Maroko 2014 - I.časť
Krásne miesto, večera nad útesmi s pohárikom červeného, prechádzka do malilinkatého rybárskeho prístavu medzi útesmi, človek aj zabudne na predchádzajúcu noc medzi opileckou partiou.
Originál článku je na http://www.ivano.sk/2014/10/maroko-2014/
Maroko sme dosť dlho odkladali, až tento rok sa podarilo manželke uvoľniť na dlhšie, tak rozhodnutie bolo jasné. Maroko je jednoducho pre expedičákov povinnosť. No a aby cesta nebola rovnaká tam aj späť, zvolili sme dlhšiu variantu cez kusisko Európy, kde sme ešte neboli. Cez Franciu - údolie rieky Loary a potom na juh pozdĺž pobrežia Atlantiku, t.j. cez Španielsko a Portugalsko. Tak sa dostaneme do Maroka, hlavne do saharských oblastí až v druhej polovici septembra, čo už som dúfal, že už budú teploty vhodné pre nás severanov na prežitie.
Tak 31.8. vyrážame, klasika, Rakúsko, potom nudné Nemecko, dážď hustá premávka, pár metrov pred nami dostala jedna vodička šmyk a napálila to do zvodidiel, ledva som ubrzdil. Pomáhal som ju aj vyťahovať, zdalo sa, že okrem šoku je nezranená. Potom zácpa pri Mníchove, odklon mimo diaľnice. Koniec prázdnin a návrat turkov asi spravili svoje. Flek sme zišli z diaľnice a kdesi pred Stuttgartom pri nejakej reštike to zabodli.
Druhý deň pokračovanie v hustej premávke, ale vo Francii už voľnejšie, ale zato o dosť drahšie :-), za cca 300 km úsek som platil 90 eur. Šialené. Navečer už vedľajšia cesta na zámok Chambord, najväčší na Loare. Pôvodná dohoda s manželkou boli tri zámky, neskôr sa mi to podarilo zjednať na dva. Sama neskôr videla, hoci to nepriznala, že sa to už opakuje. Toľko jedální, spální, baldachýnov, obrazov a stále to isté :-)
Spanie na stellplatzi pri zámku, ráno prehliadka, bol ale fakt pekný. Po naháňaní sa po diaľniciach som mal pocit, že začala dovolenka. Platenie za stellplatz trochu šok, automat mi narátal 90 eur, zarátal mi cenu ako dva dni autobusu, miesto jednej noci karavanu. Elektronický blbeček ma zaradil ako autobus :-) ale reklamácia u správcu parkoviska bola úspešná, zmenili to na nejakú dvacku.
Potom cesta na zámok č. dve, ten bol tak zaujímavo riešený cez rieku, originálne, pekný park okolo, ale už dosť ľudí, no čo už.
Po zámku do La Rochelle, chceli sme pozrieť historickú časť, ale ani pri najväčšej snahe a dlhom blúdení sme niekde aspoň trochu bližšie centra nezaparkovali. Tak sme to vzdali a zvrtli to na ostrov Ille de Re, kde sme po dlhšom blúdení úzkymi dedinskými uličkami našli kľudný flek pri oceáne, večer sledovali surferov, ako znovu a znovu padajú do vĺn. Okrem pár výnimiek nikto nevydržal stáť na doske celú vlnu. Asi to nie je jednoduché, ale hodiny byť v studenej vode, preraziť viackrát vlnu, potom sa postaviť a po pár metroch padnúť a nechať sa prežuť slušnou vlnou, a zase opäť sa predierať lámajúcimi vlnami, no moc zábavné sa mi to nezdá. Ale každý máme niečo iné. Ale dobre sa na to pozeralo.
Ráno problém, jedna z motorových batérií ukazuje napätie 10,2V, mal som už doma podozrenie, napätie bolo pod 12V, ale pripisoval som to krátkym cestám v lete. Ale ono to zrazu prdlo. S maličkou dušičkou som otočil kľúčik od zapalovača, našťastie druhá batéria to podržala a naštartoval som. Potom do dielne, objednali batérie, za pár hodín tu budú, využili sme čas na príjemnú prechádzku po pobreží a príjemný obedík s morskými potvorami. Cena už tak príjemná nebola :-).
Nákup v supermarkete nás len utvrdil o vinárskej veľmoci, neuveriteľné množstvo druhov za úplné superceny. Aj ostatných potravín bol neskutočný výber. Trebárs 30 druhov rajčín, 20 druhov zemiakov, 100 druhov syrov, problém bol z toho obchodu vypadnúť. Hlavne teda pre manželku :-)
Potom trajekt cez záliv, ktorý skracuje dosť cestu, hľadanie fleku, klasika len kempy a parkoviská, nakoniec snové miesto na dunách, bohužiaľ ale hneď vedľa cesty, ale s minimálnou premávkou. Zase surferi, namočenie v oceáne, príjemný večer, prechádzka po pláži.
Ráno nás budia prvé autá, potom taká trochu zachádzka na najväčšiu dunu v Európe, taký highlight som ale nečakal. Po parkovisku, reštikách, suveníroch a spúste ľudí vyjdeme z lesa a do cesty skočí hora piesku, ale priamo z lesa, neskutočne krásne. A na druhej strane padá priamo do oceánu, ešte aj s takou kosou, no a dlhá kilometre. Neuveriteľné. Na Sahare boli neporovnateľne väčšie, celé pohoria, ale tam to človek akosi čakal, ale duna v lese? Nevzniklo to ale vetrom, ale nejakými geologickými procesmi, ktorým by som nerozumel ani v slovenčine, a tam bol navyše popis len francúzsky :-)
Po dunke zase ďalej na juh, ešte Francia, pekné lesy, za tým pláže, ale dostupné len na vybraných parkoviskových a kempových miestach. Španielsko úplne iné, hory až k oceánu, ale mestá škaredé, uplácané, nahustené. No a Bilbao úplný des, zostava všetkých možných čmudiacich fabrík, železiarne, oceliarne, rafinéria a čo ja viem čo všetko. Síce to dáva ľuďom prácu, ale miesto na život nič moc. Flek tradičný problémik, nakoniec na konci mesta Laredo pri dune a reštike, síce taký čudný zákaz kempovania, ale treba vždy nájsť zodpovedajúcu teóriu, že to na mňa neplatí. V tomto prípade som nekempoval, len stál :-). Ale krásna pláž a večerná prechádzka. A noc kľudná, tichá.
Potom španielske pobrežie, napravo hory, naľavo oceán, príjemná klíma, občas sa mihol krásny výhľad na oceánové plážičky, samozrejme ako vždy, keď nehľadáme flek na spanie :-). Ale aj občas priemysel, čosi čmudilo. Flek až po dlhom hľadaní cez cestičky k oceánu, nakoniec krásna pláž s malým parkoviskom, ale my sme sa ešte zmestili. Pokec s miestnymi, veľmi ma rozveselili otázkou, či surfujem :-) . Na Slovensku. Oni si ozaj nevedia predstaviť, že niekto nesurfuje :-). Večer tradičná prechádzka po pláži, ten oceán má svoje čaro. No a samozrejme spestrené surfistami, ktorí sa tam vydržali močiť až do tmy. V noci tam ostalo len pár obyťákov.
Ráno prvý krát dážď, ale príjemne teplo, cez deň sa to striedalo. Potom Santiago de Compostela, samozrejmý problém s parkovaním, problém už len nájsť akékoľvek miesto, všade nejaké režimy parkovania, zákazy státia, zastavenia, no ale nech ma skúsia odtiahnuť :-). Spýtal som sa na cestu do stredu mesta takej peknej dievčiny, tá že pôjde s nami, ide tam tiež. Tak sme pokecali, šikovné žieňa, plynule rozpráva anglicky, francúzsky, taliansky, arabsky a španielsky. Pochádza z Maroka, tak som aj vyzvedal. Študuje v Compostele jazyky a bude robiť v Sýrii ako komunikátor medzi dvomi dosť rozdielnymi svetmi, moslimským a našim západným. Pozná obe kultúry, myslím, že takýchto ľudí by malo byť viac. Zanechala výrazný dojem, navyše zaujímavo krásna. Škoda, že toto nebude čítať, potešila by sa, ako ju chválim :-). Určite by sa kvôli tomuto pri jej nadaní naučila za pár dní aj slovensky :-)
Portugalsko tiež pekná, zelená krajina, ale trochu viac bordelu ako v Španielsku. Porto sme len prešli, nemal som síl na ďalšie veľkomesto, ani som nemal súradnice nejakého vhodného parkoviska, pozreli sme len panorámu z mosta. Za Portom flek na pláži, samozrejme surfisti, tu surfuje hádam každý, zvláštna hmla nad oceánom, úchvatný príboj.
No a v noci sme tak v diaľke počuli diskotéku, potom taký opilecký rev, ktorý sa približoval, a skutočne bola to hlučná partia z nedaľekých slumov, o ktorých sme si mysleli, že sú prázdne, veď predsa v EU nemôže nikto v takých chatrčiach bývať. Ukázalo sa, že to bol omyl. Môže. Tak sme si moc nenaspali, vyvádzali vonku až do nejakej štvrtej, potom ich vyhnal dážď. Podcenili sme okolie, chybná rekognoskácia terénu :-). Ale musím poctivo priznať, že manželke sa večer tie polorozpadnuté domčeky nezdali.
No a ďalej tvrdohlavo na juh, postupne čoraz väčšie sucho, ale pomerne prázdne diaľnice. Skutočne najhustejšia doprava je u nás v strednej Európe, Nemecko, Rakúsko, severné Taliansko a pod., tuto je to podstatne lepšie. Zácpu sme tu na západe, ani v celom Maroku nezažili. Ešte trochu kultúry, obrovský monastyr Alcobaca založený v 12 stor., nádherný, majestátny, kedysi tam mnísi mali ozaj silné postavenie, bohatstvo a vplyv.
No a čo ma ozaj dostalo, obrovská kuchyňa s pecou, v ktorej sa mohlo piecť až 9 volov naraz. Tá pec mala komín až úplne hore na strechu, odhadom tak 6 poschodí. No a to sa hovorí, že mnísi viedli asketický život, plný rozjímania a pôstneho jedla :-) Títo to asi neboli.
Flek sme našli úplne nádherný, nad útesmi, asi 1 km po šotolinovej ceste, bol síce zákaz karavanov, ale zase som si to zdôvodnil, že ja mám camper, nie karavan, na mňa to neplatí. A skutočne, nikto ma v noci neodtiahol :-). Krásne miesto, večera nad útesmi s pohárikom červeného, prechádzka do malilinkatého rybárskeho prístavu medzi útesmi, človek aj zabudne na predchádzajúcu noc medzi opileckou partiou.
Ráno ešte krásne raňajky s výhľadom, potom ako inak na juh, Portugalsko aj krásne miestečká, potom cap Sagres, najjuhozápadnejší :-) cíp európy. Krásne miesto, možnosť kempovať hocikde, nádherné útesy.
neskôr už aj mega hotely, zase Španielsko s jeho neuveriteľnými plochami pomarančovníkov, citrónovníkov, fóliovníkov a všeličoho. Úplne nekonečne intenzívne poľnohospodárstvo. Flek pri mestečku Conil de le Frontera na pláži, pekné, biele mestečko, večer žilo a bola aj príjemná večera v reštike.
No a ráno už konečne na Algeciras a trajekt do Afriky. Ešte krásne prvé výhľady na Afriku a Gibraltár.
Na trajekt sa nás hneď ujal nadháňač, no čo príprava na Afriku, kde to bude súčasť každej činnosti. Potom trajekt, o 14.00 sme vyplávali smer Afrika, do Ceuty, potom hranica s Marokom. Už som zažil všelijaké hranice, ale chaosom sa táto umiestnila v rebríčku na poprednom mieste . No a spústa všelijakých týpkov, emigrantov, pašerákov, zmätok. Tu som použil služby miestnych poskokov, zjavne boli s colníkmi jedna ruka, vybavovali okrem iného zapísanie dvoch áut /MANa a quada/ na jednu osobu do pasu, pre nich zložitý hlavolam, ako môže niekto prísť do Maroka na dvoch autách :-), no ale nakoniec s ich prispením som tak za hodku bol v Maroku.
Zo začiatku pobrežie stredozemného mora, rezorty, aj nejaké vládne rezidencie - podľa množstva policajtov. Na každom kruháku bol jeden, ale potvrdili sa správy, ktoré som mal, cudzinci sú tabu a majú príkaz nezastavovať ich. A skutočne, na celej ceste napriek enormnému množstvu policajtov a check pointov bol vždy len pokyn ísť ďalej. A keď niečo človek potreboval, napr. sa spýtať na cestu, vždy slušní, ochotní, skoro vždy sa dalo aspoň trochu anglicky. Zrejme je to vážené zamestnanie a prechádzajú dosť výberom.
Tankovanie do oboch nádrží do plna, cena príjemná, 1 euro, dokonca na kartu. Flek, prvý v Maroku na pláži na takom súkromnom parkovisku. Pekný. Varovanie majiteľa, že sa nemáme kúpať v noci, lebo chodí policajná hliadka, aby nás omylom nepokladali za niekoho iného. Ozaj policajný štát.
Ráno sme našli človeka, čo nás strážil, teda aspoň to tak vyzeralo, sedel vedľa na stoličke.
No a potom už cestička cez hory, síce asfalt, ale všelijaký, úroveň dediniek sa zhoršovala, no čo, afrika.
Prvý cieľ bol Fes s jeho starou časťou a medinou, hneď pri vstupe sa na nás nalepil nadháňač do kempu, dlho sa držal vedľa auta, potom za ním. No teda boj o každý dirham je to tvrdý :-). My sme mali vyhliadnutý svoj, bolo tam pár áut, na recepcii nám vnucoval sprievodcu, keď sme ale odmietli, bol už dosť odmeraný a ani nám nechcel zavolať taxi. Ten sme stopli na ulici a taxikár nám predviedol koncert jazdy v chaose. Takto jazdiť denne, no klobúk dolu. Ale vedel to, tam sa šoféruje podľa citu, ale základné predpisy, ako že červená, platia. Napred sme omylom vliezli do kasbachu, čo je ich taká chudobná štvrť, dosť chudoby s podivnými ľuďmi, smradom a bordelom. Potom už správna medina, zo začiatku wow, potom sa to už trochu okukalo a opakovalo. Neuveriteľná zmeska rôznych typov ľudí, berberov, arabov, černochov , zahalených báb, nezahalených, ošatkovaných, neošatkovaných, medzitým pekné černošky, no guláš. Ale nemal som pocit nejakého nebezpečia. Ani neboli extra vlezlí. Vyliezť z toho bludiska problém, GPS ale pomohlo. Noc v kempe trochu hlučná od cesty.
Ďalej na juh cez hory na Midelt, krásna náhorná plošina, potom ešte na počudovanie v horách lyžiarske stredisko, pekné cédrové lesy a pekná príroda, ale trochu ako doma. Neskôr sa to ale rýchle zmenilo.
V Midelte kemp, chceli sme spraviť na quade offroadovú klasiku Cirque de Jaffar. V kempe jediní, neskôr prišli dvaja anglickí motorkári a dva karavany. Ale kľud, pohoda. No a ako som chcel dať dolu quada, otočím štartér a ticho. Motor ani necukol. No teda, tak majiteľ kempu hneď riešil, zavolal dvorného mechanika, ten za pár minút prišiel, rozobral, pobabral sa v štartére a bolo. Zapýtal 500 dh /kurz k eur 1:10/, ja som zjednal 300, ale musel som ho povoziť po meste na quade. Všade každému mával, bol hviezda dňa. No a ešte aj majiteľ kempu sa povozil. No ale odvtedy som motor na výletoch nevypínal. Ak by som to nenakopol niekde v horách na piste a úplne sami, no teda divná, zimomriavková predstava.
Btw, títo berberi pili ako diví. Porozdával som, resp. vysomrali asi 10 pív, pýtali aj whisky, ale tú som nemal, mali taký svojský výklad koránu, vraj oni piť môžu, len sa nesmú opiť :-), no ale ak by bola whisky, neviem neviem. Berberi sú takí vlažnejší k islamu.
No a ráno quad, išli sme do pustatiny, nezabudnúť garmina, vodu, nejaký proviant, reštiky nebudú :-), zbrane na túlavých psov -hlavného ostreľovača peprákom robila manželka :-), nejaký vercajch, cukríky somravým deťom, cigarety pastierom a ideme. Hneď za mestom voľná príroda, nádhera, sloboda, priestory, uháňať tam, quadový sen, no krása.
Stretávali sme len berberských pastierov, títo ľudia, žijú mimo miest a civilizácie , majú len dobytok a uplácaný dom z hliny. Nechápem ako žijú v zime, dreva je tam minimum. Deti do školy, ako? Kupovanie chleba, za čo? Šaty? Deti strašne zlaté, keď nás videli, hneď pelášili do cesty, mávali, niektorým sme dali cukríky, neuveriteľný pohľad malého nesmelého dievčatka, krásneho ako anjelik. Až smutno, že je odsúdené na osud večnej chudoby. Nemá šancu sa z toho dostať. Človek nevie, či robí dobre tými cukríkmi . Ale tá vďačnosť v očiach... ale dal som aj peniaze matke s deťmi, tiež otázka, či ich to nekazí, možnože je na tom až tak zle, že hrdosť ide bokom.
A ozaj, deti, je ich tu veľa a sú veľmi krásne. Ako anjelici, hlavne dievčatá. Neskôr sa ale menia. Ešte tak okolo dvadsať, síce už so šatkou, ale vidno aj milé a pekné. Potom ale ich rysy nejako zhrubnú, zdrsnia, len tak zazerajú, nekomunikujú, žiadna iskra v očiach, ja neviem, myslím, že to môže byť aj takým vylúčením zo života. Všade v mestečkách, dedinkách komunikujú len muži, sedia v nejakých kaviarňach, jedia posedávajú, postávajú, ale ženy vidno len pri ťažkej práci alebo len zriedka, niekedy ešte ako predavačky v obchodíkoch. Možno to ich robí potom také nasraté, no samozrejme, je to ich kultúra, musíme ju rešpektovať, ale zdá sa mi to proti prírode. Vylúčiť polovicu populácie z bežného života, z komunikácie, zo sociálnych vzťahov, už mladí komunikujú chalani zvlášť, baby zvlášť, nevidno nejakú partiu ako u nás, mladých ľudí, podotýkam ľudí, t.j. aj dievčat a žien, smejúce sa baby, randenie, diskotéky, párty, tu vyberie manželku rodina a pred manželstvom chlap o nejakých bližších kontaktoch so ženami môže len snívať. No teda prežiť takú mladosť bez báb to predsa musí človeka poznačiť na celý život. No ale to som odbočil :-), nedalo mi
Postupne vchádzame do hôr, krásne výhľady, divoká príroda.
No a neskôr do úžľabiny, ktorá je vlastne koryto rieky, kde každý väčší dážď urobí terén nezjazdnejší. My sme ho mali dosť ťažký, dokonca som ani nenašiel stopu po aute alebo motorke. Mal som ale trasu od nemcov, čo to prešli s MANom, bolo to ale pred rokmi, teraz s takým autom úplne, ale úplne bez šance. Asi sa nebude dať úplne spoľahnúť na tracky, čo mám. Príroda to tu rýchlo mení. Je možné, že sme to prešli v tomto roku prví. Podľa mňa je autom neprejazdný, sú tam veľmi úzke miesta, na auto by sa museli skaly asi posunúť nejako navijakom. Aj mi trochu cukalo, či to prejdem.
Ale zvládli sme. Silný zážitok. Príroda, ľudia v horách, ozaj tvrdý život.
No ale na doterajšej ceste aj večné čosi ponúkanie, somrovanie, dohadzovanie všeličoho, neodbytnosť týchto ľudí. Nemáte voľbu, nedáte, nekúpite, neodíde, čupne si a je tam. Má čas. Ak niečo dáte, alebo kúpite, prídu ďalší. Ak niekde zastanete, aj v pustatine, za chvíľu je niekto pri vás. Jednoducho sa tu treba naučiť s tým žiť. Už sú tu pokazení turizmom. V Európe ak chcete mať kľud, hľadáte miesto mimo kempu, tu sa ukazuje pravý opak. Ak tu chcete mať kľud od "bonžúrov" /tak sme ich volali, ich prvé slovo bolo vždy bonžúr/, idete do kempu, kde ste skoro sami, alebo len pár áut a nikto neotravuje. Dúfam, že na Sahare to bude inak. Našťastie sa to neskôr potvrdilo.
Ráno smer Ar Rachidia, nádherná cesta cez hory, neskutočný kaňon rieky Ziz,
potom už púštny charakter, suché, okrem pár oáz . Ale všade občas človek, pastier. V mestečkách ale niektoré domy celkom slušné. Aj uprostred pustiny, ak je voda, zrazu zelené, keď sa to skultúrni , dá sa aj niečo vypestovať.
V Ar Rachidii normálne nákupné stredisko, to sme nečakali, dokonca som platil aj kartou. Ale ani tu nemali alkohol, ani pivo. Nevidel som za celý pobyt obchod, alebo reštiku kde by predávali alkohol.
Prihovoril sa jeden berber , žije v holandsku , tak sa dalo nemecky . Poradil cestu na duny, že sa dá po piste a nemusíme až do Merzougy. Samozrejme doporučil nejaký hotel, pred ktorým sa dá spať. Vysvetlil ozaj mišung obyvateľov, žijú tu tri skupiny Berberov, potom Nomádi, Tuarégovia, tých je málo no a potom samozrejme Arabi. Ozaj pestrá zmeska.
Začali kasby a ksary. Zjednodušene kasba je opevnený dom, ksar je opevnená dedina. Ale v praxi je niekedy ťažké rozoznať, či ide o veľký dom s niekoľkými rodinami, alebo malú dedinu. Ale ozaj pozoruhodná, veľmi rozšírená a stále obývaná architektúra. Stavby sú z hliny zmiešané so slamou, ak moc prší, treba opravovať.
Toto by som povedal, že je kasba.
Cestou už trochu pripeká, aj 35 st., ale v tieni a hlavne v klimatizovanej kabíne :-) sa dá. Potom Tineghir, krásne exotické mesto s množstvom ksarov v oáze s hustým lesom paliem. Je to východisko na Todra a Dades.
toto by som povedal, že je ksar
Kaňony Todra a Dades sme chceli spraviť na quade, vrátane spojnice cez pistu, tak sme našli kemping s bazénom a všetkým vybavením spolu za 60 dh :-). V kempe dve autá, v bazéne sami, reštika len my dvaja. Asi tu ešte nezačala sezóna, alebo už skončila? Tu v Maroku je to také divné. Sezóna je tu stále a nikdy. V lete je v Atlase dobre, na Sahare neprežiteľne. V iných obdobiach sa to na Sahare zlepšuje, ale zase zhoršuje v horách, na jeseň dažde, neskôr aj sneh, uzavreté cesty. Ak chce človek vidieť všetko, volí kompromis, len nesmie byť taký, že v horách mrzne a na Sahare je hic :-).
Večera tajin síce za 4.5 eura, ale žiadny zázrak. Zaujímavé, majú toľko korenín, ale jedlo bolo tak dosť bez chuti. Ale dalo sa. Samozrejme vínko prinesené do reštiky vlastné, so súhlasom majiteľa. No problem. Ale nepredávajú ho. Ale pekný, tichý, exoticko-romantický večer.
Ráno quadom na Todru, začiatok taký komerčnejší, je to neďaleko mesta, ale turisti prakticky žiadni. Buď sme vyrazili skoro, alebo nie je sezóna. Todra nádhera, úzky kaňon, neskôr sa to rozšírilo, ale stále nádherné.
Cestou krásne výhľady, aj dedinky, síce exotické, ale na život nič moc. Potom odbočka na pistu, čaká nás 60 km cez hory cez územie, kde sme občas stretli len pastierov so stádami, alebo zase stáda bez pastierov :-). Nádherná samota, voľnosť, príroda úchvatná, dva priesmyky, jeden až do výšky 2600 mnm.
Silným zážitkom bolo stretnutie s ozajstnými nomádmi, nie s takými pre turistov, ale skutočnými. Trochu ma prekvapilo, že to bolo v priesmyku v horách a nie na púšti, mali nejakých 5 tiav, zjavne to bola rodina. Na úzkej cestičke najstarší pokynul, aby som zastal, aby sa ťavy nesplašili, prešiel s nimi na taký výbežok, počkal, ja som prešiel. Všetko dôstojne, s kľudom. Z týchto ľudí vyžaroval taký pokoj, vyrovnanosť, pozdravili úklonom, žiadne žobranie alebo ponúkanie čohosi. Hrdosť im to nedovolí. Všetko, čo vlastnia mali na ťavách, ale z čoho žijú, keď nemajú stáda, čo deti, asi škola žiadna, čo lekár, keď treba, asi si musia pomôcť sami. A v zime, ako prežijú? Ale vyzerali spokojní, vyrovnaní, dôstojní. Možno by ani s nami nemenili, ktovie. Majú svoju slobodu, voľnosť.
No a potom druhý kaňon, Dades, ten bol ešte mohutnejší, hlbší a tie výhľady ozaj brali dych. Fotky to ukážu, ale skutočnosť nenahradia. Impozantné.
Celkove bol výlet 200 km, benzín som už musel na prvej pumpe v civilizácii tankovať, ale mal som aj rezervu v kanistroch. Ten quad žerie ako ďábel, v teréne aj nad 10 l.
Ráno už smer Sahara, Merzouga, zobrali sme to takou trošku okľukou, cestou spústa ksarov a kasieb, ale v dedinkách aj celkom pekné domy, dokonca bankomat. Myslel som, že tento juh bude zaostalejší. Prvé oázy, prvé súvislejšie plochy s pieskom, prvé dotyky Sahary. No a neustály nárast teploty, zastavilo sa to na 38. Hurúci dych Sahary :-)
No a odbočka na doporučený hotel-ksar, rozbitá pista, ale už v diaľke prvé duny, začína Erg Chebi, rozľahlá dunová oblasť Sahary. Tu sme chceli ostať 2 dni, spraviť výlet v dunách na quade.
Trochu som mal obavy ponechať auto celý deň len tak, tak sme dohodli v hoteli, že budeme táboriť v dunách neďaleko hotela, nech občas mrknú na auto, my zase využijeme bazén - no teda viem, bazén v púšti, to už neznie nejako romanticky, ale zase bolo horko, tak sme si to zjednodušili :-) . No a zájdeme na večeru niečo utratiť. Bolo pod mrakom, chvíľu po príchode dokonca pršalo s vetriskom, bleskami. Ale za chvíľu bolo po búrke, to len nám na skúšku Sahara ukázala, čo dokáže. No a za chvíľu sa z dún vynorí berber na motorečke, strašne sme sa nasmiali. Motorkári z Európy riešia jazdu na dunách, akú mašinu, gumy, či postačuje výkon, či je lepšia KTM alebo bavorák, ako treba jazdiť, a väčšina len príde na duny, zahrabe sa, miestni ho vyhrabú a odíde. A tuto berber príde z dún na mopede, ale je fakt, že on si pomáhal rozbehnúť sa nohami, tak nadvihol moped, čo s veľkou mašinou nejde. Ale aj tak. No a samozrejme vyložil nejaké nerasty a začalo obchodovanie. Aj sme čosi kúpili.
No a potom večera, zase, jedálny lístok všade rovnaký, tajin, kuskus alebo bruschetta /to isté ako šašlik, souvlaki, kebab, u nás ražniči/. Pomaly sa to prejedá, ale zase príjemná večera na terase s výhľadom na duny, v exotickom prostredí. Pokec s majiteľom, vedel plynule anglicky, už dostal avízo od kamoša, že prídeme :-), chcel kúpiť štvorkolku, ale tú som mal zapísanú v pase, jeho radu, že zoženie starého quada a ten nech vyveziem miesto môjho som neakceptoval, zdalo sa mi to trochu dosť mimo. Okrem hotela mal 4 stanové tábory v púšti v dunách, tam vozil turistov na ťavách. V prípade potreby sa tam dostane autom len veľmi obtiažne, aj keď mal vytunovanú offroadovú Toyotu, preto chcel quada. Ale inak šikovný, podnikavý berber, zjavne sa mu zadarilo. Samozrejme nám ponúkal aj výlet na ťavách, ale ja mám svoju ťavu a lepšiu-quada :-). Nejako mi tie smradľavé, pľuvajúce potvory neprirástli k srdcu :-), no áno zdiaľky je to romantické, ale len zdiaľky. Keď som mu povedal, že chceme ísť do Zagory po piste, bývalej trase rallye Paríž-Dakar, tak trochu zadrel, že by mali ísť aspoň dve autá, že je to bezpečnejšie v prípade poruchy alebo zapadnutia, ale čo už, keď podobného pošuka som nezohnal :-), budeme odkázaní len sami na seba. Aspoň som si vypýtal jeho mobil, v prípade niečoho nepredvídaného by zorganizoval pomoc. Síce na piste nie je signál, ale mám satelitný telefón, s ním som kľudnejší.
Potom presun k búdke, posedenie v dunách, len škoda, že bolo pod mrakom a neboli hviezdy. Na tie sme šťastie na Sahare nemali.
Prosím Přihlásit se nebo Registrace volit.