Maroko 2014 - II.časť
Vonku sa už moc nedalo existovať, v okamiho boli plné oči, uši piesku.
Originál článku je na http://www.ivano.sk/2014/10/maroko-2014/
No a na druhý deň výlet quadom na duny, pri pohľade na ne také šteklenie v bruchu, impozantné, a rešpekt. Hlavne to niekde nepo...., v duchu som si tak opakoval zásady, napred sme išli po stopách tiav, ale celkom sa to nedalo, niekde išli po tak šikmom, že by som sa mohol prevrátiť, tak hľadanie stopy a cesty sami. Prvé a našťastie posledné zapadnutie, ale lopatka pomohla :-), quad nie je MAN, vyslobodí sa ľahko.
jazdil som už na dunách v Tunisku, ale tieto boli neporovnateľné. Vysoké, niektoré prudké, občas menej, nepredvídateľné. Nedalo sa niekedy uhádnuť, či končí ostrým špicom, alebo sa dá na ňu vyliezť, čo je za ňou, samozrejme chýbali skúsenosti. Čítať v dunách je ozaj veda, aj povrch bol rôzny, niekedy mäkký, inokedy v pohode. No a na tie vrcholy som ani nepomýšľal. Ešteže ten quad veľa odpustí, je to ozaj super vecička na takéto. Ale raz som trochu zaváhal, ubral plyn pred vrcholom, zľakol sa špicatej potvory a hneď náklon, šúchanie dole, toto ani quad neodpustil :-).
Potom aj oázy, stanové tábory, ale teraz opustené, postupne som sa učil čítať duny, ale vždy som musel zastaviť a dopredu nájsť trasu. No a dávať pozor na garmine, aby som neskončil v Alžírsku, boli sme dosť blízko hraníc. Tam už vraj bezpečne nie je, hoci určite by sa na nás hneď za hranicami nevrhli hordy alkaidistov :-). Ale netreba pokúšať.
Ale tie hory piesku boli úžasné, aj keď ako dopravná cesta nie moc vhodné :-)
Za celú cestu sme nestretli ani vtáčika-letáčika, ani živej duše. Len púšť, duny a my. Príjemných 35 st., trochu pod mrakom, pofukovalo, krásna viditeľnosť. Sahara bola dnes na nás dobrá :-)
Po návrate sme si pripravili vonku také malé občerstvenie, nachystali aj pohár vínka, taniere, také všeličo, príjemne pofukovalo, v tieni akurát. No a zrazu ako delová guľa, víchor, stolík, poháre a všetko odfúklo, rýchlo bežať a zavrieť okná v aute, no ozaj to počasie je divoké. Niet divu, neplatia tu žiadne pravidlá, zmeska horúceho vzduchu z juhu sahary, 4000 m vysokého atlasu, relatívne blízkeho oceánu, robí tento kotol úplne nepredvídateľným. Aj boss nám potvrdil, že piesočné búrky sú tu teraz takmer denne. A museli sme mu dať za pravdu. Takto vyzeral quad po búrke :-), že to vôbec rozchodil
No ale za chvíľku zase pohoda, potom bazénik, večera-zase tajin-naloženie a poriadne upevnenie quada, ideme na pistu 250 km, musí to vydržať. No a ešte foto s ich "managerom", musel som vydržať aj ťavy :-) s hrôzou som sledoval, ako si v papuli pripravuje pľuvanec, ale našťastie ma ušetrila, ale smradu nie :-)
Ráno odchod, na pistu, dva dni cesty v samote, bez spevnených ciest, mal som v garmine track jedných nemcov, ktorí to prešli na podobnom aute ako my. Ale aj garmin ukazoval viacej trackov, skutočne super pomocník. Musím konštatovať, že bez neho si to neviem predstaviť. Ešte teraz by som blúdil niekde možno aj v Alžírsku :-), alebo najať miestneho sprievodcu.
Po pár km nás zastavuje berber na motorke, vysvetľuje, že tadiaľ, kade chceme ísť je nezjazdný úsek, cez 5 km široké koryto rieky Rheris neprejdeme, príkre 2m vysoké brehy sú vyplnené pieskom feš-feš a že to musíme obísť severnejšie. Vedel som, že je to ťažký úsek, ale prejditeľný. Ale vraj tu to je každú chvíľu inak, a musel som mu dať po skúsenosti s Cirgue de Jaffarom za pravdu, teraz že sa nedá, pred nami sprevádzal jeden KAT, no teraz babo raď. Buď chce len zarobiť za sprievodcovstvo, alebo ozaj po 50 km cesty sa budem musieť vrátiť, alebo v horšom prípade zapadneme? No musel som rozhodnúť, tak som začal zjednávať jeho cenu 100 eur, podarilo sa na 70 a išli sme. Cesta striedavá, miestami 30 km/hod, miestami redukovaná jednička krokom.
Ale nádherné scenérie, voľnosť, nikde nikoho, teda okrem sprievodcu :-).
Postupne sa začal sa dvíhať prudký vietor, viditeľnosť sa znižovala. Začínala piesočná búrka. Vonku sa už moc nedalo existovať, v okamiho boli plné oči, uši piesku. No a chudák guide len v slnečných okuliaroch, ale zamotanú celú tvár. Previedol nás cez rieku, musím uznať, že bez neho nájsť správnu cestu by sme nemali šancu, a bol to dosť hard, potom sa rozlúčil a zostali sme v divočine úplne sami. Navyše viditeľnosť mizivá, niekedy sme poriadne nevideli ani pistu. Ešte raz, bez garmina by sme tam ešte teraz blúdili :-)
Okrem divokých tiav nikde nikoho a za celú cestu, t.j. dva dni, okrem malej dedinky, do ktorej viedla pista zo severu, ani jedno auto, ani jeden človiečik, len my a sahara. No už je takých miest na svete veru málo.
Škoda toho počasia, aj keď sme videli dosť krásneho, pri lepšej viditeľnosti to mohlo byť ešte krajšie. Konečne sme vďaka garminu našli našu trasu, bola to tak 50 km záchadzka, ale hurá sme na trase, potom sme len tak pri nejakej zafúkanej budove bývalého campu, asi z lepších čias Paríž-Dakaru, odbočili a našli kúsok fleku, ani sme nevideli kde. Len podľa garminu sme boli pár km od alžírskych hraníc.
No ale ráno, to čo sme včera nevideli pre búrku sa rozbalilo v plnej kráse. Fakt sa tajil dych.
neskutočné, a bez nikoho, žiadni turisti, bonžúri, ani pastieri, nič, absolútne ticho, až sa človek hanbil naštartovať motor :-)
Ale zase ďalej, pista striedavej kvality, hlavne na vyschnutých jazerách sa dalo aj 40km, inde krokom. Veľmi striedavé, nádherné, viditeľnosť úžasná, ozaj zážitok z ríše snov.
Neskôr check point, vojaci v teplákoch a kontrola a zapísanie dokladov, darmo, blízko je hranica s Alžírskom, samozrejmý prezent v podobe piva, ale inak slušní. Potom hore do pasu, dosť rozbitá, kamenistá cesta, celé na redukovanej jednotke. Z neznámeho dôvodu mali zákruty - vracáky klopené, tie náklony boli nepríjemné, ale samozrejme v mojom prípade znesie auto podstatne viac ako šofér :-)
No a potom dolu, pred sebou sme videli krásnu náhornú plošinu, z ktorej ale nebol žiadny výjazd dolinou. Postupne začínalo byť jasné, že bude ešte jeden pas. Aj aj bol, ale už trochu lepší, alebo sa znížili naše kritériá :-). Ale tá plošina bola nádherná, bez ľudí, obkolesená horami, so zlým prístupom cez pas, niečo ako stratený svet.
za druhým pasom ešte raz check point, potom pár km šotolina a nakoniec asfalt. Musím priznať, že dva dni húpania a natriasania v aute už bolo dosť. Asfalt bol ako balzám. Asi ešte nie som správny offroaďák :-). Ale po pár dňoch asfaltu by som už ďalšiu časť do Foum Zquidu alebo Taty dal, ale to už sme boli zase na severe. Možno inokedy. Ale najkrajšie sme prešli, táto trasa to je taká offroadová klasika, kto ju nedal, nebol v Maroku :-). Bez poruchy, zapadnutia, problémov.
Už len pár km do Zagory, hneď sa nás ujal nadháňač do kempu, cez také slumy, ale kemp tichý, pod palmami, s vypusteným bazénom, s WC a sprchami z doby kamennej, ale to my nepotrebujeme. Potrebujeme len tiché miesto bez bonžúrov. Tí neboli len na saharskej piste.
Ráno už smer sever, známe údolie rieky Draa, zase niečo iné, krásne zelené palmové lesy, veľa ksarov, pekná príroda, aj hory.
Zastávka v Quarzazate, pozretie do známych filmových štúdií, kde sa natáčala a natáča spústa všelijakých hviezdnych filmov. Sú tu postavené rôzne kulisy, mesto faraónov, čosi z Tibetu, historická stredoveká dedinka a všeličo iného. Je to taká srandička, ale na meste je vidno, že tam z tohoto prúdia peniaze. Okrem štúdia a kulís využívajú filmári aj krásnu rozmanitú prírodu na okolí a vraj perfektné svetlo.
Ďalej cesta do Al Benhaddou, zrekonštruovaný, prístupný ksar. Tam kemp s bazénom, boli sme tam jediné auto, pár ľudí len v hotelíku. Tradičný tajin, príjemné posedenie, prinesené vínko. Ráno prehliadka ksaru, zaujímavé, prvý krát sme to videli zvnútra, zaujímavý pohľad na život ľudí v takomto čude.
Teploty už rozumné, okolo 30 st., pofukuje vetrík, príjemne.
Ráno cesta cez Atlas, priesmyk Tizi-n-Ticka, už pršalo, hore 10 st. Z predvčerajších 39 st. je to neuveriteľný skok. Ale okrem počasia, nádherný Atlas, divoké hory.
Na druhej strane Atlasu už iný svet, viac vlahy, polí, zelenšie. Stále lialo a ako sme sa dozvedeli, za nami na druhý deň pas uzavreli pre povodne a zosuvy. Mali sme šťastie. Potom už Marakeš, klasika do kempu, tu už ale plnšie, niečo ako európske kempy, bazén už zaplnený, ozývala sa tu už aj slovenčina, stretli sme pobytový autobus zo slovenska, ale zase bolo príjemné pokecať aj rodnou rečou :-). Ale tá exotika mi tam chýbala :-), tá prišla až na druhý deň v meste, klasická medina, potom múzeum, medresa, pekné, ale už komerčnejšie, viac turistov, viac neošatkovaných báb, viac kultúry. Ale pekné.
Po kultúre zase cesta, smer pobrežie Atlantiku, už viac polí a obrobenej pôdy, je úrodnejšia, hlavne kde je možnosť zavlažovania, veľa olív a argan. Na pobreží hľadanie fleku, na viac pokusov a jednému skoro zapadnutia v piesku sa podarilo nájsť nádherné miesto priamo na pobreží, po chvíli kde sa vzal, tu sa vzal, na ľudoprázdnom pobreží aj bonžúr, ktorý sa rozhodol nám robiť spoločnosť, ale balíček cigariet a názorná posunková ukážka, že chceme byť sami ho od toho odradili. Za chvíľu ďalší, ten pre zmenu ponúkal živé chobotnice, aj som váhal, či jednu nevziať, ale manželka to odmietla pripravovať. Ale potom už bol pokoj. Hneď som sa vrhol na zháňanie dreva na oheň, samozrejme večer ohníček, gril s takým ich nejakým voňavým drevom, ktoré sa prenieslo do super chute grilovaného kuraťa, gýčový západ slnka a zo zvukov len hukot príboja. Nádherný večer.
Ráno ide okolo taký ujček na somárikovi a skoro som padol z nôh, priniesol na predaj čerstvý chleba, tak tomu sa povie servis!!! Ako interhotel, priamo na izbu. Neuveriteľné. Potom romantické raňajky, ranná prechádzka po pláži, ani sa nám nechcelo odísť. Ale cestovateľská povinnosť volá :-).
Cesta po pobreží, napred aj pekné miestečká, potom ale čoraz horšie, políčka až k oceánu, dosť dediniek, saliny, potom mestá s neuveriteľným priemyslom, tam čmudilo hádam všetko. voda tiež špinavšia, postupne zúfalé hľadanie fleku, na úplne vedľajších rozbitých cestách, ale preraziť k oceánu sa nepodarilo. Až úplne večer za Jadidom, našli sme flečik za dunkou, pekný, za chvíľu policajt, že tu nemôžeme ostať, že je to nebezpečné, neviem prečo, a máme ísť do kempu v meste. Mal som silný dojem, že prihráva kšeft majiteľovi kempu. Ale čo už, nedalo sa neposlúchnuť. Už skoro za tmy do kempu, ale tichý, kľudný, asi tým že marokánci nepijú, nemajú čo robiť a skoro zaľahnú :-). No na pobreží s flekmi teda nič moc, ale našli sa aj pekné veci.
Ráno smer sever, dosť nuda, samé polia, potom Casablanca, tú vynechávame, obrovské slumy vzbudzujú nechuť. Spolu so smogom vznášajúcim sa nad mestom nás tam nič neláka. Casablanca má nejakých 4 mil. obyvateľov, len tie slumy sú možno milión, trochu je to logické. Jednoducho na vidieku nejaké políčko alebo stádo kôz uživí možno jednu rodinu, ale keď majú päť detí, čo s tým? Niekde musia ísť . A kam? Bez vzdelania, ktoré na dedinke nezískajú, bez peňazí, tak asi ich dosť skončí práve v takýchto slumoch.
Bolo zjavné, že exotika skončila, priemysel, veľké mestá, samé polia, pokus na pumpe ma oklamať o 1000 dh. Potom Meknes, prehliadka múzea, hradieb, pekné, kráľovský hrad je neprístupný, stále je kráľovský, t.j. patrí Hasanovi II a ten si tam turistov určite neželá. Do mediny sme už nešli, už sme videli dve, stačí. Taxík cena 1,2 eura za 5 km, žiť tam, tak si ani auto nekúpim a budem jazdiť len taxíkmi :-).
Potom na Volubilis, staré rímske mesto, pamiatka UNESCO, kupodivu zákaz nocovania na parkovisku pri meste, už tu na severe nejako chytajú európske maniere. Miesto pri samých políčkach sme nenašli, tak neďaleký kemp, ale veľmi pekný, len 3 autá, pokec s nemcami na LR a upravnej VW syncro, chcú ísť to isté čo sme spravili my, tak som im možno pomohol aktuálnymi info.
Ráno prehliadka mesta, pekné, no ale čo už, moc toho neostalo, niečo málo postavili znovu, zachovali sa mozaiky v bohatých rímskych domoch. Ale zase sa mi potvrdilo, po Pompejach ma už nič z tých čias neohúri :-)
Po kultúre cesta ďalej po pobreží, chceli sme to ešte niekde skôr zabodnúť a spraviť si príjemný večer, ale nedalo sa. Išli sme po úplne najvedľajších a najrozbitejších cestách, aby sme prerazili niekde k oceánu, ale nič. Oni proste oceán nepotrebujú, nechodia tam. Samé políčka, nikde žiadna odbočka alebo nejaká možnosť ísť k oceánu. Takto sme si to teda nepredstavovali, trochu sklamanie, ale čo už. Až skoro za tmy za malilinkatou dedinkou pláž, hurá, zabodli sme a dokonca neprišiel ani bonžúr. Zato ale prišli večer takí s výkonnými led baterkami, že kto sme a tak, potom pri svetle som si všimol výložky a na chrbte každý pušku, ale decentne zabalenú. Boli to vojaci, potom sa ešte raz vrátili a aj zapísali pasy. Ale boli veľmi slušní. Potom som ešte večer videl blikať ich baterky v diaľke na pláži, hliadkovali zrejme celú noc. Nuž čo, policajný štát. Ale krásny večer s miliardou hviezd a hukotom príboja.
No a ráno už smer Tanger, prišli sme do nového, supermoderného prístavu Tanger-Med, a hoci sme pôvodne chceli ísť cez Ceutu, že tam to máme vyskúšané, išli sme týmto. Kúpa lístkov, výber medzi konkurenciou, provízia nadháňačovi, ten si sadol do auta a bezpečne nás previedol až pred colníkov, veľmi zbežná kontrola, nejaký scan celého auta a očuchanie psom na drogy a už trajekt, a zbohom Afrika.
Na lodi ešte pokec s takou blonďavou stewardkou, bolo podozrivé, kde v Maroku by sa zobrala blondína, ale vykľula sa z nej Ukrajinka, bývajúca v Španielsku, pracujúca na marockej lodi, ktorá patrí nemeckej spoločnosti. Ten svet je zamotaný :-).
No a cesta po pobreží stredozemného mora, obrovské rezorty, nekonečné, prvé 2m rampy na parkoviskách, potom ale taký zázrak, parkovisko pri pláži bez rampy, asi preto, že bol veľmi zlý príjazd, no a prvý flek po dlhej dobe v EU. Výhľad na Gibraltar.
Ráno ďalej, deprimujúce pobrežie obostavané obrovskými chuchvalcami rezortov, hotelov, napravo, naľavo, tiahnúce sa ďaleko od mora do kopcov, desné. Potom Alhambra, palác, kde sa treba na prehliadku vnútra objednať pár mesiacov vopred, nám dcéra z domu stihla objednať len vstup do záhrad a exteriéru, ale videli sme dosť. Bolo to pekné, ale zase nehodilo ma to o zem.
Po kultúre len tak smer hory Sierra Nevada hľadať flek, hore do kopcov, opäť krásne hory a po uzučkej ceste nádherný flek ďaleko od civilizácie, kde nám robilo večer spoločnosť len pár kráv, a ako ráno vysvitlo, aj statný býk. Ešteže sme to večer nevedeli, inak by sme tak kľudne vonku nesedeli :-) Zaujímavé, u nás sa býky nesmú pásť voľne, ale tu sú asi ľudia vycvičení z coridy a vedia sa mu vyhýbať :-) Ale nádherné miesto, večer na obzore ani jedno svetielko.
Ráno krásne prebudenie, okolo búdky len tých pár kráv s býkom, tak sme radšej jedli vnútri :-) . No a spočiatku dosť zaujímavé, potom už nudné španielske vnútrozemie, obrovské polia napred olív, potom pomaranče, citróny. Nekonečné hľadanie fleku pri mori za Valenciou, všetko zákazy, mestečká, mestá, obostavané, nakoniec taký hádam jediný flek na ošuntelom plácku. Ale pri mori. Bude to veru ťažký oriešok. Nejako som nie moc na to španielsko, takí sú všetci nasratí, nikto sa neusmeje, v reštikách pri ceste nič moc, všade jedlo to isté, pobrežie plné a také všelijaké, no nič musíme to dokrútiť.
Ráno daždisko, úplný zlejvák, prehliadka monastyru Montserat vysoko v skalách v úplnej prietrži, no nič, kultúra vyžaduje obete :-)
Potom smer Costa Brava, Mesto Lora de Brava už patrí Rusom, samé ruské nápisy, už len aby tam spravili referendum o pripojení k Rusku :-) Potom sme skúsili na pobreží, costa krásne zákutia, ale medzi milionárske vilky utopené v zeleni moc nepatríme :-). Nakoniec som stratil nervy a do takého stellplatzu v rámci kempu, boli sme na ploche sami, more 100 m a príjemná večera s fľaškou ružového. No ale snové ceny z Maroka sú nenávratne minulosťou :-).
Ráno romanticky zrekonštruované stredoveké meste Carcassone, veľmi pekné, v sezóne ale musí byť dosť plné.
Potom ako nepoučiteľní zase na pobrežie za Narbonne hľadať flek, úplne bez šance. Vždy mesto, promenáda, zákaz státia obyťákov, policajti, ktorí mi rázne ukázali, že tam nemám čo robiť, prázdne parkoviská s 2m rampou, proste obyťáky štvaná zver. Navyše kempy už zavreté, tak kam mám ísť? Otrasné. Pohostinnosť nevídaná. Dokonca aj pri Carrefure rampy, ktoré sa na noc zatvárajú, len aby tam náhodou neostal nejaký obyťák. Komu to vadí? Chápem, že je obyťákov veľa, v sezóne sa to musí nejako regulovať, ale neumožniť ani zastať na úplne prázdnom parkovisku mimo sezóny? Prečo? Nakoniec sme našli jediný kemp, kde mali ešte posledný deň otvorené.
V noci prietrž, ráno kemp zaplavený, aj okolité vinice. No a ťaháme domov, tu nás nechcú. Ešte posledná vecička, kaňon Verdon, smer vnútrozemie, noc v malom štýlovom romantickom mestečku St.Marie na stellplatzi, ten bol kupodivu pekný a do mestečka 5 min. Krásna prechádzka mestečkom pod skalami, hore kaplnka, trochu pripomína mestečká na severe Laga di Garda.
Ráno už smer kaňon, zvolili sme južnú cestu, ozaj highlight, nádhera, krásne výhľady, úchvatné, málo áut, je po sezóne.Navyše krásne počasie.
Potom smer riviéra, napred krásna, kľudná krajina, potom ale pri Cannes desná tlačenica, ruch, domov, áut, na diaľnicu sa dalo dostať dosť zložito, hádam 20 km po meste-dedine, občas aj nejaký bordel. Potom konečne diaľnica, úžasná stavba, tunely a mosty na striedačku, občas pekné výhľady, ale aj mega mestá ako Nice, úplne zastavané, dostať sa na pláž s obyťákom sa snáď nedá ani teoreticky, ale ani som sa o o nepokúšal. Potom už Taliansko, napred kopce, hľadanie fleku skoro až do tmy, ale podarilo sa. Vždy sa nakoniec podarí. Potom nudná rovina, noc v starom známom kempe v Torbole na Lago di Garda na našom fleku č.2, krásny večer, posedenie pri jazere, oneskorené leto a zvláštne farby.
Ráno domov, ešte pár štuplov na dialnici a večer doma.
Človek je rád, že sa šťastne vrátil, na druhej strane nostalgia za krásnym výletom. Videli sme toho hodne, aj krásnych miest v Európe, ale hlavný cieľ bol spoznať exotické Maroko. Skutočne iný svet, plný kontrastov. Neuveriteľne rôznorodý, videli sme obrovské mestá, ale aj miniatúrne zaostalé dedinky, obrovské slumy pri mestách, ale aj kočujúcich osamotených nomádov. Zažili sme horúcu búrlivú saharu, ale aj chlad s vetriskom v Atlase, obrovské pusté oblasti bez jediného človeka, ale aj preľudnené tlačenice. Ale v každom prípade prenádherná, divoká príroda, kde sa ešte dá ísť všade bez obmedzení, offroadový raj. Proste všetko, navyše šmrncnuté svojráznou exotickou architektúrou ksarov a kasieb no a nádhernou Saharou. No a neodmysliteľní všadeprítomní bonžúri, ktorí niekedy síce pomohli, ale radšej by sme bez nich.... Ale aj to patrí k Maroku.
A na záver štatistika:
-najazdené 11 088 km
-priemerná rýchlosť 62,2 km/hod
-priemerná spotreba 26,7 l
- celková doba za volantom 178 hod, t.j. 5,2 hod denne, úplný relax
- na quade najazdené 441 km
Prosím Přihlásit se nebo Registrace volit.
Členové online 0
Nejnovější člen: PetrHermi
Powered by PHPFusion. Copyright © 2024 PHP Fusion Inc.
Released as free software without warranties under GNU Affero GPL v3.
Theme by PHP Fusion Inc
44,344,851 unikátních návštěv | Vygenerované za: 0.17098 sekund | Průměrně za: 0.17098 (0) sekund | Dotazy: 70 | Použitá paměť: 1.93MB/4MB