijú na Slovensku. Bude to ale trochu iná kategória auta, trojnápravový Mercedes Zetros, chcú na ňom podniknúť cestu okolo sveta a tak viacročný pobyt v aute vyžaduje trochu viac ako poskytuje môj maličký MAN. Bolo to zaujímavé, bude to nádherný expedičák.

No ale k veci, zobral som spolucestujúcich, známych len z webu a pár stretnutí, Libora, batôžkara, ktorý má precestovanú dosť podstatnú časť sveta a Peťa, mladého chalaňa z Valdic. Tentokrát to bude len pánska jazda, baby sa nejako moc do Archangelska nehrnuli. Nabudúce musím vymyslieť niečo atraktívnejšie.

K nám sa pridá ešte expedičná  Toyota s vychodniarmi Vladom a Emilom a Mišovo Subaru, vyrazia ale o deň neskôr.

Bohužiaľ ďalší partner Peter z UAZom mal nehodu v Albánsku a nakoniec sa mu auto nepodarilo spojazdniť. So zháňaním partnerov na takúto cestu je ozaj problém. Nie je veľa ľudí, ktorí jednak majú záujem o takúto cestu, z môjho okruhu známych jazdí väčšina na dovolenky klasicky all inclusive. Kto by aj mal záujem, väčšinou nemá vhodné auto, alebo toľko času, príp. peňazí, ďalšieho nepustí manželka, iní sa jednoducho boja. No ale nakoniec sa partia vydarila a myslím si, že to asi nebude posledná spoločná cesta.

Išli sme cez východ Slovenska a po východnej časti Poľska, ktoré je predsa len o čosi lepšie ako prejazd Waršavou, hoci o cca 150 km ďalej. Ale aj tak prejazd Poľskom je horor, preplnené cesty, opravy, zácpy, netuším, ako to tam takto môžu vydržať. Flek na spanie hneď za slovenskými hranicami, odbočili sme na bočnú cestu do lesa a pri samozrejmej závore ostali na noc.

Druhý deň kalvária po Poľsku, večer búrka a státie pri reštike na veľkom platenom parkovisku za Suwalkami. V reštike tradičná poľská maximálna neochota, ani sme sa nenajedli. Nechápem, majú tam spústu prázdnych reštaurácií, povedal by som, že by mali bojovať o zákazníka, ale už tretí krát veľmi zlá skúsenosť. Spolu s prepchatými cestami, preľudnenými mestami plnými áut-obchvaty prakticky neexistujú-sa pre mňa stalo Poľsko postrachom, a čo sme ešte zažili cestou späť od Krakowa, to už bola ozaj silná káva, ale o tom až neskôr. Potom sme sa presunuli z parkoviska ďalej na cestičku medzi poliami, našli kúsok neoploteného miesta v takej akokeby bývalej pieskovni a tam prespali.

Ráno ale búchanie na auto, keď som otvoril, nejaký opitý Poliak tam dosť nevľúdne naznačoval, že sme na jeho pozemku, ale čo vlastne odo mňa chcel som nepochopil. Asi som mal odísť. Vyriešilo to 10 EUR ako prenájom za pozemok, dosť ho to odzbrojilo, dokonca mi podal ruku a už sme boli kamaráti.

Pobaltie už bolo lepšie, prázdnejšie cesty, večer flek v malom prístavčeku pri Čudskom jazere, kúpanie, bolo 32 st., doma na juhu 16, nejako je to všetko naopak, čím severnejšie, tým teplejšie. Dobehol nás Mišo na Subaru.

No a potom už hranica s Ruskom, napred registrácia, čosi ako časenka na hranice. Miestni čakajú na prechod hranicami asi týždeň, cudzinci majú prednosť, inak by sa ani moc do Ruska neoplatilo. Ale aj tak prechod trval 3 hod, vrátane dôkladnej prehliadky a váhania Estóncov, či náhodou nie som nákladné auto, dosť mi teda cukalo, či nepôjdem do niekoľkodňového radu medzi kamióny. Nakoniec všetko dobre dopadlo, za hranicami staré dobré boľševníky, prvá pumpa na natankovanie do plna, nafta je v Rusko asi za polovicu. Dal som si tam tie isté pirohy ako minulý rok, trošku také deja vu. Potom Píter, cesta k Iljovi obchvatom dlhá asi 80 km, začínali tradičné zácpy Píterčanov, ktorí v piatok poobede vyrážajú na víkendy. Príjemne strávený večer u Ilju, pokecali sme, pozreli jeho novú zákazku, expedičného Unimoga, prišiel aj Vadim s maželkou. Práve sa vrátil z dovolenky v západnej Európe, bol nadšený poriadkom, pravidlami, cestami, plnými mestami, proste všetkým tým, pred čím zase my utekáme do Ruska. Zaujímavé. On zase tvrdil, že my ideme do Ruska pozrieť ako do skanzenu, a zase sa radi vrátime do civilizácie, žiť v pohodlí, ale oni v tých tvrdých podmienkach musia ostať. Musel som pripustiť, že niečo na tom bude.

Ráno pohodička, ešte sme posedeli, potom nákup v jednom z mnohých nákupných centier, zrazu som začul “zdravstvujte ivan” no a stretol som sa so Sašom, partnerom Ilju. Bolo to ako zázrak, v Píteri len tak stretnúť známeho, svet je skutočne malilinkatý, ale super dobre to padlo.

Potom ďalej na Vytegru, hľadanie fleku na brehu Onežského jazera, prvý taký trochu offroad, nakoniec sme našli len miesto pri Volžsko-Bielomorskom kanáli, tam sme už definitívne počkali na Vlada. Okolo nás plávali občas 5 poschodové výletné lodičky, ale aj normálne dopravné.

Vedľa nás bola partia šoférov, čakali, kedy dovezú loďou štrk. S jedným sme sa dali do reči, má vlastné Iveco, robí všade tam, kde je zrovna práca, nemajú to ľahké. Spáva samozrejme v aute, alebo v lete v staníku. Trochu to s Liborom prehnali s vodkou, ráno mal určite ešte nejaké to promile, ale nejako ho to netrápilo. Zaujímavá bola diskusia medzi Rusom a Liborom, s pribúdajúcimi poldecákmi začal Libor pliesť do toho angličtinu. Keď nevedel ruské slovo, a vedel ich bohužiaľ dosť málo, nepoužil češtinu, kde mu rus porozumie skôr, ale angličtinu. Tomu už Rus nerozumel vôbec. A keď nerozumel, tak Libor začal kričať hlasnejšie, čo samozrejme taktiež nepomáhalo. Bola to skutočne sranda. Odvtedy sme Libora volali komunikátor.

Ďalej na Pudozh, Kargopol, cesta strašne striedavá, miestami výborný asfalt, miestami úplne rozbitá šotolina, tej šotoliny ale stále pribúdalo. Osobitnou kapitolou sú také dve koľaje betónových panelov, ktoré sú v Rusku hlavne súčasťou technologičeskich ciest. To sú cesty, ktoré nepatria do oficiálnej cestnej siete, ale slúžia len pre lesákov, alebo staviteľov plynovodov, železníc a pod.  Niekedy sú uzavreté, inokedy sa po nich môže jazdiť za určitých podmienok. Keď prestanú byť aktuálne a nepoužívajú sa na vybudovaný účel, nikto sa o ne nestará, postupne sa prepadávajú mostíky, zarastú a možno sa zase postaví nejaká iná. Tieto betónové panely sú krivé, so schodami, miestami trčí z nich armatúra a spravidla sa dá rýchlejšie jazdiť po tej nebetónovej polovici, kde je len hlina, piesok, blato, ako kde. V prípade veľkých dažďov, ktoré sme našťastie nemali, je ale táto polovica cesty nezjazdná a potom nastupujú betónové panely.

Flek na spanie pri rieke Onega, kúpanie, samozrejme ohník a gril.

Potom cesta na Mirnyj, kde je kozmodrom. Už v Plesetsku nám jeden zhovorčivý Rus povedal, že do Mirného sa nedostaneme, len na priepustku, veľmi som ho rozveselil, keď som mu tvrdil, že som čítal na nete, že sa dá vybaviť povolenie. Napriek tomu sme išli až k Mirnemu, bola tam samozrejme závora s vojakmi, každý sa na nás pozeral ako na zjavenie, ale nezatvorili nás, len nám slušne vysvetlili, že sa máme otočiť. Povolenie sa teoreticky dá vybaviť, ale len cez ministerstvo obrany a len pre oficiálne zahraničné delegácie. A to bol len vstup do mesta, vôbec nehovorím o samotnom kozmodrome, kde sa nedostanú ani miestni. Inak dĺžka kozmodromu je asi 100 km, šírka o niečo menej. Tí Rusi majú všetko obrovské. Pýtal som sa, aký význam má mať uzavreté celé mesto s cca 20 tis. obyvateľmi, povedal mi, že aj o tom sa rozhodovalo, ale že pre mesto je to výhodnejšie pre štedrejšie dotácie asi z nejakých armádnych zdrojov. Andrej nás potom odprevadil na správnu cestu, ukázal kúsok Mirneho a keď sme mu povedali, kam chceme ísť, len sa škeril, že sme sa zbláznili. Tvrdil, že do Mezene je len zimnik, tam sa nedá, v Lešukonskom je “bezzakonie”, dá sa tam dostať len na Kamazoch a cesta trvá niekoľko dní. V tomto som ale nakoniec mal pravdu ja, oni tí Rusi moc necestujú, nakoniec po takých cestách ani nie je divu, tak jednoducho veľa informácií je od nich skreslených alebo jednoducho nevedia. Tak Mirnyj nevyšiel, ťahali sme ďalej do Savinského, malého mestečka na rieke Onege, napriek tomu, že bolo malé, vymotať sa z neho nebolo jednoduché, ale zvládli sme. Prechod cez most s nosnosťou 5t, ale pýtal som sa takej blondínky, či sa dá, ona povedala, že áno. Tak keď blondínka schváli….Potom už definitívne len šotolina, ale celkom slušná,  ale hádam  sa nám trochu zmenili nároky, moji českí súputníci si možno budú vážiť aj kvalitu D1.

Flek pri dedinke Kovkula, nádherný breh rieky Onega, hneď sa dali do reči takí mladí chalani, jeden z nich je profesionálny vojak, slúži v Čečensku, doma je len na mesačnej dovolenke. Ozaj nie jednoduchý život, 11 mesiacov vo vojenskom tábore, ukazoval aj video s cvičením s ostrými, žiadna sranda. Druhý chalaň tam žije, spolu s ním je tam asi 30 obyvateľov, ale dosť ďalších chodí na prázdniny. Povyprával, že pár krát už aj utekal pred medveďom, psa mu roztrhali vlci. Pristavili sa aj ďalší, jeden je tam na prázdninách, kúpili tam chalupu. Vedel aj trochu nemecky a anglicky, a je zaujímavé, že Rusi vždy využijú príležitosť ukázať, že vedia cudzí jazyk, hoci v tomto prípade bolo pre neho podstatne jednoduchšie hovoriť so mnou rusky. Zatiaľ hádam každý večer bola nejaká družba, už by som privítal aj jeden deň oddych. Ale treba uznať, že napríklad teraz priniesli nejakú vodku, ani ju nedopili, boli len v náladičke, proste vedeli kedy majú dosť. Ja ale mám na pitie s Rusmi jednoznačný recept. Im sa nedá povedať, že si nedáte, ak sa pije pivo, k tomu patrí vodka a neodmietnete. Ale ak pijem víno, rešpektujú to a k vodke ma nenútia. Preto sa mi podarilo prežiť všetky družby bez straty desiatky.

Na druhej strane rieky kdesi v diaľke horela tajga, miestni povedali, že sa to ani nehasí, nikto tam nežije a cesty tam nevedú. Na druhej strane bola tiež dedinka, dostať sa tam ale dalo len na loďke, čo miestni berú ako normálne. Takýchto dediniek bolo veľa. Noc absolútne tichá, tu sa ozaj spí ako  v bavlnke.

V noci sa trochu ochladilo na 28  a to sme už skoro na polárnom kruhu. Cesta ďalej do Onegi, v ďalšej dedine bol nádherný drevený kostol, reštaurovali ho študenti z Moskvy. Pokecal som s veľmi sympatickou  Ruskou, robia to dobrovoľne,  vážia si to málo histórie ktorú nezničil komunizmus a vojna. Vyliezol som aj na zvonicu, táto bola postavená v roku 1700, zo strašne tvrdého dreva, aj mi povedala, ako sa volá, ale do slovenčiny som to nevedel preložiť a po rusky som to už zabudol. Do toho dreva sa zabíjajú aj klince len s problémami.

A zase ďalej, z podvozka sa ozýva podivný zvuk, je to odlomený ochranný kryt na brzdovom disku, po krátkej konzultácii s MAN servisom ide dole, vraj tam moc netreba, tak načo ho tam dávajú. Na tých cestách to jednoducho nevydržalo. Po chvíli to isté aj s druhým na zadnom kolese, ten ale išiel dole bez nutnosti vymontovávať koleso. Našťastie to bol jediný technický problém ktorý sme na ceste mali.

Onega na pobreží Bieleho mora je takým svojským mestečkom, ďaleko od civilizácie.  Tradičný šašlik v takom šiatri s krásnou predavačkou, nie je to čašníčka, tu sa neobsluhuje. Apropo ruské ženy sú ozaj úžasné, v mestečkách typu Pleseck, Onega, Savinskij, kde jemne povedané prostredie je pre nás dosť skľučujúce, žiaria ako hviezdy. Upravené, perfektne ohodené, skutočne niektoré ako modelky. A to podotýkam, že vo väčšine mestečiek a samozrejme dedín nie je v bytoch tečúca voda, len “kolonka” na námestí, kde si ľudia chodia brať vodu. Bežne sa umýva riad a perie sa v potoku. V niektorých dedinkách naberajú vodu z rieky, čo ale zároveň svedčí o jej čistote. Napriek tomu takéto podmienky nerobia ľudí o nič horšími, ako je to u nás, ba naopak, ich srdečnosť, komunikatívnosť, ochota je u nás už zriedkavá.

Ďalej už po pobreží Bieleho mora, chceli sme nájsť flek na spanie, ale so šokom sme len míňali jednu daču za druhou, k vode sa dalo dostať len na málo miestach, nakoniec sme skončili pri krásnom zálive, ale kúpať sme sa boli asi 100 m vedľa. To sme teda na takomto odľahlom mieste nečakali. Hneď sa dali do reči jeden mladík s dvoma ženami, jedna že je jeho vlastná, tá druhá že je ženina kamarátka, posedeli sme pri ohníku, ukázali nám kde sa dá kúpať, pokecali sme a tak. Príjemní ľudia ako všetci.

Rano ešte kúpanie s našimi susedmi, potom už smer Severodvinsk, rozbitá šotolina, ale prekrásna príroda. Do Severodvinska sme prešli bez obmedzenia, nikto nás nezastavil, ešte pred dvoma rokmi to bolo uzavreté mesto, niečo podobné ako Mirnij, ale tu zase pre zmenu z dôvodu obrovskej fabriky na jadrové ponorky. Mesto ako skanzen zo socíku, ale život v ňom normálne pulzoval, ľudia nakupovali, jazdili na autách, ale predsa len to prostredie je trochu iné ako u nás. Potom zložité vymotanie sa na Archangelsk, cca 15 km opačným smerom, žiadne tabule, nakoniec aj pre koho, miestni to poznajú, cudzí sem nechodia a zahraniční turisti sme tu boli asi prví. No a Archangelsk, stredisko celej oblasti, veľké mesto s cca 350 tis. obyvateľmi, založené ešte Vikingami v 11 stor, ale tej histórie sa tu veľa nezachovalo, všetko prevalcovala nová éra komunizmu. Ale inak úplne normálne, pulzujúce mesto s reštauráciami, obchodnými strediskami, autami, boli sme aj v arménskej reštike na nejakej polievke, kde bolo všetko možné, mäso, zemiaky, zelenina, nebolo to zlé. Potom stretnutie s Nikolajom, offroaderom, po rusky džiperom, ktorý nám dal cenné rady na cestu, pomohol doplniť vodu v servise jeho priateľa, kde mali džiperi takú nejakú základňu. Samozrejme dôkladná prehliadka MANa, pokec a tak. Práve sa chystali na objavnú cestu po pobreží Bieleho mora do Mezene na štvorkolkách, toto ešte nikto neabsolvoval, tam žiadna cesta nevedie. Tie podmienky pre offroad sú tu ozaj exkluzívne, nič nie je zakázané, dá sa skutočne objavovať panenská príroda, nikto ich z lesa nevyháňa, takáto cesta je skutočné dobrodružstvo.

Povolenie do Mezene sme vzdali, museli by sme čakať v meste do druhého dňa s neistým výsledkom a podľa Nikolaja tam ozaj nie je nič pozoruhodné. Nevedel nám povedať, či funguje parom v Usť-Kyme, bez neho údolím rieky Mezeň do Usogorska neprejdeme. Máme sa spýtať potom miestnych.

Tak sme išli ďalej, okolo skanzenu miestnej architektúry, na to nám ale bolo povedané, že je úplne zbytočné tam chodiť, to, čo tam uvidíme ako umelo postavené, nás čaká skutočné v živých dedinkách smerom na Pinegu, Mezeň a Lešukonskoe. Flek sme našli na pobreží Severnej Dviny, táto už neďaleko od ústia bola široká tak 2 km. A to je len také menšia riečka. Tuto je všetko také ohromne veliké, taký Dunaj je potôčik a cez rieku veľkosti Váhu by bol len brod.

Ráno smer Pinega, ich prírodná rezervácia, cesta striedavá, ešte dokonca aj symbolický kúsok asfaltu. Krásne zákutia, v Pinege posledné dotankovanie, najbližšia pumpa bude až v Lešukonskom, cca 450 km. Všade v Rusku sa zaujímavo tankuje, zastanete, idete do vnútra k okienku, poviete koľko chcete natankovať a pokladníčka vám pustí zaplatené množstvo. Ak chcete do plnej, dáte obsluhe pri okienku  dopredu sumu na predpokladaný počet litrov, radšej viac, natankujete a potom vás zúčtujú a vrátia ak ste dali viac. Proste dopredu bez zaplatenia ani liter. Inak kvalita nafty na takýchto úplne zastrčených pumpách je ozaj mizerná. Potvrdili to aj miestni, ale aj ja som to cítil na výkone motora. Každý druhý deň sa zo separátora vyvalilo tak pol litra vody, vo filtri bolo dokonca toľko piesku a prachu, že som to musel prepichnúť, inak by voda nevytiekla. No a samozrejme toto bola moja trauma, ako vydrží takúto naftu môj motor plný elektroniky s tryskami na common rail. Našťastie asi filtre fungovali. Vlado s Toyotou zjavne takýto problém nemal, motor  bez elektroniky by asi zožral aj slnečnicový olej. To je fakt na takéto cesty obrovská výhoda.

V Pinege bola dokonca aj reštika, teda, tzv. zakusočnaja, žiadne kulinárske hody, len nejaká mikrovlnková ryba. S tým kulinárstvom to tu ozaj nepreháňajú, väčšinou šašlik, boršč tu nejak nefunguje, bliny ako naše palacinky a zbytok niečo z mikrovlnky. Všetko objednáte pri pulte, zaplatíte, potom vás zavolajú a zoberiete si to. Klasická obsluha bola veľmi výnimočná, myslím že sme to zažili len raz.

Miša poprosil jeden starší muž aby ho zaviezol domov, prežil celý život tu, býva na samote, nie u lesa, ale priamo v lese. Od cesty ešte dva km peši, cez jeden potok, potom je tam asi 5 domov. Tak spokojného človeka ťažko vidieť. Dôchodok má cca 4500 rub. , jeho žena cca 7000 rub., čo je spolu nejakých 300 EUR. No ale náklady na život sú tu symbolické, vodu neplatia, naberajú z potoka,  náklady na bývanie žiadne, strieľajú kačice, je ich tu vraj veľa, nazbiera maliny, jahody, hríby, nachytá ryby a ešte dáva peniaze dcéram, ktoré bývajú v Archangengelsku. No a na otázku ako je v zime odpovedal, že “chorošó, ne méne čem mínus sorok” /40/. Tá odovzdanosť, pokora, spokojnosť, to sa len tak ľahko nevidí, u nás už vôbec neexistuje. Ľudia frflú doslova na všetko a majú toho úplne neporovnateľne viac.

Flek na spanie v krásnom lese,  v divočine, najbližšia dedina snáď 100 km, za pár minút sme mali niekoľko kg hríbov a kuchtík Libor, ktorý kedysi robil kuchára na vojne, spravil fantastickú večeru.

Ráno trochu popŕcha, trópy v tajge asi skončili, cca 16 st, ale potom sa zase vyčasilo na nejakých 20. Potom smer Mezeň po absolútne ľudoprázdnej tajge, cestou len jedna dedinka, jedno kafe /reštika/, snáď prvý úkaz vzmáhajúcej sa civilizácie. Cestu do Mezene postavili len v roku 2008, predtým tam bol len zimnik, pochopiteľne v lete neprejazdný. V lete ostávalo len lietadlo, ktoré bolo pre väčšinu ľudí príliš drahé, tak nikam necestovali. Aj tak po ceste stretnete snáď jedno auto za hodinu. Cez rieku Kimžu pontónový most, tiež pokrok. Most sa na zimu rozoberie, ale na prechodné obdobie, kým rieka zamrzne, aby sa dalo po nej prejsť autami a naopak, kým zase na jaro rozmrzne, je cesta na cca 1 mesiac bez mosta. No čo, jednoducho sa nejazdí, dedinka Kimža je odrezaná od sveta.

V Kimži sme chvíľu pobudli, krásna stará dedinka s pôvodnou architektúrou, prvá písomná zmienka o dedinke je z roku 1650, žije tam cca 130 ľudí trvale, navštívili sme aj múzeum, je to vlastne opustený dom, starý cca 200 rokov a zhodou okolností tam bola aj sympatická riaditeľka múzea z Mezene, ktorá nám všetko veľmi ochotne poukazovala. Dokonca je v dedinke aj funkčný veterný mlyn. Po postavení cesty sa už aj pár domov predalo ako chalupy, jeden chlapec z Archangelska tam bol akurát na prázdninách tak nám porozprával, kúpili chalupu za cca 800 EUR, hoci z Archangelska je to cca 350 km zväčša po gruntovkách, aj tak chodia pomerne často. Ono Rusi tú vzdialenosť berú trocha inak. To čo je pre nás na druhom konci Slovenska, oni berú ako neďaleko.

Za Kimžou ďalší pontónový most, oveľa väčší. Rieka Mezen tu má šírku niekoľko sto metrov, a aj keď bol mimoriadne nízky stav vody, takú rieku u nás nemáme, ani Dunaj sa na to nechytá. A to je len taká v rámci Ruska bezvýznamná riečka.

Za niektoré mosty sa platí, niektoré sú zadarmo. Za tento som zaplatil cca 30 EUR, čo zase nie je až tak málo. Tu ma ale brali ako náklaďák, neukecal som to. Pri niektorých mostoch bol cenník akože za UAZ xxx rub., za KAMAZ xxx rub., za ZIL xxx rub, ale v žiadnom cenníku sa pochopiteľne MAN nenachádzal, tak to bol taký zaujímavý šport, ukecávať ich na prijateľnú cenu. Išlo to so striedavými úspechmi, jeden raz som platil dokonca ako za osobák. Väčšie úspechy som mal, keď bola pokladníčka žena, netvrdím, že to svedčí o mojom šarme, ale ženy sa skôr nechajú oblbnúť :-).

Potom ďalej na Lešukonskoe, taká stredisková obec povodia rieky Mezeň, prišli sme až k preprave, tam sme sa ale dozvedeli zlú správu, že prevoz cez rieku Mezeň v Usť-Kyme je len maličký na jedno osobné auto a teda do Usogorska tadeto neprejdeme. Rátali sme aj s takouto eventualitou. Je ale zaujímavé, že až doteraz nám nikto nevedel toto povedať, nikto až tam nejazdil, nakoniec prečo by tam kto išiel. Tak sme do Lešukonského ani nešli, obrátili sme to na smer Kimža a Pinega. Flek sme našli na prekrásnom mieste na kraji dedinky Kosmogorodskaja na brehu rieky Mezeň, nádherné miesto a super hríbová polievka Libora.

Ráno krásne počasie, cesta späť na Pinegu, zastávka v reštike, dali sme si sči, takú dobrú kapustovú polievku. V Pinege tankujeme, ale neberú karty, nejako som nerátal, že budem musieť aj naftu platiť v hotovosti, máme málo peňazí. Keď som sa spýtal, kde je najbližší bankomat, veľmi som miestnych pobavil, taký srdečný smiech som dlho nepočul. Tak asi sa budeme musieť vrátiť na hlavnejšiu cestu smerom na Archangelsk až po nejaký prvý bankomat.  Tak ideme ďalej, cesta naznačená v mape je len zimnik, pýtali sme sa viacerých, pre istotu, musíme ísť okľukou cez Svetlij a Krasnoe.  Nocujeme v dedinke Kargomen, tiež ako inak krásne miesto na brehu Pinegy, pofukuje vetrík, čo značí, že nie sú komáre.

Na ceste vyťahujeme jednu Ladu z jarku, šofér nezvládol zákrutu, jamy na ceste ho doslova vyhodili z cesty. On potom telefonoval priateľovi do Karpogory, ten mu potvrdil, že je tam bankomat, tak sme si ušetrili cestu späť a ideme na Karpogory. Mimochodom, Rusi na tých ich gruntovkách jazdia ako blázni, jama - nejama, bez ohľadu či je piesok, blato, štrk, často sa zdalo, že už vyletia z cesty, ale nakoniec to väčšinou zvládli.

Tu sa odpojil Mišo na Subaru, nemá toľko času ako my, ide cez Fínsko domov. Ďalej putujeme už len dve autá a neskôr sa ukázalo, že táto druhá časť cesty by bolo pre jeho Subaru asi nezvládnuteľná. Cesta do Karpogorov pred pár rokmi tiež neexistovala, teraz nejako poplátali a pospájali technologičeskije cesty, spravili miestami len násyp z piesku. Neviem, ak by prišiel trvalý dážď, či by to nezmylo. Vyhýbanie na pieskovom násype je adrenalín, okraje sú mäkké, človek ťažko odhadne, pokiaľ môže ísť, aby to nedopadlo takto:

Až keď sme to odfotili, vysvitlo, že šofér je ešte vnútri, poslal nás ale preč, že mu nič nie je. Ruský človek zjavne vydrží veľa.

Veľa dlhých úsekov vedie pieskom, skoro ako na slovenskej sahare na záhorí. Tam to však bol offroad, tu je to bežná cesta. Pred cestou bola závora, vjazd na technologičesku bol kontrolovaný, z búdky vyšla sympatická ruska a skoro spadla z nôh, čo to vidí. Turistov, v MANe a expedičnej Toyote, navyše asi prví cudzinci. Po obligátnej otázke, čo tu preboha robíme a prečo sme prišli zrovna sem, prišla moja obligátna odpoveď, že sme turisti, v Rusku je super príroda, milí ľudia a krásne ženy a že nech zatvorí závoru, sadne k nám a ide s nami. Kľudne by som nechal obsluhovať závoru niekoho z mojej posádky :-). Ale že vraj musí pracovať, ale inak by išla, dva roky nemala dovolenku. Tak sme pokračovali v pôvodnej zostave, v Karpogoroch bol našťastie bankomat, vybral som radšej viac, ktovie kde bude ďalší, asi až v Usogorsku. Za Karpogorami flek pri rieke Pinega, zase klasika, kľud, ticho.

V noci dosť zima, cca 10 st. , k slovu prišlo aj moje webasto, neskôr sa ale vyčasilo, pokračovanie smerom na Ňuchša, pekná stará  a kupodivu aj dosť veľká dedinka.

Za Ňuchšou zastávka na obed, bol to ale taký pekný flek, že sme sa rozhodli ostať, pochytať nejaké ryby a ugrilovať ich. Napriek skutočnosti, že ryby zjavne v rieke boli a teóriu rybárčenia ovládam, nechytil som nič. Prečo, netuším. Pozrite na ten štýl, na to predsa musí zabrať každá ryba. Ale narehotali sme sa poriadne a mal som stále neodbytný pocit, že sa nám rehocú aj tie ryby :-)

Za ňuchšou sa priostrilo, mäkký piesok, úzka cesta lesom, veru bolo aj 4×4, táto cesta tiež donedávna neexistovala.

Potom kus technologičeskej, jedna polovica cesty rozbité betóny, druhá jamy, ťažko bolo vyberať. Celkovo sme mali ale fakt šťastie, že bolo sucho, inak by bolo toho adrenalínu viac, možno až príliš. Potom taká rarita, do Blagojeva asfalt, síce krivý a deravý, miestami z neho vyrastali stromčeky, ale bol. Zaujímavosťou Blagojeva je, že Stalin z neznámeho dôvodu prenajal územie Bulharom aby tam ťažili drevo, a teda ten asfaltový úsek tam postavili Bulhari. Rusi taký luxus pokladajú za zbytočný. V Blagojevove a Usogorsku žije ešte asi 200 Bulharov, s jedným som sa aj povyprával, je ženatý s ruskou a je spokojný. Bodaj by nie, keď vidím tie krásne Rusky. Odtiaľto je do prvého väčšieho mesta cca 250 km.

Keď sme sa pýtali na cestu v Edve pri base, tu už ozaj všetci na nás pozerali ako na bláznov, čo to tam preboha robíme. Vysvetliť im mojou bežnou formulkou o prírode, ľuďoch a krásnych ruskách dôvod našej cesty sa mi nepodarilo. V ponurom prostredí vedľa basy odkiaľ sa každý snaží zutekať, to už nikto nepochopí. Za Usogorskom nás čakal podľa vyjadrenia Rusov dosť nepríjemný úsek. Žijú na ňom “zekovia”, čo sú ľudia, ktorí za menšie previnenia nedostanú basu, ale akúsi novú formu pracovných táborov, musia robiť v lesoch, hlásiť sa vždy v Edve, kde je aj väznica. Bývajú kde-kade v lesoch, chatrčiach. Hoci nám nikto nepotvrdil, že by niekoho napadli, aj tak nám nedoporučovali v tejto oblasti spať. Je ale pravdou, že po ceste sme nikoho nevideli, len stretli pár áut, zúfalcov, ktorí  zjavne nemali inú možnosť, ako sa mlátiť po ozaj strašnej technologičeskej. Priame spojenie do Usogorska je len po zimniku, alebo vlakom, cesta, po ktorej sme išli viedla obrovskou okľukou cez archangelskú oblasť, výhradne len po už neudržiavaných technologičeskich. Už aj mostíky mali zjavne odslúžené, niektoré ozaj budili hrôzu, ale keď tade prešli rusi, tak musím aj ja. Je ale tiež pravdou, že pod niektorým autom sa to už definitívne rozpadne, ale prečo práve pod mojim ???

Veľmi ťažko sa zisťovala cesta, pravdepodobne tých možností bolo viacero, ak sme náhodou niekoho stretli, vždy poradil inak. Samozrejme cesta nebola vyznačená ani na najpodrobnejšej topo mape. Dlhé úseky sa išli krokom, napriek suchu boli aj hlboké mláky, po dažďoch to tu musí byť ozaj zlé.

Ťahali sme dosť dlho, chceli sme sa dostať čo najďalej od zekov, potom za vymretou dedinou sme len odbočili na lesnú cestu a pri nej sme to zakotvili, chvíľu posedeli pri ohníku a išli spať, dosť sme boli unavení.

Noc bola kľudná, samozrejme tichá, kto už by len to ticho rušil. Najťažšie úseky sme mali za sebou, už len pár desiatok km do Jarenska. Po prvý krát v Jarensku sme videli policajnú stanicu, doteraz ani policajta, pravdepodobne je v týchto odľahlých oblastiach ozaj bezzakonie, ale asi si ľudia poradia sami. Za celý čas som nikde nemal ani na chvíľu dojem /okrem územia zekov/, že nám chce niekto niečo zlé. Jediné veľké nebezpečenstvo hrozilo pri družbe, a to opitie vodkou. Ak sa zvládne tento problém, z mojich skúseností môžem konštatovať, že v Archangelskej oblasti je úplne bezpečne.

Doplnili sme tam vodu, spravili nákup a vypytovali sa na ďalšiu cestu na Kotlas. Podľa informácií sa dá ísť aj po ľavom, aj pravom brechu rieky Vyčekdy. No po pravej sa informácie rôznili, niekto tvrdil, že neprejdeme, ale len z počutia, nikdy tade nešiel, šofér obrovského Kamazu nám povedal, že prejdeme, ale nebolo to tak celkom bez zav&aacut