!Zúčastněte se prázdninové soutěže!

Mediální partner

Přihlášení

Jméno

Heslo



Nejste členem?
Klikněte sem

Zapomněli jste heslo?
Klikněte sem.
hvcaravans.cz

Kdo je on-line

· Hosté on-line: 25

· Členové on-line: 3
Hornici, Vlasta1, martindo

· Registrovaní členové: 11,801
· Nejnovější člen: cestounecestou

Nástěnka

Abyste mohli napsat zprávu, musíte se nejprve přihlásit.

Jaroli
17.09.2018 21:20
Ještě volná místa: Ukončení karavanistické sezony 24.9. - 3.10.2018 v maďarském campingu v městě Pápa a přilehlých termálních lázních. Přihlášky: www.campingclubroz
nov.cz

bydlikemevropou
26.08.2018 11:42
SVIJANSKÝ ÚJEZD Pivobraní ----- Všem, kdo má zájem.... vložili jsme fotky ze srazu na https://jedemeevro
pou.rajce.idnes.cz
/Svijany_2018/ Bobeška a Zdenda

Roman a Aja
23.08.2018 20:01
Poradte...Klimatiz
ace na strechu nebo do ulozneho prostoru. Rozvod vzduchu problem neni. Vykon chlazeni.. Roman

Yenkee
21.08.2018 13:32
Libore1964 - jestli je to ještě aktuální tak doporučuji Kemp Karolina, Kemp Dřenice na Jesenické přehradě.... Je tam toho dost ale tohle jsou mé srdcovky.

libor1964
16.08.2018 09:39
Vítáno Shock Shock

campi-shop.cz

Hierarchy

Domů » Cestopisy » Rusko 2018

Rusko 2018

fotogaléria: https://www

fotogaléria:   https://www.flickr.com/photos/ivano/albums/72157669631595707

 

 

A zase po ročnej pauze smer Rusko a sever, plánovaná trasa je Čechy-Poľsko-Litva-Lotyšsko-Rusko, /Petersburg, Ladoga, Onega, Murmansk/ -Fínsko /Laponsko, Helsinki/-Estonsko-Lotyško-Litva-Kaliningrad-Poľsko. Na severe Ruska som už bol pred 8mimi rokmi, ale bolo to dosť rýchlikovo, tak teraz si chceme pozrieť ruskú Karéliu aj Baltské štáty  podrobnejšie. Máme viac času.

Vyrážame 15.6., cestou spanie ešte v Klokočove na Morave, návšteva rodiny a super steak v “našej” reštike na statku. No a potom už nešťastné preplnené Poľsko, ale predsa len, zase trochu v tých diaľniciach a obchvatoch pokročili, tak to nebolo také hrozné. Klasický smer Suwalki, spanie kupodivu v lesíku pri Kisielnici, čo v Poľsku nie je jednoduché, ale tentokrát sa zadarilo :-). Konečne pocit, že začína dovolenka.


Ráno v Augustowe odbočka na Litvu, tam majú už jazerá a prírodnú rezerváciu, tak ideme už ňúrať aj trochu prírody :-). Litva taká pohodová, niektoré dedinky ešte z čias sovietskeho zväzu, malé drevené domčeky, inak jazierka, pastviny a len občas lesy. Viac nových domov len v okolí Vilnusu. Prekvapujúco na tomto vidieku dosť starých áut, ešte aj Moskviče a staré nákladné ZILy. Zrejme tu ten socík bol horší ako u nás a vzpamätať sa z neho nie je jednoduché.

Potom už hrad Trakai, síce pekné, ale veľa ľudí. Veľa rusky hovoriacich turistov, ale mladí domáci už angličtinu.


 

Flek sme hľadali pri jazere , preto to trvalo dosť dlho, nakoniec pekný pri jazere v lesíku.  Ráno ďalej po bočných cestách . Striedavo lesy, lúky, usadlosti. Aj cez rezerváciu, krásne jazerá a aj dosť km šotolina. Väčšina vstupov do lesa bez zákazov, dá sa tu dýchať :-). Miesto sme hľadali skôr, plán bol jasný, pri jazierku, možnosť behania, grilovania, kúpania. Väčšinou si stanovíme takéto vysoké ciele a postupne z nich spúšťame, ale tentokrát 6tym zmyslom nájdené nádherné miestečko, ktoré spĺňalo všetky kritériá :-). 8 km behu po krásnej krajine, kúpanie, super steak na voňavom borovicovom dreve, kľud, pohoda. Hotel MAN sa zase osvedčil :-)


 

Večer sa zastavil taký chlapík, že či vieme po rusky, tak sme pokecali. Je to Bielorus, žije na samote pár km ďaleko, jeho žena v byte v meste, ale on že si nevie zvyknúť. V týchto končinách na východe žije cca 50% rusov, veľa mladých sa snaží dostať do EU, tuto rusov moc nemusia, žiadne ruské školy, časť z nich nemá ani volebné právo, taký trochu dvojaký meter k menšinám v EU. Ku všetkým sa v EU pristupuje veľmi, niekedy až prehnane veľkoryso, ale voči ruským menšinám to neplatí. Zaujímavé, že on ako Bielorus potrebuje do Bieloruska víza, ale do Ruska nie,  paradox ala Lukašenko :-). Znovu mi potvrdil, že rozdiel medzi Bielorusom a Rusom nie je žiadny.

Ráno ďalej po úplne vedľajších cestách na ruskú hranicu, dedinky sa viac a viac podobajú na ruské. Staré traktory, polorozpadnutý domčeky, cesta šotolina alebo veľmi zlý asfalt. Tu tú EU nevidno. Navyše tu už úplne všetci, mladí alebo starí, po rusky.


Colnica prázdna, pochopili, že sme osobné auto, kupodivu dosť dlho na EU strane. Ruská strana klasika vypĺňanie vremenneho vvozu, nič sa veru nezmenilo, dva krát vypísať na MANa, dva krát na quada, kopiráky stále nepoznajú, potom z tých tlačív to vypisujú do počítača a kontrolujú údaje z TP. Akokeby to nemohli vypísať oni priamo do počítača a dokument vytlačiť. A chcieť, aby moje auto našli v databáze, keď už do Ruska chodím ako domov, to už by bolo scifi :-). Nuž ale čo už, s tým treba rátať. Navyše pribudlo ešte jedno tlačivo, dosť komplikované a muselo byť úplne presne vyplnené. Ale colníčky príjemné, ochotné, pomohli, väčšinou sú ženy prístupnejšie ako chlapi, myslím tým na colnici :-).

Potom už len nejakých 50 km, klasická odskúšaná metóda hľadania fleku, z hlavnej odbočka na šotolinu do dediny, potom nájsť odbočku do lesa a potom kúsok rozšíreného miesta a sme tam. Nikde nikoho, sami, ohník a počasie behá okolo búrky. Ale kľud a pohoda, najbližší turista je v Píteri a najbližší človek aspoň 50 km ďaleko :-).


 

Noc úplne super, problém je, že sa nechce v tom tichu vstávať … Cesta ďalej príjemná, veľa krásnych lesov, dedinky také všelijaké , veľa domov opustených, rozvalených, veľa bolševníka. Branie vody v dedinke z kolónky, našim vedierko-čerpadlovým know how. Bola aj kultúra, monastyr Pečora, potom druhá, Pskov, to už veľké mesto. Strašne veľa policajtov, neviem, či je to normálne alebo sa niečo deje. Neskôr sme zistili, že to bola výnimka, tak asi nejaká delegácia alebo Putin na návšteve mesta :-).  Zase sme videli pár autobusov s deťmi a pred a za nimi policajné auto s majákmi. Pár detí ide na prechod, policajt okamžite vyštartoval a zastavil premávku, aj keď by určite zastavil prvý šofér. Deti ozaj chránený druh a policajti tu zjavne nie sú len na vyberanie pokút, hoci ani v tejto oblasti nezaostávajú :-).


Pečora                                                                                                                 Pskov

 

Zo Pskova na Velikij Novgorod,  po vedľajšej, rozbitej ceste, no ale čo už len v Rusku sa dá čakať :-).  Ale zase je to zaujímavejšie, ako po hlavných. Spanie klasika, kde inde ako v tajge, ale mne sa to asi nikdy nezunuje :-).

Nasleduje zase kultúrna úderka, Velikij Novgorod, super, ale dážď, aspoň menej turistov. Ozaj takéto mestá a hlavne zaujímavé historické kremliny sú vzorne udržiavané, trávičky, kvety, nikde ani smietka. V dedinkách a malých mestečkách je to už horšie.


 

Nákup zase potvrdil neuveriteľne veľký výber potravín, hlavne pultov s pripraveným všeličím. Grilovanými kurčatami, rôznymi mäskami,  rybami, údenými, solenými, vyprážanými, šalátmi všetkého druhu, a to všetko pripravované priamo v obchode. A ceny príjemné, ruské :-).


Ďalej smer Píter, zase nie po hlavnej, aby sme našli kľudné miestečko, tentokrát sa nám to trochu vypomstilo, ozaj strašná kroková cesta /jazda krokom :-)/, hoci dedinky boli len veľmi zriedka, aj tak v hustom lese s bažinami dlhé kilometre ani skulinka. Čo tam tých pár ľudí v dedinkách, skôr osadách robia, je mi záhadou. Ani polia, ani ťažba lesa, sami medzi lesmi a bažinami, do najbližšieho mesta po tých cestách pár hodín. Fakt záhada. Po dlhej dobe natriasania  konečne taká núdzovka, plocha nejaká vyrúbaná do lesa kúsok od cesty. Ale tade nikto nechodil, tak nevadilo.

Cesta ďalej trochu lepšia, potom napojenie na hlavnú a už diaľnica do Pítera. Tam sme u môjho známeho Ilju mali vybavené stánie vo firme jeho známeho, stretli sme sa, a klasická ruská pohostinnosť, že ideme spať a niečo pojesť na jeho daču, že neďaleko podľa ruských kritérií, len 70 km :-). Že nás aj odvezie, ale to zase že nie, všetky veci prehadzovať z MANa, tak že ideme svojim, zase pre nás to nie je problém pri tých tisícoch km. Tak na daču, teda ono to vlastne boli dva domy :-), a nie hocijaké, luxusné, ale postavené s vkusom a citom. Na dvore dve lode, Range Rover, terénna upravená Toyota, ruský vezdechod Šerp.


 

To je on, Šerp, vozidlo špeciálne vyvinuté do ruskej tajgy, obrovské kolesá dokážu nadnášať tak, že môže aj plávať a zabezpečujú pohyb vo vode. Nie bohvieako rýchlo, ale na preplávanie jazera alebo rieky stačí. Ak nie, dá sa dať dozadu prídavný lodný motor. Poradí si aj s blatom, bažinami, snehom, skoro bez výnimky so všetkým. Na suchu sa kolesá nevytáčajú, ale zatáča to ako pásové vozidlo. Všetky časti podvozku a  motora sú dostupné zvnútra, v prípade poruchy v tuhých mrazoch sa opravuje v teplúčku :-). Ideálne na ryby, poľovačky, výlety do prírody. Keďže v Rusku nie sú prakticky žiadne obmedzenia, dá sa s tým dostať ozaj všade. Samozrejme sa v tom dá spať, čosi uvariť, taký skromnejší obyťák. Také si raz kúpim miesto chaty a budem s tým jazdiť po ruskej nekonečnej tajge :-).

Saša si vie ozaj užívať, pri dome má vlastné mólo na lode, je to situované na rieke medzi dvomi jazerami, loďou sa dá dostať do Ladožského, Onežského jazera, kanálmi na Biele, Baltické, Kaspické, Čierne more a napríklad aj do Moskvy. Takýto život v Rusku ozaj nie je zlý. Voľný vstup šerpom do prírody, loďou na vodu, rybárčenie, prípadne poľovačku a mať techniku, ktorá to zvláda, no dá sa :-).


Ráno späť do firmy, nechali sme auto tam, ďalej už s Iljom, s jeho manželkou a dvomi dcérami cez mosty a hrádze do Petrodvorca. Cestou nádherné výhľady na more a aj hrádze, ktoré chránia Píter pred povodňami, podobne ako v Holandsku. Píter je veľmi nízko, búrky a vetry môžu zdvihnúť hladinu tak, že bývali aj povodne.

No a Petrodvorec, nádhera, ale davy ľudí. Dovnútra absolútne bez šance, tam je vybookované hádam na rok dopredu.


 

Ale obrovské, aspoň sto fontán, všetko sme prešli, Iljovci, teda hlavne jeho manželka bola super sprievodkyňa, jeho dve dcérky, veľmi zlaté, také živé striebra, nabehali toho tak 4 krát viac ako my :-), a my sme toho tiež nemali málo. Ozaj veľmi dobrí ľudia, bezprostrední, pohostinní, taká šťastná rodinka. Ja neviem, bolo to tak na úrovni 50 km pochodu :-). Ešte aj vláčik na priľahlé záhrady, no a potom ešte nebol koniec, že Kronštat.

Tak ďalšie kilometre bývalého vojenského mestečka, s nádherným kostolom. Ale samotné mesto trochu depresívne, predsa len, kilometre bývalých kasární a také bez života, ponuré.


 

Ale katedrálu mali nádhernú. No a Ilja navrhol, že ešte v noci do mesta, majú tam nejaké oslavy, je to taká legenda, že príde loď zo švédska, mosty otvorené, je to len raz do roka, polovica mesta uzavretá, komplikovaná doprava, navyše už ozaj dosť pochodených kilometrov, tak sme zdvorilo odmietli. Tak len späť do nášho hotela, ráno nás čaká druhá etapa Pítera.


Ráno smer  stred Pítera, metrom, čisté, policajt na vstupe, za chvílu v strede mesta. Potom lodičkou po kanáloch, super, ozaj impozantné koľko obrovských stavieb . Lodička fajn, ale v jednom vchode do mosta a zákrute drbol do piliera až sa pár ľudí vrátane mňa zvalilo na zem. Ešteže som sa stihol chytiť, inak by som spadol dozadu na hlavu. Aj vjazdy pod mosty neriešili , museli sme veľakrát skloniť hlavy, inak by sme narazili. Žiadne upozornenie, ľudia museli byť v strehu, veď sme v Rusku :-) .


 

Po lodičke Petropavlovsk, to už som videl, a potom v daždi peši do centra, 15st, vietor a dážď, ešteže som mal mammuta .

No a ďalších pár kostolov, pobehali sme hádam všetko zaujímavé, bolo toho ozaj dosť. Mesto plné turistov z celého sveta, v obchodoch a reštikách prvý kontakt angličtina, ale ruštine sa potešili . Zrejme aj dosť študentov na brigádach. Je to ozaj veľkomesto. A nevidno žiadne socky, jeden výnimočne ležal na zemi, už boli pri ňom policajti a niekam ho brali. Pre opilcov, bezdomovcov a rôzne indivíduá asi nie príliš pohodové, ale pre normálnych ľudí a turistov hej. Absolútny pocit bezpečia, nikto neotravuje, nič vlezlo neponúka, nemá človek pocit že ho chcú niekde okradnúť.


 

Po takých 20 km a 100 kostoloch našťastie príjemná ruská reštika, dobré jedlo, pohodička, nie veľa ľudí, taký balzám na moju turizmom zničenú dušu :-), myslím, že na Píter aj primerané ceny, ale už nie ako niekde mimo miest, 40 eur za obed s polievkou, hlavným jedlom, aj aperitívom, pohárom vína a čajom , kávou zase nebolo až tak moc.

No a zase spoľahlivým metrom domov.


Ten Píter je ozaj úžasný, krásne a obrovské historické centrum, neuveriteľná výstavba nových sídlisk, zrejme aj pracovné príležitosti. Ale je to násoska schopných ľudí z okolia, tak ako každé bohatšie mesto v Rusku. Kto na to má, sťahuje sa z dediniek do takýchto miest. No a teraz má Píter 5 mil. obyvateľov, za pár rokov 6, potom 7 a čo ďalej? A dedinky a malé mestečká chátrajú a hádam tretina drevených domčekov na vidieku je v ruinách. Našťastie to nie je môj problém to riešiť :-).


By som povedal, také tri úrovne života v Rusku:

– dedinky, dreveničky, studňa jedna pre celú dedinu, ťažký život, ale zase v nádhernej prírode, kde nie sú obmedzenia typu zákaz vjazdu do lesa, zákaz lodičiek, zákaz rybárčenia a zberu lesných plodov a podobné hovadiny ako u nás, komu toto stačí, ostane tam, aj keď má na viac

– taký stred, ľudia niečo vyštudovali, sú schopní, dostali sa do veľkých miest a žijú relatívne dobre, vo veľkých mestách by som povedal, že skoro porovnateľne s nami

– no a ten, kto má dobrú školu, naučí sa jazyky, je ambiciózny a nedrží ho rodina a zázemie, väčšinou sa to týka mladých, mizne do sveta, takýto trend je bohužiaľ aj u nás

Ale to je len môj zjednodušený pohľad, osudy ľudí sú rôzne a nedá sa to paušalizovať, ale taký trend som pocítil na veľa návštevách a rozhovoroch s ľuďmi v Rusku.

Ráno rozlúčka z Píterom, smer Ladožské jazero, ako inak, najväčšie v Európe, samozrejme musia mať Rusi všetko najväčšie :-). Cieľ boli ostrovy Valaam, pamiatka Unesco, kláštor ale aj krásna príroda. Prvý Priozersk, že odtiaľ ide loď, ale možno išla, ale kedy pôjde nasledujúca sa nám nepodarilo zistiť, bez info, taká len diera, tak ďalej na Sortavalu, ktorá ako sme dúfali bude hlavnejšia. Aj bola, podarilo sa kúpiť lístky, ale len na exkursiu. Ak človek chcel kúpiť lístky len na loď, musel čakať až ráno, či na lodi ostane niečo voľné. Zaujímavý spôsob ako naháňať kšeft cestovkám a sprievodcom :-).


Prespanie sa dalo aj na parkovisku, ale nakoniec že ideme hľadať niečo lepšie, našli sme taký hotel s reštikou, akože stellplatz, myslím, že prvý v Rusku, na brehu jazera, tak že fajn. Noc v tajge sme vymenili za kultúru :-).


 

Ale bola aj reštika, veľmi dobrá, len pre zaujímavosť,  ja tresku na ladoga spôsob, manželka pstruha, oboje ozaj super, príjemné prostredie a cena,  za tie dve ryby, aperitív, samozrejme vodka, veď sme v rusku :-), k jedlu pol litríka vína, no a 25 eur.


Pokec s miestnym Rusom, 3 deti, či si môžu pozrieť búdku.  Žijú tu, majú nejaký biznis, vcelku sa im darí, je to taká výnimka, odišli z Pítera, že tu je lepšie, tak nejako bližšie k prírode. Majú aj loď, odtiaľto sa dá takisto dostať všade loďou, tak predsa len sa nesťahujú všetci do Pítera :-).

Ešte dva nemecké obyťáky, pýtali sa, že kde sú na severe Ruska kempy, tak ja že nikde, moc som ich nepotešil.

A ráno už loď na krídlach meteor, rok výroby 1984, ale mastila ako divá, podľa GPS 68km/hod. Výroba týchto lodí skončila niekedy tuším v 90tych rokoch, neviem čím ich nahradia, keď doslúžia. Asi už kúpia v Číne :-). A tieto krídlaté rýchlolode boli vyvinuté v Rusku, len načo niečo vyrábať, keď sa to dá kúpiť za ropu :-). Trochu analógia s mojim rybárčením, načo chytať, keď sa dajú kúpiť super ryby v obchodoch :-).


Exkurzia zážitok, no už dávno som od takého odvykol, vlastne ani som si na to nikdy nezvykol :-). Prevzala si nás sprievodkyňa na Valaame a poďho siahodlho vyprávať o každej blbostičke, no nemalo to konca. Taká masovka, všetci sme sa za ňou ťahali ako taký vláčik :-). Ani prestávka na jedlo, našťastie sme mali aspoň vodu. Ja by som sa aj odpojil, ale loďou sme ešte išli na iné miesto, tak som sa bál, že nás tam nechajú. Len hlavný sabor trval 3 hodky, no strašné. Dokonca v jednej kaplnke zborový spev, tak to už fakt nemusím, a ešte k tomu hladný :-(.


 

Potom presun na ďalšie miesto meteorom, tam zase peši k nejakým kaplnkám, ale aspoň trochu cez les. Keby sme pozreli hlavný sabor a potom požičali biky by sme videli podstatne viac. A obed bol až pred odchodom , len tak narýchlo, už keď sme úplne mreli od hladu. No nikdy viac v húfe, ale aby som len nekritizoval, bolo to krásne, len za ten čas by som stihol aj 4 monastyry :-) a viac by som si pozrel prírodu, tá bola úžasná. A ani jeden cudzinec, všetky skupiny, lebo samozrejme sme neboli jediní, mali len ruských sprievodcov.


 

Výlet skončil až niekedy o 17tej, keď nás konečne meteor vypľul a pobrali sa ďalej na Ruskealu, kde je ich rezervácia a mramorový kaňon, zaliaty vodou. Nocovanie na hlavnom parkovisku, žiadna romantika, ale ticho, všetci odišli. Po chvíli pohraničník, kontrola dokladov, ale veľmi slušný, že spať tu nie je problém. Majú to pod kontrolou, neďaleko je hranica s Fínskom.


A zaujímavé, že tu nie sú žiadne komáre ani ovady, nič. Až je to podozrivé :-). Už ani tie komáre nie sú to čo bývalo. Ide to dole vodou aj tu :-). A krásne počasie .

Spanie ozaj pohoda, úplné ticho, ráno sa postupne trúsili autá, ale napred zamestanci , potom aj pár turistov, ale prešli sme to skoro sami, úplný kľud. Zaujímavé , kedysi bane na mramor, najkrajšie stavby v Píteri sú z tohoto mramoru. Pokec s ochrankárom, že super auto a kde sme boli a tak. Postupne áut pribúdalo.


 

Potom ozaj nádherná cesta na Petropavlovsk. Nekonečné lesy, jazerá, veľmi málo dedín, všetko divočina. Problémom pri hľadaní fleku tu nie sú zákazy, tu neexistujú, ale prakticky žiadne odbočky ani do dedín, tie moc neboli, ani do lesa a k jazerám. No a my sme ako vždy chceli všetko, kúpanie, les, ticho…ale keď sme už hľadali flek, tak k väčšine jazier sa nedalo dostať . Nakoniec odbočka do dedinky, jedna z mála,  pár km po nej, z nej na jazero a krásne miesto, bolo aj kúpanie, ohník a gril na borovicovom dreve. A sami. Nádhera.


 

No a keď sme pomaly pomýšľali na spánok , tak úplný šok, dvaja rakúšania , otec z dcérou, na obyčajnom volve , tak sme ich pozvali ako správni zálesáci k táborovému ohňu, pokecali sme a tak. Že idú tiež na Kiži. No ale taký zázrak, nikde nikoho na okolí aspoň 50 km, zašitý flek, a prídu susedia z Rakúska, jedni z ozaj mála cudzincov, čo sme vôbec v Rusku stretli. A ešte zrovna tu :-).


Ráno ešte kúpanie, pohodička, do Petrozavodska sme sa neponáhľali, užívali sme si krásnu cestu. Petrozavodsk pomerne veľké mesto, ale stred krásny, čistý, samé kvety, zeleň, parky, nábrežie onežského jazera, pohoda.

Našťastie sa dali kúpiť na Kiži lístky bez exkurzie, teda mysleli sme si to. Keďže sme mali lístky až na 12tu na druhý deň, išli sme hľadať niekde prenocovanie pri onežskom jazere. Po viacerých pokusoch sa podarilo, taký piknikový flek, síce sme neboli sami, ale krásne miesto v borovicovom lese na brehu jazera, bol ohník, gril, na kúpanie bolo chladno. Večer tých pár áut odišlo, tak predsa len sami.


 

Sledoval som viacerých rusov, len tak prišli k jazeru s prívesom s loďou, zacúvali a hodili lodičku do vody a poďme na ryby alebo výlet. No fakt, keď som si predstavil že by som takto prišiel trebárs k Ženevskému jazeru a hodil tam lodičku a išiel kam chcel, a dokonca chytal ryby bez povolenia, papierov, tak som sa musel v duchu rehotať :-). A vlastne by som také miesto na spustenie lodičky cez spleť závor, stĺpov, zákazov, súkromných pozemkov, hotelov, penziónov ani nenašiel. Úplne nemiestna predstava. Hej, majú tí rusi nižšiu životnú úroveň, horšie cesty, hlavne na vidieku sa žije ťažšie, ale zase toto nemáme my.


Nádherné ráno na brehu onežského jazera, ešte romantické výhľady z nášho hotela, potom pomaly späť do mesta, času dosť, ešte prechádzka a úplne náhodou sme objavili neďaleko aj taký kemp v jachtovom prístave . Tak asi pôjdeme večer tam, o 8mej keď prídeme z Kiži hľadať flek niekde pri jazere už asi nebudeme, ten čo sme boli bol na opačnú stranu.

Cesta na Kiži ako inak v meteore, tento bol zjavne ešte starší ako na Valaam. Nikde som ale nenašiel rok výroby, už sa asi hanbili to tam niekde dať :-). Ale nádherné jazero a cesta dosť v takých zálivoch.


 

Prekvapenie, v cene lístka bol aj sprievodca, ale zdrhli sme mu, že ideme sami. Po Valaame už nikdy viac. A naozaj, sami sme si to zorganizovali lepšie, všade boli také žienky-dozorkyne, s tými sa aj dalo pokecať, čo nás zaujímalo, sme sa spýtali. Nádherný drevený monastyr, ďalšie drevené kostoly, veľa sedliackych domov, veterný mlyn, pekné, príjemná prechádzka, aj keď chvíľu v búrke. A najedli sme sa v reštike keď sme boli hladní, dal som si pivečko, keď som bol smädný, nie ako na Valaame, keď nám to dovolila sprievodkyňa :-).


 

Kedysi tu mali viac polí, teraz už také nevidíme, len lesy. Už sa všetko dovezie z úrodnejších oblastí, kto by tu pestoval jačmeň, alebo choval dobytok, keď sa všetko dá kúpiť v obchode :-).

Páčilo sa mi to viac ako Valaam, no a stretli sme zase našich rakušákov, jediní cudzinci. Myslel som, že predsa len ich tu bude viac.

Večer sme išli do toho kempu, mali tam všetko, aj vypustiť a napustiť čo bolo treba, prvý krát v kempe. No a boli sme tam sami.


Ráno už z nedalekého parku a kolotočov hudba a hluk, Rusi to tak majú radi. Keď oddychať, tak s hlukom :-). Ďalej cesta na sever Medvedžegorsk, ale počasie úplná katastrofa,  7 st.  dážď a prudký vietor, tak sme ani neobchádzali po vedľajšej ceste. Ale príroda úplne skvostná. Lesy ozaj lesy a nie lesoparky ani plantáže na drevo, všetko pôvodné, bezzásahové, postupne aj bolotá-teda mokrade, no proste tajga. Nebola to úplná rovina, také kopčeky, k tomu riečky, jazerá, stále sa bolo na čo pozerať. Ale pomerne veľká premávka, nechápem odkiaľ a kam tie autá idú, dediniek minimum, Murmansk nejakých 500 km, ostatné mestečká len pár tisíc obyvateľov.

Odbočka na Belomorsk, že petrogryfy, ešte jedna na rozbitú krokovú šotolinu, potom parkovisko také prírodné, t.j. bez asfaltu, nakoniec takých je tu väčšina, a takisto aj vedľajších ciest. Krásna prechádzka cez tajgu, potom také prírodné skaly s riečkou a jazierkami, pekné, aj počasie sa umúdrilo. No a tie petrogryfy len také postavičky vyškrabkané v kameni, ešteže to príroda napravila :-)


 

Postupne tých pár áut poodchádzalo a zostali sme sami, úplná pohodička, grilovanie morského pstruha, nie chyteného, ale kúpeného v supermarkete :-). Konečne aj komáre, už som myslel že im niekde ufujazdili :-). Jednoducho patria k tajge, bez nich to nie je ono :-). Ale sršne a ovady neboli.

Ráno už cesta na Kem, bude ďalšia kultúra, Solovky. V Dedinke Rabočeostrovsk /zaujímavý názov/ kúpa lístkov na loď, ide až ráno, tak flek na brehu Bieleho mora, deja vu, to isté miesto ako pred 8mimi rokmi. A veru nezmenilo sa tu nič, pokrok a nejaká výstavba je tu veľmi mierna, povedal by som, že žiadna :-). Ale miesto nádherné, navyše krásne počasie. Dal sa do reči taký chlapík, sám v aute, že sem chodí, teda na Solovky každý rok, akokeby nejaká púť.  Že ho to sem stále láka, odstavil na noc auto tak 100 m od nás. Ponúkol som ho pohárom vína, ale že nie, nepije. Čoraz viac stretávam v Rusku ľudí, čo nepijú. Nejako to už nie je ono, v tajge miznú komáre, sršne a ovady, hlavné cesty sú pomaly ako diaľnice, rusi nepijú, na čerpačkách sa platí až po natankovaní ako u nás, už to pomaly nie je to tradičné Rusko :-). Aspoň že vedľajšie cesty zachovali rozbité :-).


 

Videl som takých dvoch rybárov ako prišli z mora na lodi, pitvali ryby, tak som hneď nabehol, že či predajú, že áno, tak som kúpil takéto, volá sa to zubatec, vyzerá ako barracuda.


 

Ráno vstávanie, o 8mej ide loď, dosť nezvyk, ale hecli sme sa. Síce bez raňajok, len také zlepence, a káva vo fľaši, ale čo už človek neobetuje kultúre  :-). Loď bola presne tá istá ako pred 8mimi rokmi, už vtedy bola zrelá do múzea :-). Loď Vasilij Kosjakov je zdá sa večná. Akurát rozdiel bol v tom, že vtedy bol na palube bufet, teraz nie. Pokrok v Rusku má ozaj svoje špecifiká :-). Solovky taktiež žiadne zmeny, monastyr opravujú, ale to je asi bez konca, kým prídu na koniec, už treba opravovať začiatok. Zázemie tiež bez zmeny, hlavné promenády naďalej romantické, bez asfaltu a podobných zbytočností :-). Ale majestátna stavba, pohnutá história.


 

Rekonštrukcia oltárov už len také zlaté výlisky, maľby miesto mozaiky, už to dnes ani nedokážu spraviť ako originály, tepané ručne, maľby vykladané z maličkých kachličiek, práca, kde sa človek pýta, ako je možné, že vtedy na to ľudia mali čas a vôbec si to mohli dovoliť. Ale v tejto maličkej, nenápadnej kaplnke sa zachoval originál, je to úplný zázrak v takej pohnutej histórii Soloviek, revolúcia, komunizmus, Stalin, gulag, vojna, toto všetko tu prešlo. A ostal.


 

Späť sme išli menšou lodičkou a ukázalo sa, že na tie vlny bola fakt maličká. Volala sa Meteľ, a fakt, aj ju tak metalo, a hlavne bočné náklony od vĺn boli dosť nepríjemné. Mal som dojem, že sa to prevráti. Ale všetci boli v pohode, tak to ma trošku ukľudňovalo, zároveň taký červík, že aj na Titaniku boli na začiatku všetci v pohode :-).

Po morskom zážitku len spanie na brehu rieky Kem, pekné miesto, ale dosť neskoro na nejaké ohníkové žúrky.

Cesta ďalej ako inak na sever, napred oprava cesty, aj dosť šotolina, potom už ale cesta väčšinou opravená, v neporovnateľne lepšom stave ako pred 8mimi rokmi. Príroda nádhera, jazerá, lesy, mokrade, už aj trochu kopčeky,  dosť možnosti odbočiť k jazerám, ale samozrejme ako vždy len dovtedy, kým nehľadáme flek na noc :-). Keď sme začali hľadať, odbočky ak boli, viedli väčšinou len k rozvodom elektriny, veď nakoniec nejako to v tých lesoch a bažinách museli postaviť. A stĺpy obrovské, také eifelovky za sebou a široké pásy hádam 100 m. Aj sme sa raz oklamali, išli sme tak 2 km doslova offroad, potom len k stĺpom a pásu pod nimi. No a mať nad hlavou nejakých 100 tisíc voltov, tak teda spať nechcem :-), tak zase otočiť, čo na úzkej cestičke v bažinách zase nebolo tak jednoduché. Ale aj takéto patrí k cestovaniu. A ďalej napravo stĺpy a naľavo železnica, odbočky buď k železnici, alebo stĺpom. A dedinky na okolí žiadne, čo by síce nevadilo, ale nebolo kam odbočiť.


Pokus také chatky pri jazere, pamätal som si to, boli sme tam sa najesť pred 8mimi rokmi, teraz nikde nikoho, opustené, pri jazere bordel, tak že nič. Tuto na severe akokeby menej ľudí, ale viac bordelu.

No konečne odbočka na Alakurti, z nej odbočka do lesa,  taká núdzovka, ale ticho, les, pohoda.

Ráno zase dalej tvrdošijne na Murmansk, zo začiatku pekná cesta, postupne ale menej a nižšie stromy, potom už len kríky a nakoniec ani to. Vyprahnutá zem, bez zelene. Hej, blížili sme sa k Mončegorsku, kde je ťažba a spracovanie niklových a medených rúd. No a to spôsobilo úplnú devastáciu prírody a zrejme to musí pôsobiť aj na ľudí, vo vzduchu cítiť smrad, no dosť depkoidné. Mesto taký socík, jedna hlavná ulica, okolo sídliská a za tým čmudiace komíny. Ekológia tu moc nevyhráva :-(. Rusi majú toľko tej prírody, že nejaký pás 50 km bez nej ich nevyvedie z konceptu. Majú obrovské šťastie, že majú tak riedke osídlenie, keby boli natlačení ako my v Európe, museli by sa k ekológii stavať trochu inak.


 

A ozaj, pár desiatok km sa príroda postupne spamätáva, za chvíľu ako predtým. Spanie už v krásnej, zelenej, voňavej tajge.

Murmansk highway už nie je to čo bola pred 8 rokmi. Vtedy to bola taká exotika, dobrodružstvo, zlá, pokrutená cesta, samá buchanka a staré kamióny, slabá premávka, teraz okrem pár úsekov, kde ešte robili cestu všetko super, dá sa 120 a pomerne silná premávka, teda samozrejme nie taká ako u nás, ale na to, koľko ľudí tu žije je to dosť. Odkiaľ a kam ich toľko ide som ale nepochopil.

Pár stíhačiek, zrejme je to dosť aj vojenské. Kontrola na ceste, pred Murmanskom, chceli pasy, potom v búdke overovanie, ale veľmi slušní, ospravedlnili sa za zdržanie, ale neboli to policajti, ale omon . Že kde ideme a tak. Ale aj sme pokecali, v pohode týpci .


Konečne Murmansk, hneď k ľadoborcu Lenin, že či nestihneme exkursiu. Nestihli sme.  Zase čakať 3 hodiny sa nám nechcelo. Prechádzali sme cez koľajisko, hádam 10 koľají, prešli sme a zase ďalších 10, tam ale závory a stále tam šibovali nejaké vozne, vlaky, lokomotívy, stáli sme tam ako puci pol hodky. Potom že teda otočíme, ale už boli závory aj na tých prvých, tak sme ostali uväznení. Ďalšia pol hodka. Taká murmanská pozoruhodnosť :-).

Potom ešte na kopec k Aljošovi, je to druhá najväčšia socha v Rusku, výhľady na celý Murmansk.


 

To je on, dominanta mesta, ale na mamajevovu mohylu vo Volgograde to nemá.

Murmansk také divné mesto, paneláky a ošuntelý stred mesta, pokec v bufete s chlapíkom, že ťažký život, dva slnečné dni v roku a len dva dni nad 20 st. Ešte pár chlapíkov, že či ideme na Rybačij, ja že nie, už som tam bol, že teraz ale treba povolenie, tak že na Dalnye Zelenci, tam že som bol tiež, tak že uznanie:-).

Na čerpačke ďalší šok, že netreba platiť vopred, nech natankujem a potom zaplatím. No toto som v Rusku doteraz nezažil, ozaj sa to mení, vždy sa platilo vopred. Samozrejme plné nádrže, vo Fínsku to bude iná cena. Z Murmanska už na Fínsko, takých 250 km, zaujímavé za mestom polia, čosi sa urodí aj v takýchto podmienkach, len asi treba chcieť.

Ešte jedna noc v Rusku, pekné miesto pri riečke, dokonca aj pár áut a pokec, veľmi sa čudovali, že nechytáme ryby. V Rusku je to národný šport. Trochu mi to pripomína, ako sa v Portugalsku všetci čudovali, že nesurfujeme a že bez toho môžeme žiť :-).


Ráno už smer hranice, ozaj územie nikoho, len jedna osada s pár domami, kde dokonca nemali ani studňu, že šak načo, berú vodu z jazera :-).Potom cesta krásnou, nerušenou prírodou, ozaj nádhera, ale keby človek chcel ísť niekam, že na túru, bike, alebo niečo ďalej pozrieť, nemá šancu, len lesy, jazerá, bažiny bez prístupu, nejakej cestičky, chodníčka, zase tá divočina je trochu prehnaná, nedá sa ju užiť.


 

Moc áut tu už nechodí, sami v divočine, ale kupodivu asfaltka a na ruské pomery nie zlá. Takých 100 km pred hranicami checkpoint, kontrola, doklady, pasy, ale v pohode.

No hranica, takú som ešte v Rusku, a vlastne ani inde, nezažil, doslova čakajú na zákazníka. Úplne prázdna, boli sme jediní na veľkej colnici, potom ale prišlo jedno auto. Všetko ale v pohode, aj dosť rýchlo, výstup z Ruska je vždy jednoduchší ako vstup, netreba vypĺňať vremennyje vvozy na autá. Ale dôkladná kontrola colníkom, prešiel všetky skrinky.

fotogaléria:   https://www.flickr.com/photos/ivano/albums/72157669631595707

 

Komentáře

#1 | cestaci dne 15.08.2018 09:31
Nádherné, úžasné, díky.
#2 | Lubos a Dasa dne 15.08.2018 13:34
Taky jsme kus této trasy projeli i když jen klasickým obytňáčkem a s tím souvisejícími omezeními. Na rozdíl od vás jsme měli vedra kolem třicítky i více a zažívali jsme nálety doslova mračen všech možných kousavých potvor. Ale byla to paráda. Vaše fotky nám celou řadu míst připomněli. Někde v koutečku stále máme myšlenku tam ještě někdy vyrazit a trochu se tam potoulat.

Přidat komentář

Pro přidání komentáře musíte být přihlášený.

Hodnocení

Hodnotit mohou pouze přihlášení uživatelé.

Prosím přihlaště senebo se registrujte pro možnost hodnocení.

Výborné Výborné 100% [1 Hlas]
Chvalitebné Chvalitebné 0% [Žádné hlasy]
Dobré Dobré 0% [Žádné hlasy]
Dostačující Dostačující 0% [Žádné hlasy]
Nedostačující Nedostačující 0% [Žádné hlasy]
Vygenerované za: 0.37 sekund
175,246,870 návštěv