Kaukaz 2015 1.časť
Noc úplne super, ráno napred 70 km po kľukatine, potom dosť plná cesta, nešiel som po diaľnici, viac človek vidí mimo.
Originál článku je na www.ivano.sk
Kaukaz bol už dávnejšie v poradí, ale z rôznych dôvodov som ho odkladal. Prišiel na rad až tento rok. Trasa bola Bulharsko-Turecko-Gruzia-Arménsko-opať Gruzia-Rusko cez Elistu, Astrachan a Volgograd-Bielorusko-Poľsko-Čechy a domov. Celkovo ak nerátam schengen tak 9 hraničných prechodov, z ktorých niektoré boli ozaj výživné. Ale postupne.
Odchod bol v piatok 29.5. poobede, klasická diaľničná nuda, spanie ako vždy pri Zágrebe na parkovisku obchodného centra. Druhý deň klasika, viackrát zopakovaná cesta cez Srbsko, Bulharsko, nuda. V Sofii sme na napred potešili, že je hotový nejaký nový obchvat, ale nič také. Hodilo nás to späť na deravú nekonečnú klasiku, kde bol aj nejaký podivný zákaz vjazdu a obchvat, ale nakoniec som to domotaný nejako prešiel. Spanie na diaľnici na známom mieste pod nejakým hotelom. Bulharsko klasika, zastavený čas, žiadne nové cesty, všetko po starom.
Colnica do Turecka v pohode, väčšinou sa colníkom do nejakej extra kontroly nechce. Auto je príliš veľké. Vjazd do Turecka paradoxne úplne opačne, akokeby sme do civilizácie prišli a nie z EU odišli. Cesty široké, rovné, čisto, super reštika, ochota. Istanbul dve hodky, nie zlé, zácpy sú tu pravidlom, mosty jednoducho nestačia. Nejako aj pípal, keď som išiel cez rampu, ale kto by to v tom hluku počul :-). Nepodarilo sa mi pochopiť, kde môžem kúpiť kartu na diaľnicu. Potom smer čierne more, hľadať nejaký flek na spanie, všetko v lesoch obrovské piknikové miesta a v nedeľu úplne obsypané autami a dymilo to všetko ako továreň. Podarilo sa asi 60 km za Istanbulom, na pieskovej pláži pri dunách.
Ohník, kľud, potom ale nejakí mládežníci zapadli s tromi autami a ja dobrák som ich začal vyťahovať, mal som ale čo robiť aby som sa potom sám vyhrabal. Pomohla aj lopata. Mal som ale v zálohe vyprošťovacie plechy a vyfúkanie gúm. K tomu ale nedošlo, nakoniec dve autá vytiahol traktor. Mohli ho zavolať hneď. Dosť magori a po anglicky ani ceknúť. Nakoniec potom ale príjemný večer.
Noc úplne super, ráno napred 70 km po kľukatine, potom dosť plná cesta, nešiel som po diaľnici, viac človek vidí mimo. Cez dva priesmyky, krásne lesy a smer na Ankaru, kde sme ešte doteraz nešli. Keď sme neboli hladní bola spústa reštík, ale keď sme dostali hlad, tak sa dymilo len z bufetov s kebabom. Nakoniec sme v jednom zakotvili, dali kuftete na grile, super a za dva krát s minerálkou šalátom a tromi čajmi zaplatili cca 12 eur a to sa ešte domáci tešili, že nás natiahli. Inak rodinný podnik, starý obsluhoval, jeho syn griloval a jeho dvaja chlapci makali s riadmi. Iný život ako deti v Európe. Žiadne zabíjanie času na sociálnych sieťach a depky, keď nemajú dosť laikov, možno by sa taká škola zišla aj našim teenagerom.
Krásne fleky v lesoch, ale samozrejme, keď sme ich nepotrebovali. Ale nakoniec pred Ankarou taký piknik area celkom fajn, len cestu bolo trochu počuť. Pekný borovicový lesík a ohník s pečenými zemiakmi a zeleninou. V Turecku sa dá, ešte tam nedorazili zákazy na všetko. Zaujímavé, hory podobné ako na Slovensku, ale do toho sa z dvoch mešít prekrikovali meluzíni :-), také zvláštne.
Noc úplne v poho, potom smer Ankara, neuveriteľné mesto, z obchvatu sme videli nekonečné domy, sídliská úplne do neba. Potom striedavo cesty dobré, miestami ľudoprázdne, polia vzorne obrobené, kto to tam ale stihne, nechápem. Potom aj pár priesmykov, stále cca 1200 mnm. Cudzinci žiadni, nie je to turistická lokalita. Flek kúsok za Sivas odbočili sme len tak a našli kľudné miestečko v zdanlivo opustenom lome na nejaké voľačo. No ale za chvíľu prišiel bager a začal nakladať autá pieskom, neuveriteľné, zrovna keď sme tu boli my. Podľa vyrastenej buriny tu už roky nikto nebol. Ale sranda, trochu pokus pokecať s bagristom a šoférmi, bolo aj vzájomné foto, ale pivo si dali len nealko. Veľmi slušne oblečení, príjemní, potom sme bagristu ponukli jedlom. S hrdosťou ukázal fotku rodiny, žena zamotaná, zjavne taká normálna moslimská rodina. A absolútne mu nevadilo, že my popíjame vínko, on ale samozrejme odmietol. Boli aj selfie a aj ďalšie fotky, zjavne to bol pre neho zážitok. Také niečo, že v pieskovni nájde expedičák zo Slovenska, to asi nečakal. Po hodke ale odišli a bol úplný kľud. Ešte nás upozornil posunkami a slovníkom, že sú tu nejaké komáre čo štípu a potom sa spí. Ale to asi je blbosť. Malarické?? Škoda že absolútne nikto nevie anglicky.
Samozrejme bol ohník, ich opekaný ekmek s česnekom v olivovom oleji a grilovaný baklažán, geniálne.
Noc absolútne tichá, super flek. Cesta potom už zaujímavejšia, aj pasy, hory a všetko úplne zelené. Nádhera. Na pumpe sme stretli zaujímavých týpkov, na starom meďáku, skromne prerobenom na obyťák, idú postupne z Dubaja cez Irán do Európy. Sú už dva roky na ceste s tromi deťmi. Tie sa učia vraj samé. On je Rumun, ona Francúzka a deti sa narodili v Nemecku. Dobrý guláš. Pokecali sme o cestách a tak. Ale dva roky, to nemusím. Cestovanie je super, ale aj doma je tiež všeličo, deti, kamaráti, bike, dom, rodina, firma, oni musia byť úplne odstrihnutí, bez zázemia. Ale takých je viac.
Postupne sa prechádza na východnejší režim, žiadny normálny obchod, len kamrlíky aj vo väčších mestách.
Flek super pri rieke, prešli sme cez také rameno, len hodený štrk. Krákaju vrany alebo voľačo ako sprosté. Samozrejme ohník a grilované mäsko. Idylka.
Idylka skončila, všade okolo začali búrky a voda začala stúpať, tak som zbabelo zrušil tábor a prešli sme cez rameno vedľa. Zase ohník, ale pre zmenu žaby, ale to bol taký hluk, sila.
V noci tri búrky, raz aj ľadovec, ale rieka nezatopila náš flek. Včera som vymäkol. Nemuseli sme odísť. Potom cesta nádhernou krajinou, zelené hory, začali aj v diaľke zasnežené kopce. Trochu som začal mať obavy, ako bude na Kaukaze, keď je sneh už tu.
Celkovo sme skonštatovali, že je menej smeti, akokeby sa naučili, asi zistili, že sme ich sprdli na sociálnych sieťach :-). Kurdi pri hraniciach už dosť chudobne, zase kravský trus na kúrenie. Cesta na hraničný prechod krásnou krajinou, ale desná. Rozbité stupáky až do 2500 mnm. Veľa iránskych cisterien s dosť starými vehiklami. Hranice, šachovanie s quadom, ale nakoniec všetko ok, gruzínsky colník dosť všetko prezeral.
Gruzia dosť ošarpané domy, ale po moslimskej krajine radostný pohľad na výklady plné alkoholu :-), potom cesta na Batumi, napred len rozbitý asfalt, potom ale šotolina. Max 20 km/h. Flek len pri ceste, ale samozrejme ohník, kľud, nádherný les, dole šum potoka a po rozbitej šotoline len pár áut, každý mával, pokecali sme s jednou dámou slušnou angličtinou. Sú chudobní, veľká korupcia, nie je to nič moc.
V noci úplný kľud, kto by tam jazdil potme. Potom cesta ďalej po šotoline do pasu, nádherná príroda, aj keď zlá cesta. Hore v pase dedina, pravdepodne tam ľudia chodia len na leto, kravy, malé políčka a domy len pozliepance.
Smerom dolu sme si naivne mysleli, že to bude od Batumi lepšie. No ale nebolo. Úplne rozbitá šotolina, stále krokom, miestami dosť úzke. Potom začali nejaké dediny, ošuntelé domy. Niečo schátralé, polorozpadnuté a do toho tá rozbitá cesta a nekonečná. Ale nechápem, žije tam relatívne veľa ľudí na takú zlú cestu. Plné dodávky všelijakých rároh, akokeby na víkend, alebo aj sťahovanie na celé leto. No a keď sme videli lyžiarsky vlek, samozrejme hurá, veď predsa k vleku musí viesť asfaltka, no ale zase naivita :-). Nemusí. Ešte dve hodky šotolina. Ono je šotolina široký pojem. Už som zažil aj také, kde sa dalo ísť kľudne 60 km/h. Táto ale do tej kategórie nepatrila, išlo sa ozaj krokom. Ten lyžiarsky vlek ale ostal záhadou. Kto pôjde niekde z Batumi lyžovať keď má pred sebou takúto cestu? A v zime? Ako to udržiavajú? Ráno vyjde z domu, stihne jednu jazdu a už ide domov. To sú také nepochopiteľné veci, ale to je na takýchto krajinách práve zaujímavé.
Stretli sme pár bikerov, Francúz a Talianka, sú už rok na cestách, sila. Mali ešte pred sebou 1000 výškových metrov, s tými ťažkými bikami celkom dosť. Holka sympaťáčka. Nechápem, ale rešpekt.
Konečne asfalt, ale potom ešte kus kľukatiny do Batumi, ten sme išli ako náklaďáky, preplnený stred mesta nemusím, ale tiež nič moc. Skoro kamiónový offroad. Za Batumi plno, konečne po dlhej dobe kúsok miestečka na pláži, aj popršalo, dosť fúkalo, ale nakoniec sa aj trochu vyčasilo, po dlhej dobe more.
Celkovo zatiaľ Gruzia krásna príroda, ale v dedinách a mestách bordel, ošuntelé, niečo rozpadnuté napr. hotely 10 poschodové, asi ešte zo socíku, teraz vytlčené okná, ruiny. Na pláži smeti viac ako v Turecku. Ale ľudia zatiaľ v pohode.
Veľa policajtov, hádam každé tretie auto s nejakým majákom, aj večer na pláži sa zastavili. V Turecku to išlo samo aj bez nich.
Ráno smer Zugdidi, východisko do Mestie, rovina, samé divné ošarpané domy so záhradami, kravami, sviňami, no nič moc. Zugdidi tiež nič moc.
Cesta na Mestiu nekonečná, ale zase už krásne Kaukazské výhľady.
Počasie zlé, dážď, občas sa to roztrhalo, ale keď sme prišli do Mestie a našli za ňou flek, začalo pršať. Sme hneď pri rieke tak dúfam, že nebudeme utekať. Večer bohužiaľ vnútri, prší ako sprosté.
Ráno ale prekrásne, ideme späť do Mestie odstaviť auto, len tak ho nechať na divoko pri rieke som si netrúfol. V Mestii taký flek s bordelom, ale sedel tam policajt, že tam bude a postráži. Síce nechápem, čo tam bude robiť celý deň, ale to už ja riešiť nemusím :-). Dole quada a smer Usghuli, krásna cesta, miestami trochu akčnejšie, ale hlavne blatové po nočnom daždi. 45 km tam a takisto späť. Ale nádhera, krásne výhľady, hory, divočina. Neuveriteľné v akých podmienkach ľudia žijú. Ale väčšina domov rozpadnutých a neobývaných, zrejme kto môže tak utečie. V Usghuli domy-veže, nádherné pohľady na centrálny masív Kaukazu. Žije tu trvale 70 obyvateľov, ktorí nemajú na zimu kam ísť, je tu aj pár nejakých hostelov, jednoduchá reštika.
Pokec s Litovcami, čudovali sa, ako sme prišli na quade zo Slovenska. Ale vysvetlili sme. Jeden z nich tu robí v červenom kríži v Zugdidi. Pohraničníci zase po rusky, načo sú tu, nechápem, cez tie hory sa nedostane nikto, hoci oni tvrdili, že alpinisti to zvládnu. Ale nedá sa, hranica je úplne uzavretá.
Cesta späť zase pár hodín po rozbitej šotoline nad stržami. Dvaja psi pri jednom dome útočili, ale kaluže ich tak ostriekali, že skrotli. Späť už dosť únava, spolu 110 km. Darmo, treba tréning. Potom ešte quadom hľadať flek pri lanovke, taká cestička a super klídek, presunuli sme hlavný hotel tam, krásne výhľady, ohník, a úplne super kura neporovnateľné s prípravou na drevenom uhlí, tá živica a dym z dreva spraví úplne geniálnu chuť.
Ráno nádhera, čistá obloha, raňajky zážitok. Potom cesta späť síce tá istá, ale nádherné počo a nové výhľady.
Od Zugdidi napred po tej istej ceste, potom smer Kutaisi a Akhalstike, dosť nuda, dedinky, záhradky, taký klídek, ľudia posedávajú, nejak sa nepretrhnú. Pohoda. Žiadny priemysel, nové nejaké haly, nič. Len to, čo ostalo zo socíku. Nič nové. Prečo, netuším. Pokazil ich socík, alebo sa nedá? Alebo mentalita ľudí? Alebo niečo, čo mi uniká? Len nový kúsok diaľnice, ale len v polovičnom profile. To bolo všetko. Postupne strašne silný vietor, asi kombinácia vysokého Kaukazu a mora urobí svoje. Prišli kopčeky, dolina ako pohronie a podivné paneláky. Až konečne riečka, odbočenie a pekné miestečko asi 20 km pred Vardziou. Hlučné žaby, ale v noci zmĺkli. Pohodička.
Ráno idylické raňajky pri riečke, potom Vardzia, kamenné mesto v skalách, nádhera podobné Zelve v Turecku. Kedysi tam vraj žilo 50 tisíc ľudí. A aj krásne okolie.
Potom cesta na hranice s Arménskom, už ozaj koniec sveta, dedinky nič moc, cesta deravá. Pokec s pekárom, čo robil chleby v tej ich typickej guľatej peci, že v lete je tu dobre, len v zime idú kšefty slabo, že či nemôže prísť na slovensko. Stačí mu jedna miestnosť, pec si postaví sám a vzadu jedna posteľ. Možno by to aj v Blave išlo, tie ich chleby sú ozaj super.
Inak tu vládne ruština, aj ruské nápisy a typické ruské domčeky. Taká ruská lokalita. Inde v Gruzii ľudia síce starší vedia rusky, ale mladší v mestách sa snažia radšej anglicky, zjavne rusov moc nemusia, Abcháziu a Južné Osetsko im neodpúšťajú.
Ale v tom všetkom ošuntelom a otrasných cestách policajná stanica ako provokácia. Dymové sklá, zjavný luxus, pred tým luxusné autá. Toto sme videli v Gruzii často. Na políciu peniaze sú.
Potom hranica s Arménskom vo výške 2300 mnm. Zapísanie MANa a quada trvalo nekonečne dlho, potom skásnutie cca 60 EUR, vraj nejaké clo, za cesty a ešte čosi. Majú tak málo turistov a ešte ich odrádzajú. Klasické kontroly auta, ale zase našťastie nie až tak detailné. Hneď za hranicou ďalšia unimobunka a že strachovka, zelená karta tu neplatí, myslím, že ani v Gruzii, ale tam to neriešili. Ďalších 60 EUR.
Začiatok úplný des, cesty úplne samá diera, ošuntelé baráky, navyše zima a búrky, dokonca ľadovec na ceste. Cesta cez rozbité, tmavé, zablatené, upršané Gormi, prvý dojem nič moc, a potom už len hľadanie núdzovky na noc, nakoniec len odbočka na miesto trochu dalej od cesty do stepi.
Ráno okolo nás prefrčali tri stáda kráv, naše rozhodnutie jesť dnu boli nadčasové. Aj tak by sme to museli zbaliť. Toto je fotka len zbabelo z auta, okrem iného tam boli aj dva veľké pastierske psi.
Ráno smer Echmiadzin, návšteva katedrály, vraj najstaršej v Arménsku, ale keď to nie je niekde v horách tak to taký dojem nespraví. Ďalej na Jerevan, prejazd mestom, žiadny obchvat, ale ani značenie. Dosť blúdenie, aj za mestom značenie na Gebhart monastyr neexistuje, hoci je to jedna z ich top pamiatok. Jerevan ale na ich pomery dosť pekné, živé, až na to značenie.
Ostatné cesty úplne katastrofálne, budovy ošarpané alebo ruiny, autá o dve triedy horšie ako v Gruzii, samé lady, moskviče, staré vojgy, a zily nákladiačiky ktoré vyšli z fabriky niekedy po vojne. Absolútna stagnácia, nevideli sme nič nové, postavené po socíku. Izolovaná krajina, vedľa Turecko s uzavretými hranicami, moslimský Nachčivan, čo je vlastne Azerbajdžan s ktorým sú vo vojnovom stave, Náhorný Karabach, kde sa stále ešte trochu strieľa, jedinou možnosťou prechodu hraníc je pre nich Gruzia, ktorá to nejako stmeľuje, z nej sa dá potom ísť do okolitých štátov. A ešte obmedzene Irán, ale s tým sa tiež ako s moslimskou krajinou moc nemusia. Ekonomicky zrejme cítiť hlavne uzavretosť voči Turecku, prosperujúcej ekonomike, ktorá by mohla pomôcť. Ale stále to visí na slovíčku genocída, ktoré nechce zase Turecko vypustiť z úst. Neviem, ale už teraz po 100 rokoch trvať na slovíčku a škodiť ľuďom a štátu v ktorom žijú, má to zmysel? A Arménom by otvorenie hraníc určite prospelo. Ale neustúpia.
Potom Gebhart, jeden z najznámejších monastyrov. Ozaj rešpekt. Z roku 400 a pôvodná stavba, silný zážitok.
Výborný obed v štýlovej a vydarenej reštike, priamo pred nami robili také dve škaredé arménky lavash a k tomu potom syry, šalát a šašlik bravčový a kurací. Prežrali sme sa. K tomu hrala nejaká ruská hudba. Zaujímavé. Tí arméni sú dosť proruskí, aj každý vie rusky, často ruské nápisy, dosť rozdiel oproti Gruzii.
Potom Garni zase s iného súdka, rímsky rekonštruovaný chrám, už som videl aj lepšie. Ale obdivuhodné, kam sa až rimania dostali.
Pohľad dole na Jerevan neuveriteľný smogový klobúk. Nie div, drvivá väčšina áut o nejakom euro IV a vyššie ani nechyruje.
Potom rozhodnutie nenocovať na parkovisku Gebhart, ale skúsiť po bielej t.j. len symbolickej ceste smer Ararat. Cesta samozrejme nič moc, ale ani sme nič iné nečakali. Ale po odbočení na úplne žiadnu cestu sme našli úplne snový flek pri jazere, okolo hory a úplne nikto, ani domček, nič, no krása. Spoločnosť nám robili len žaby, vtáky, občas sa vyhodila rybička, bocian a dva obrovské biele vtáky veľké ako pštros, len biele. Skutočne sen, to si človek povie, že kvôli tomu sa všetko oplatí. Rozbité resp. žiadne cesty, kymácanie sa, colnice z doby kamennej, čakanie, nevyspytateľní policajti a všetko čo k tomuto druhu cestovania patrí.
Ráno nádherné raňajky, potom ďalej po bielej, v serpentínach trochu akčné, samozrejme bez asfaltu.Ďalej už rovina pod Araratom, všetko zelené, viniče a zdiaľky symbol Arménska, ktorý ale patrí Turecku. No nie najlepší pocit pre Arménov, chápem. Akokeby lomničák na Slovensku bol v Poľsku, a navyše by sme sa do toho Poľska ani nemohli dostať.
Zastávka v predajni koňakovej firmy, hádam jediné, čo je postavené nové, pekné, moderné. Spravili sme im dobrý kšeft, ale myslím, že aj ceny tam boli sympatické, taký slušný 5 star koňak 4 eurá, víno tak do 2 eur, no nekup to :-). Po následných ochutnávkach sme ich koňaky zaradili do nášho portfólia dezinfekcie :-). Kupodivu aj červené vína, hoci väčšina bolo polosladkých, ale našlo sa aj dosť suchých, veľmi dobrých, a to aj v Gruzii. Ale arménske boli predsa len lepšie. Ale to asi nestačí na fungovanie štátu.
Cesta ďalej do hôr, hraničná dedinka s Nachčivanom, pár uniforiem, zdá sa to uzavreté. Cesta ďalej lemovaná valom zo zeminy ako ochrana pred streľbou, ale teraz je tam kľud. Občas vojenská hliadka.
Potom už kopce, priesmyk nad 2300mnm, krásna príroda, náhorná plošina až po Tatev, ale taký už ozaj koniec sveta, ale už naozaj. Na čerpačkách sa nedá kartou, dedinky a mestečká také zúfalé, ale ľudia v pohode, žiadne problémy. A všade ruština. No a každý pokladá MAN za zázrak z iného sveta a len cena za quada ich dosť pobaví. Ale nemám pocit nejakej nevraživosti, že sem príde niečo také. Sú realisti.
Ešte jeden monastyr, Noravank, odbočka do doliny, ako vždy krásny v úžasnom prostredí.
Žiadny dobrý flek na noc, tak až Tatev a tam bohužiaľ len parkovisko. Ale zrazu úplne iný svet, oáza úplne rovnaká ako niekde v rakúsku. Majú tu lanovku najdlhšiu na svete, 5,5 km cez údolie k monastyru. Wifi na celom parkovisku, krásne, čisté, no zázrak. Ale, aby bolo jasné, to nevybudoval arménsky štát, ale švajčiarska nadácia na záchranu a obnovu Tateva.
Na parkovisku sme boli hviezdy, nikto ešte také auto nevidel, napred ochrankári, potom partia Rusov, potom Iránci, pýtali sa aj na cenu, zrejme nejaký bohatí, čosi rozprávali, že aj oni také chcú, či sa to dá spraviť aj v Iráne, aj sa odfotili s búdou a samozrejme so mnou. No a nakoniec zlatý kliniec, dve arménky, sprievodkyne turistov, sympaťáčky s chichotom či si môžu pozrieť búdu, perfektná angličtina, bez okolkov vtrhli dovnútra, sranda, nie ako zakríknuté, zazerajúce moslimky. No úplne iný svet, taká oáza. No a spoveď každému, kam ideme, odkiaľ, ako sa nám páči a tak. Dobre to padne. Rusi z Krasnodaru ocenili, že ideme aj na severný Kaukaz, info kde ísť a tak. Ľudia sú tu všade super, odkiaľkoľvek.
Noc kľudná ako na parkovisku na Hintertuxe.
Ráno samozrejme ideme lanovkou, hoci sa dá aj po ceste. Zážitok, ponad kaňon v niekoľkostometrovej výške, nádherné výhľady. Aj v kabíne obrovské rozdiely, pastier s nejakou domácou, moc teda nevoňal, s nami ale tiež arménec podľa odhadu manželky tak v 3000 eurovom outfite. Všetko značky, čo ani u nás nie sú bežné. No čo, taký je tu svet.
Tatev ozaj zážitok, dokonca sme stihli aj omšu. Tie monastyry v Arménsku, to je ozaj unikum, prakticky bez veľkej rekonštrukcie, pôvodné, strohé, prísne, majestátne, bez nejakých barokových ozdobičiek, nechá to dojem. A navyše, všetky sú umiestnené v nádhernej prírode, skalnatých údoliach, alebo na kopcoch, mimo sídiel. Málo ľudí, skoro nikto, išli sme prvou lanovkou.
Potom cesta späť,čiastočne rovnaká, len neskôr odbočíme na jazero Sevan. Syn vyňúral na ceste odbočku, že na nejakú vyhasnutú sopku, kdesi to náhodne našiel doma na googli a že sa asi dá pod ňu dostať aj autom. Tak sme sa vyštverali až do 2400 mnm po poľnej ceste až pod kráter, tam hore už neboli ani pastieri, úplná samota, nikde stopa civilizácie, krásne hory okolo, výšľap až do krátera, nádherné výhľady. Jasné že sme zostali na noc, ohník samozrejmosť, akurát som musel použiť vlastné zásoby dreva. No a úplné ticho, len nejaké vtáky, som rád, že ešte existujú takéto miesta.
Noc úplne najtichšia, idylické raňajky a zase ďalej. Pokus o ďalší monastyr skončil odbočkou na uzučkú rozbitú cestu so šipkou 9 km, tak sme to vzdali. Už ich aj tak bolo dosť a každý zase nemusíme vidieť. Smer Sevan cez priesmyk, tam sme narazili na karavanserai z 13 storočia, zaujímavá stavba, zachovalá prakticky v úplne pôvodnom stave. To bola vtedy kvalita.
Na parkovisku pokec so skupinou Izraelčanov- týchto sme tu stretávali pomerne dosť - na offroadoch, obdiv auta, také vôbec nepoznajú, ale aj údiv nad dĺžkou cesty a všetkým, čo už sme prešli. Potom ešte šofér a sprievodca z cestovky, vedel aj trochu česky, žil tam nejakú dobu. Mal zaujímavé osadenstvo, 15 mladých žabiek, asi na prázdninách, robili taký okruh.
Na druhej strane priesmyku zrazu iný svet, husté lesy a hory, nejaké ich rekreačné stredisko. Myslím, že jediné lesy, ktoré majú, sú práve tu a ešte aj ďalej pri jazere Sevan. To bolo trochu sklamanie, dostať sa k vode napred nešlo, samé bažiny napriek pár kilometrom jazdy husto zarastenou a úzkou cestičkou až sme sa ledva v blate otočili, neskôr sa podarilo, ale trochu ďalej od vody, boli tam tiež bažiny. Ale pekné miesto, prišli aj nejakí pastieri na koňoch, zjavne pripití, jeden čosi dokonca začal vyprávať, či som sa pýtal, že či si môžem zobrať drevo z lesa. Keď som mu vysvetlil, že nebolo koho a že je to len zo zeme, už bol v pohode. Potom už kľud a pekný večer.
Ráno smer Sevan-mesto, viac miest na kúpanie, ale aj viac chát, no teda skôr unimo buniek a takého všeličoho, veľa stavieb schátralých, asi bývalé nejaké socíkovské zotavovne, fakt od pádu sovietskeho zväzu sa tu nové nespravilo hádam nič, len všetko je o 30 rokov schátralejšie. Potom ešte nádherný monastyr nad jazerom, krásne výhľady, dolu také púťové ponúkanie všeličoho, hneď vedľa rezidencia prezidenta, veď si to za starostlivosť o krajinu zaslúži :-)
Branie vody vo Vanadzore, miestni hneď obdiv auta a tak pokec, s Gruzínskom sú ok, aj s Ruskom, ale nie s Azerbajdžanom, to sú moslimovia a strieľajú na nich v Karabachu, ten jeden z nich tam slúžil, vraj sa tam ešte na hraniciach stále strieľa. No ale v Karabachu vytlačili moslimov oni, samozrejme to som si len pomyslel. Turkov pochopiteľne tiež nemusia. No je to teda komplikovaný svet. Ale ľudia úplne fajn, odmietli za vodu zobrať peniaze, tak aspoň nejaké podarúnky.
Na hranice dlhé údolie, krásna príroda, klasicky otrasná cesta, ale aj veľa ruín fabrík, lomov, domov a čojeviem ešte čoho, ako z nejakého scifi filmu, že akože koniec civilizácie.
Na colnici taký úplný zmätok, zase ísť do nejakej miestnosti a prekvapko, zase ma skásli 21 USD a 2000 dramov. Nechápem, prečo to neskásnu hneď pri vstupe. To sú proste veci nad normálny pochop. Na gruzínskej strane lepšie, trochu dlhšie, niekam zapisovali quada.
Cesty už trošičku lepšie, ale žiadne fleky, len dediny a polia. Potom skratka do Rustavi, tá najrozbitejšia poľná cesta, veľakrát bolo lepšie ísť priamo po pastvinách. A v strede poľa, resp. pastvín sme zostali na noc, za chvíľu pastier na koni, potom ďalší bez koňa, trochu komplikovanejší pokec, oni už rusky moc nevedeli. Každý deň od 6-20 hod na pašu, svátek, pátek, žiadny víkend alebo dovolenka. Ktovie, čo by nato odbory u nás :-).
No a večer prekvapko, z dediny bolo počuť meluzína t.j. majú tu moslimov. To som netušil. V Gruzii.
Ráno budíček pastiersky pes, potom do Rustavi dokončenie skratky, ranná rozcvička natriasaním v jamách. Smer Garaji, jeden z najstarších monastyrov, tam už nevedie asfalt, možno aj preto sme tam boli úplne sami. Monastyr opravujú, tam nás mních nepustil, ale previedol nás v kostole, čiastočne vytesanom v skale, úplne prísne pravidlá, dal nám akúsi sukňu, fotiť som mohol, ale jeho nie, rozprávať sa v kostole nemôže. Ale mýtické miesto, silný dojem.
Potom cesta na Udabno taký už offroad, dokonca aj rýľ, rozširovanie zjazdu do rieky, bol moc úzky a podmytý, trochu mi cukalo, či všade prejdem. Ale prešiel som. Flek trochu pri ceste, ale inak v diaľke jazierko, pekný. V noci nikto nejazdil.
Predpoveď počasia na Omalo je zlá, má sa vyčasiť až o dva dni, tak ideme do Gori, pozrieť Stalina. Dokonca sme išli aj po diaľnici. V Gori to je ozaj zaujímavé, obrovská stavba múzea Stalina ostala, vnútri udržiavané, zaujímavé. Síce sa nedá povedať, že je to nejaká oslava jeho osoby, ale aj tak je to trochu rozporuplné, na druhej strane sú to dejiny, nedá sa to vymazať, ale treba to poznať.Tak som si posedel pred Stalinovým rodným domčekom….
Potom skalné mesto Uplisthike, staršie ako Vardzia, tretie storočie pnl. Vedľa toho teké piknikové miesta, veľa detí, pikniky, húpačky, krik a tak som zatiahol len kúsok ďalej k takým krásnym skalám. Za chvíľu prikvitol taký človek, že je to jeho pozemok a chce 20 lari t.j. asi 8 eur. Tak čo, dal som, hoci mám vážne pochybnosti, či to bolo jeho. Stále platí, “kde nejsou lidi, nejsou problémy”.
Večer autá postupne poodchádzali, nakoniec bol aj ohník pod skalami a spústa netopierov ktoré sa premávali okolo nás. U nás by na takom mieste bolo zakázané aj dýchať, tu ohník a pohoda.
Ráno znova späť na Tbilisi, potom monastyr Mscheta zatiaľ hádam najväčší, aký sme videli.Z neho som išiel podľa navigácie smerom na Tbilisi, ale jeden most bol zavretý, a podivuhodne sa už nedalo vrátiť, tak som musel prejsť aj kúsok mestom. Nie je o čo stáť. Do Telavi cez krásne hory, zase už Kaukaz, obrovské stromy, tu je všetko nejak veľké. Aj lopúchy boli ako stany. V Telavi v informáciách len anglicky, tých Rusov tu moc nemusia.
Flek nádherný, výhľad na kostol Alaverdi, na druhej strane stáda koní a kráv. Dvaja chalani pastieri na neosedlaných koňoch cválali ako vo westernovom predstavení. Nádhera ich sledovať, akokeby sa na koni narodili. Potom aj pokus o pokec s nimi, ale už absolútne žiadny cudzí jazyk. Nejaké podarúnky.
Ale aj keď sa tu nežije ľahko, ani raz sa nám nestalo žeby tu alebo v Arménsku niečo somrovali, pokúšali sa čosi vnútiť, boli otravní a vlezlí ako trebárs v Maroku. Úplne iná mentalita. Majú svoju hrdosť, iný level ľudí, aj keď chudobou sú porovnateľní. Navyše sme boli prekvapení čistotou, či už v prírode na flekoch, alebo aj v mestách a dedinách.
Taká sloboda, kdekoľvek zastať, ísť k riečke, jazierku, spraviť ohník, všetko bez problémov, je v Európe nemysliteľná. Tam tisíce obyťákov, rezorty, parkoviská, veľa ľudí na dovolenkách, víkendoch, majú na to čas, peniaze. No ale ak by bola tu taká životná úroveň, také cesty, také zázemie v podobe hotelov, reštaurácií ako v Európe, bolo by po slobode. Je to paradox, čím horšie, tým slobodnejšie :-). Ak by to tak nebolo, potom by som predal auto, už by to pre mňa nemalo zmysel. Ale ktovie, či by ho niekto kúpil, kam by s ním chodil? Po asfalte do kempov?
Ráno Alaverdi, opevnený monastyr s kostolom, ozaj zatiaľ najväčší a už asi nebude prekonaný. Originál z 9. storočia. Potom v Pshaveli hľadanie možnosti, kde nechať bezpečne auto, do Omala pôjdeme na štvorkolke. Tam žiadna možnosť, len samé domčeky s dvorkami, kde by sa nezmestilo ani osobné auto, ďalej ešte jedna dedinka, obchodík, taký dobrý ujko, že tam to môžeme nechať, spravili sme mu nejaký nákup v obchode. Prenocovali sme blízko dedinky na nádhernom mieste pri rieke, zloženie quada a príprava na dvojdňovú cestu quadom. Podľa našich informácií je cesta pre MAN priúzka, čo sa potom aj potvrdilo.
V noci riadna búrka, mal som pocit, že sme pod vodopádom, búrky sú tu skoro pravidlom. A poriadne.
Ráno ale krásne počasie, presun k ujčekovi do dediny k obchodu a vyrážame.
Manželka vyzbrojená spraymi proti psom, robila zadného strelca, ja ešte pre istotu mačetu, hneď za dedinou skúška našej pripravenosti, dva pastierske psi, ale ušli sme, ešte bola rovná cesta.
No a potom 65 km úplný sen. Cesta v divočine, veľmi rozbitá, úzka, cez potoky, vedľa 6m vysoké zbytky lavín, prerazenie cez stáda, ktoré hnali pastieri na leto na pasienky za priesmykom, cez pas 2950mnm. No ale príroda úplne prenádherná, orly na oblohe, za pasom už aj pár osád. Ten pas bol zjazdný, ale len 10 dní, prísť skôr, tak Omalo nespravíme. A s MANom by ozaj nebola šanca. Podľa miestnych to na GAZ 66 zvládne len miestny šofér a majú pravdu. To ide na centimetre a spraviť chybu sa môže len raz. Po 4,5 hod, ale aj s fotením a prestávkami, konečne Omalo, ešte pozrieť okolie, spolu nejakých 85 km.
Nájdenie jednoduchého penzióniku, ale pekného, čistého so sympatickou majiteľkou. Nie je to tu ľahké, nemajú elektrinu, všetko dovážať osobákmi 4×4 tak 5 hod nad stržami po úplne rozbitej ceste, na streche len soláre, keď je zamračené, svieti sa sviečkami. Ale tým je to krásne, izolované, nenarušené. Majiteľka trochu anglicky, ale ruština jej išla lepšie, aj sa posťažovala, aké je to ťažké, ale zase som jej vysvetľoval, že ak by postavili asfaltku stratí sa to čaro, postavia hotely a bude tu tisíce turistov. Ale ona by prijala radšej túto možnosť :-), chápem.
Spolu s nami v penzióne manželský pár z Ameriky, ale pochádzajú z Ukrajiny, tak sme mohli aj anglicky, aj rusky. Prišli ale hlavne trekovať, najali si pekné sympatické dve sprievodkyne, také by som aj ja bral :-) a pôjdu s koňmi na viacdenné treky, to už by som tak nebral :-). Trochu sme aj zabŕdli do situácie na Ukrajine, ale oni už sú doma v Amerike, na Ukrajine už ani nemajú nijakú rodinu. Ale trápi ich, čo sa tam deje.
Sprievodkyne nás dosť presviedčali, že treba ostať aspoň pár dní, pozrieť aj ďalšie dedinky, ale my máme trochu veľký rozsah a nedá sa všade tak dlho. To by sme boli na ceste rok. Oni majú problém s cestovaním, všade víza, tak cestujú aspoň po Gruzii, poznajú hádam každú dolinu. Do Ruska sa cez hrebeň nedá, technicky teda áno, ale hranice sú prísne strážené.
Na prechádzke sme ešte stretli Nemca, tak môj jazykový babylon bol dokonaný :-), rozprával aké desy zažíval na ceste. Turistov tu vozia väčšinou na Delicách, tam sa ich veľa zmestí, a ozaj keď som videl tie bledé tváre ako sa kníšu nad priepasťami, no ani mne by nebolo všetko jedno. Tlmiče tie autá už dávno prakticky nemajú, to by ich museli meniť každý týždeň, tak to húpanie bolo dosť akčné.
Večer ešte prechádzka k obranným vežiam, postaveným v 13. storočí ako ochrana proti Mongolom, impozantné, v takej zašitej doline a ešte aj toto. V zime ale už nikto v Omale neostáva.
V noci samozrejme búrka, vraj tam prší každý deň, našťastie pre nás zatiaľ len v noci, potom sa vyjasnilo a nádherný deň. Majiteľke som chcel dať tringelt, ozaj milá a všetko bolo ok, raňajky kráľovské, ale s hrdosťou odmietla, že takto nie, skoro sa urazila. Ozaj hrdí ľudia. Len pre zujímavosť, dvojposteľová izba, večera a raňajky pre dvoch 28 EUR.
Cesta späť ešte krajšia, na priesmyku
Prosím Přihlásit se nebo Registrace volit.
Členové online 0
Nejnovější člen: Pino
Powered by PHPFusion. Copyright © 2024 PHP Fusion Inc.
Released as free software without warranties under GNU Affero GPL v3.
Theme by PHP Fusion Inc
43,953,847 unikátních návštěv | Vygenerované za: 0.17270 sekund | Průměrně za: 0.1727 (0) sekund | Dotazy: 60 | Použitá paměť: 1.79MB/4MB