Dobrú náladu vylepšujeme vareným vínkom a neskoro v noci prechádzkou ku Grandhotelu Praha. Dýcha z neho nostalgia „starých dobrých čias“, keď hosťa vítal milý černoško v snehobielom fraku. ...

Tatranská Lomnica je najvýchodnejším turistickým centrom vo Vysokých Tatrách. Vznikla na konci 19. storočia ako jedna z posledných tatranských osád. Dominantou osady je Grandhotel Praha, ktorý slávnostne otvorili 1.júla 1905. Jeho pôvodný názov Palota-szálló ( Palácový hotel ) v roku 1919 premenovali a to na počesť hlavného mesta novovzniknutej 1. Československej republiky.

My sme sa však ubytovali na štelplaci pri Slnečnom dome, kde je elektrická prípojka, servis pre chemické WC a voda. Kapacita je pre štyri vozidlá, cena pre posádku/karavan/elektriku a servis je 10 EUR, platí sa v reštaurácii. Dorazili sme v piatok večer o pol deviatej. Stáva sa nám už zvykom, že z domu vyrážame piatky okolo osemnástej. Satelitný príjem je však tienený blízkym hotelom Tatra, tak namiesto telenovely Tisíc a jedna noc púštame DVD „Blbý a ešte blbejší“. Dobrú náladu vylepšujeme vareným vínkom a neskoro v noci prechádzkou ku Grandhotelu Praha. Dýcha z neho nostalgia „starých dobrých čias“, keď hosťa vítal milý černoško v snehobielom fraku. Mráz okolo mínus desať nás po polhodinke poslal do  nášho karavanistického „grandhotela“. Stáli sme na placi sami. Škoda.

Cez leto sme tu stretli taliansku posádku z Toskánskeho mesta Luca, kde sme si večer dobre posedeli a pri ľahkom bielom vínku vymieňali karavanistické skúsenosti... Zima má však tiež svoje čaro, hlavne keď Truma pracuje bezchybne. To už ale bola jedna hodina po polnoci, tak rýchlo na „kute“, ráno nás čaká turistika.

Príjemne nás zobudil potôčik svojou mokrou melódiou, ktorý tečie hneď vedľa našej "spálne". Cez okienko sme si pustili dnu čerstvý vzduch, tak to bolo niečo. Tatry majú vzduchu na rozdávanie a nie nadarmo sa tu liečia pľúcne choroby. V celej podtatranskej oblasti sa nachádzajú liečebne a k najznámejším pacientom sanatórii patril český básnik Jiří Wolker ( konkrétne v Tatranskej Polianke 1923 ). Žiaľ, nepomohol ani liečebný pobyt v Tatrách, zomrel o rok neskôr v Prostějove. Mal iba dvadsaťštyri rokov. Obyvatelia Tatranskej Polianky si pamiatku slávneho pacienta uctili v roku 1949 odhalením Wolkrovej busty.

Je sobota, desať hodín dopoludnia a my sme vystrojení na túru "po modrej". Znamená to prechod z Tatranskej Lomnice k vodopádom Studeného potoka. Je krásny slnečný deň. Lomnický štít vpravo a Ľadový vľavo na nás volajú „ Vitajte v Tatrách“. Turistický rozcestník nás informuje - hodina a štyridsaťpäť minút k studenovodským vodopádom ( to je ale letný čas, nám to trvalo dve hodiny pätnásť minút ). Túra nenáročná, začiatok mierny výšvich kopcom hore, potom traverz cez zjazdovku a ďalej po vrstevnici. Trasa vedie v pásme lesného porastu a všade navôkol vidieť následky vyčíňania víchrice z roku 2005. Vodopády patria k najnavštevovanejším turistickým cieľom v Tatrách. Vytvárajú zložitý systém viacstupňových kaskád. Robíme pár fotozáberov, krátke video a presúvame sa k Rainerovej chate. Je to jednoduchý turistický objekt postavený v druhej polovici 19. storočia, ktorý v minulosti slúžil ako sklad paliva pre neskôr postavenú a dnes už neexistujúcu chatu Kamzík. Rainerovu chatu sa neskôr v roku 1983 podarilo zrekonštruovať a je to najstaršia vysokohorská turistická chata v Tatrách. Keď sme vstúpili dnu, privítala nás bylinkovým čajom. Chutil neskutočne dobre aj vďaka vode zo Studeného potoka, z ktorého ho varia. Nechýbala borovička s horcom, ktorá rozprúdila krv v našich zmrznutých telách. Tlmené svetlo, kachle na drevo, po stenách povešané obrazy Tatrancov z dôb súčastných a minulých, skoby, laná, zvonce – to všetko vytváralo magickú atmosféru dobrodružstva dnešného dňa. Z Rainerky sme sa ďalej presunuli na Bílikovú chatu čo je približne pätnásťminútový presun. Kapustová polievočka s klobáskou nás posunula s chuťou ďalej k Hrebienku. Pre radosť našej Dorky sme si požičali sane a do Starého Smokovca sa zrýchlene presunuli po sánkarskej dráhe. Záver nášho turistického dňa sme odobrili sladkým pohladením v cukrárni. Potom už len pár studených minút čakania na zastávke skibus-u, krátky presum do Tatranskej Lomnice a hurá do nášho vyhriateho "grandkaravanu". Cindy sa už nevedela dočkať nášho príchodu, tak ešte nejaké to venčiace kolečko navyše ako prídavok.

Nedeľné ráno opäť gýč - modrá obloha, potôčik bol už tichší, mráz mu privrel ústa. V noci mínus pätnásť stupňov, Truma na trojke, pod perinou pohodička. Mliečnymi raňajky si nabíjame energiu na dnešné bežkárske lyžovanie. Trasa jednoduchá – fotbalový štadión, sme začiatočníci. O pol desiatej ešte sedíme pri raňajkách a tieto riadky píšeme pri dobrej kávičke. Zima je super. Okoloidúci neveriacky „zízajú“ na obývaný karavan. Tuším ich myšlienky, ktoré sa im preháňajú v hlavách: nie je im zima? Nie je, odpovedám očami do ich nemého úžasu. Predsa len v našich zemepisných šírkach sú zvyknutý vidieť prvý karavan z Holanska až tak začiatkom mája. Skrátka robíme osvetu. Nielen tým, že aj v zime sa dá, ale aj tým, že aj mladší môžu. Pri včerajšej túre „po modrej“ sme sa medzi sebou bavili, ako je super, že sme preč. Keby sme boli doma, tak by prebiehal klasický scenár – nákupy v obchodných centrách, upratovanie a sledovanie TV. V nedeľu celé dopoludnie varenie, popoludní trochu „Eurosportu“ a podvečer debka z pondelokého pracovného dňa. To teda NIE!!! Už dávno sme pochopili, že „LIVE“ je na cestách a v prírode. Krásu, ktorú stretávame všade okolo, dobrodružstvo, ktoré číha neustále počas výjazdu sú pre nás tým správnym korením chuti žiť a pozitívnou energiou ďalej pracovať. Ale späť k bežkám ... , začíname povinným „promo“ fotom pred karavanom. To čo nasledovalo potom tu písať nebudem, pravda je však taká, že sme sa schuti zasmiali hneď na úvod pri obúvaní a prvých „kĺzavých“ pokusoch. Každopádne nás to neodradilo od ďalších bežkárskych výjazdoch. Na budúce sa vraciame opäť do Skalky areny pri Kremnici, dúfame že už za priaznivejšieho počasia.

Na záver chceme tuto reportážou doporučiť aj ostatným karavanistom, ktorý uvažujú o návšteve Vysokých Tatier „štelplac“ za Slnečným domom v Tatranskej Lomnici. Na SKI-BUS je to stopäťdesiat metrov, premáva bezplatne cez Smokovce až na Štrbské pleso.

Viac fotiek z výjazdu nájdete TU.