Přihlášení

Jméno

Heslo



Nejste členem?
Klikněte sem

Zapomněli jste heslo?
Klikněte sem.

Kdo je on-line

· Hosté on-line: 25

· Členové on-line: 4
dagbartos, jirka jn, Pachos, palbi

· Registrovaní členové: 9,880
· Nejnovější člen: Kelisova
EuroTrail

Nástěnka

Abyste mohli napsat zprávu, musíte se nejprve přihlásit.

sroubek
29.03.2017 17:47
Děkuji za přání a spláchneme to v létě na vodě. Těšíme se. voda

Pavel77
29.03.2017 06:00
Milošu (kuchařu) k narozeninam Ti přejeme vše nej ale hlavně zdravičko a štéstičko. Pivo Narozky

Cattani
27.03.2017 22:17
Petře ke kulatinám přejeme hodně zdraví, štěstí a spokojenosti. stesti Pořádně to oslav Pivo tanec

Petr a Mirka
26.03.2017 16:15
Šrobkovi vše nejlepší

Hornici
19.03.2017 11:43
Zdravíme všechny Pepíky na tomto fóru. Vše dobré....Horníci

Hornici
19.03.2017 11:42
Michale (Hasiči), dodatečně přejeme vše dobré ať se tě drží. Horníci

hvcaravans.cz

Rusko III, 1.časť

Originál článku je na www.ivano.sk

fotogaléria s popisom

video  Kazachstan, Rusko,


Napriek tomu, že sme už stáli zákazníci ruských colníc, len na tejto ceste je to už tretí vstup do Ruska,  moc dobre nás tu neprivítali :-). Napred také šachovanie, či do prúdu s osobnými, odtiaľ ma vyhodili, potom dlhé čakanie na pasovom, znovu vypĺňanie všetkých tlačív na vremennyj vvoz, potom im to nejako nechcel zobrať počítač, že mám napísané na seba dve autá, tak znovu, MANa na manželku, tlačivá 2x, nemajú kopirák, ani sa to nedá odfotiť, potom z tých tlačív to ťuká do počítača. Colníci síce ochotní, aj chcú pomôcť, len tá byrokracia nepustí. A asi aj zlý systém. Keď som predsa s tými istými autami už bol v Rusku pred mesiacom, prečo všetky dáta nenájde v počítači a len to neobnoví? A tlačivo sa nedá vytlačiť z počítača? No ale čo, prežili sme, tak 2,5 hodky na ruskej strane, to je v norme.

Tak a zase v Rusku, trochu aj taká úľava, hoci sme strašne ďaleko, predsa len je to iný level ako Mongolsko, v prípade poruchy alebo problémov sa to už dá riešiť. A navyše, človek sa tu dohovorí.

Krajina tak striedavo, aj step, aj kopčeky, ale dosť suchá krajina. Myslel som, že tých lesov bude viac. Prechod cez rieku Selengu, najväčší prítok Bajkalu, už úctyhodná rieka.

Teplota stúpa, prvý krát 30st, tak že skúsime sa ísť okúpať a prenocovať na Gusinoe jazero. Pláž krásna, čistá voda, super kúpanie. Ale už zďaleka nie sami, dosť áut, stanov, ale samozrejme miesto sme si našli bez problémov. A ako skoro všade v Rusku, autom až na pláž, žiadne zákazy, možno stanovať, grilovať v tomto sú tí rusi takí slobodnejší ako my. No a konečne počuť lahodnú ruštinu a nie tie podivné hrdelné mongolské zvuky. Nechcem sa dotknúť mongolského jazyka, ale pre naše uši to neznie moc ľubozvučne :-) a naviac tomu vôbec nerozumieme. A napriek tomu, že je tu pomerne veľa ľudí, nenahrnú sa nám do auta :-).

A zase z otvorených dverí každého auta ruský pop, alebo ako by som to nazval. Dokonca večer sme sa posunuli, vedľa nás bolo pokope ako partia pár rodín, a aj keď neboli žiadne opilecké spevy, predsa len toľko ľudí s tou hudbou, no neboli zrovna najtichší. My si chodíme oddýchnuť do prírody a vychutnať si ticho, u nich oddychať znamená robiť hluk :-).


 

Cesta ráno taká striedavá, kombinácia lesa a stepí, v Ulan Ude, stredisku Burjatska, nákup v obrovskom hypermarkete. Ten výber potravín je tam fakt neskutočný. No a ryby, všetky možné typy, morské, riečne, údené, solené mrazené, a strašne veľa druhov, také u nás ani nie sú. No a ceny pre nás veľmi, veľmi príjemné.

Za Ulan-Ude už lesy, spočiatku všelijaké chaty a zony oddycha, potom už menej. Ale všade tabule, že zákaz vjazdu do lesa. Každá cestička. Dôvodom sú lesné požiare, chránia si to. Doplnenie vody v dedinke z kolonky našim vedierko-čerpadlovým know-how :-), ešte prehliadka ženského kláštora, aby bola aj kultúra.

No a konečne prvý pohľad na Bajkal, najväčšiu zásobáreň pitnej vody na svete. Nádhera. Ďalší z cieľov dosiahnutý. Zapichnutie pri prvej dedinke priamo na pláži. Už sme neboli sami, navyše bola sobota, tak tých ľudí viac. Aj stany, najčastejší spôsob víkendovania Rusov. Ale dalo sa.

Namočenie sa v Bajkale, dlhšie kúpanie len pre otužilcov, užívanie krásnych chvíľ v nádhernom prostredí, idylka, romantika, ohník, neuveriteľné výhľady na západ slnka.




Večer návšteva susedov, burjati, budhisti, sami vravia, že mongoli, čínania a burjati sú to isté, a v Rusku žijú všetci vedľa seba bez problémov. No neviem, zase keby človek povedal mongolovi, že je vlastne číňan, tak sa urazí. Ale niektoré gény majú asi spoločné. Pokecali sme, popili čosi, zlatí ľudia.

Idylické raňajky na Bajkale, vychutnávali sme si to. Potom cesta ďalej na rezerváciu Usť Barguzin, asi 200 km,  cesty až na krátke úseky asfalt. Nádherná cesta, Bajkal ozaj úžasný, spústa miest na táborenie, dokonca duny,  chceli sme to dotiahnuť čo najbližšie a ráno ísť na štvorkolke na poloostrov Sviatoj Nos.

V Turku nový, obrovský prístav, aj pár jácht. Ak sa dá zo severného mora cez Jenisej a Angaru doplaviť až sem, a potom trebárs Selengou až do Mongolska, to by mohla byť nádhera. No ale ozaj neviem, či sa to dá takto zrealizovať. Asi by musela byť spústa povolení, aj severné more nie je voľné, majú to ako hraničné pásmo. Ale pre lodičkárov to môže byť výzva.


Usť Barguzin taká diera, myslel som, že ako východisko do rezervácie to bude civilizovanejšie, že tam budú robiť aj nejaké výlety loďou, také sme ale nenašli. Ale flek asi 5 km od mestečka, nádherná pláž, pokec s miestnymi manželmi, že sa ťažko hľadá práca, jedine v lesoch, kedysi boli kolchozy, sovchozy, teraz nič. Nie raz som v Rusku počul takúto nostalgiu. Ale že vtedy nič nebolo, obchody prázdne, jazdili na moskvičoch, ak vôbec mali auto, nemohli cestovať, na to veľa ľudí zabudlo. Je ale pravda, že taký trochu divoký ruský kapitalizmus na takéto oblasti zabúda. Hoci nie som zástancom všelijakých dotácií, príspevkov, kompenzácií, regulácií, ale asi takéto bohom zabudnuté regióny nemôžu fungovať bez nich. Nie je tam práca, pôda neúrodná, všade ďaleko, tvrdý život, zlé cesty, tak kto môže sa sťahuje do miest. A výsledok je taký, že v niektorých dedinkách je polovica domov rozpadnutých, bez života, ostanú len tí, ktorí sa v mestách nedokážu uplatniť.



No a keď odišli, ostali sme sami, nádherné ticho, len žblnkanie vĺn, no proste len Bajkal a my. A večer taký opar, alebo hmla, zrejme od tej masy studenej vody.

Ráno do národného parku, ale závora a že potrebujeme povolenie, tak späť do mestečka. Tam normálny úrad, správa NP, povolenie dali, ale s obmedzeniami. Do parku môžeme s MANom, ale čo bolo čudné, zakázali nám dať dolu štvorkolku. Keď som dôvodil, že predsa quad spraví menej hluku a smradu ako MAN, nepochodil som. Nie a hotovo, platí tam proste zákaz štvorkoliek. Neskôr som sčasti pochopil, ak by povolili, rusi by asi jazdili po dunách, oni majú vo zvyku predpisy dodržiavať len tak akože, tak trochu :-). Ale zaujímavé, s MANom som mohol aj na duny. Spať som mohol kdekoľvek, len oheň mi zakázali. No dosť prísne. No tak späť k závore, tam ešte trochu nad povolením mudrovali, nepáčilo sa im, že mi povolili spať kdekoľvek, overovali na správe, nakoniec že dobre.

No a poloostrov úplne super, kombinácia pieskových dún, ihličnatého lesa a Bajkalu, ozaj paráda. Cesta po kose, napravo jazero, naľavo Bajkal, v diaľke poloostrov skoro 2000 m vysoký.

Nádherné miesto na dune na brehu, krásna pláž, úplne sami. Dosť všelijakých múch, ovadov, sršňov, komárov a to všetko v rôznych veľkostných prevedeniach, boj s pomocou všetkých dostupných repelentov, sprejov, ventilátorov, elektrickej mriežky, ale nakoniec naše víťazstvo, dalo sa sedieť aj vonku. No a samozrejme k Bajkalu patrí údený omul, ale zase už som jedol aj lepšie ryby.



Večer víchor, búrka, lejak, tu to vie byť dosť kruté, často sa mení počasie, človek aj cíti, že keď sa priblíži k jazeru, tak je o pár stupňov chladnejšie. Tá masa 12st vody to ochladzuje a potom z toho vznikajú všelijaké divoké vzdušné prúdy, búrky, dažde.

Ráno modrá obloha,  príjemne, ešte sme išli na koniec cesty a tam taký stanový tábor, prístav a aj pár ľudí, ale úplná nádhera. Koniec dostupného sveta.

Potom bohužiaľ späť po tej istej ceste, Bajkal sa nedá celý obísť, my sme boli asi v polovici, ďalej na sever ide cesta  mimo jazera popri rieke Barguzin a končí kdesi v tajge.

Chceli sme sa utáboriť skôr, nájsť pekné miesto a užiť si Bajkalu, bolo príjemné počasie. Za Turku krásne  pláže, ale aj dosť ľudí, partie mladých, no a samozrejme hlučných :-). Ale potom nádherné miesto na útese, kde sa dalo zísť aj k vode, bolo aj také opatrné kúpanie, krásna lúčka,  grilovanie ryby, čo nám na Obe podaroval náš kamarát a doviezla sa sem cez celé mongolsko v mrazáku.

No a večer zase búrka, našťastie oproti nad Olchonom, nás to obišlo, toľko bleskov človek vidí málokedy. Impozantné divadlo, tá príroda si stále robí čo chce. Počasie tu ozaj vystrája, Bajkal sa často hnevá.


 

Ráno už cesta na Irkutsk a Olchon, od Turuntaevo sme išli inou cestou,poradili miestni, nemusíme robiť okľuku cez Ulan Ude. A videli sme zase kúsok ruska mimo hlavných trás, dedinky, pastviny, lesy. No a potom trajekt cez Selengu, pred nami asi 10 kamazov s drevom a trajekt mohol zobrať len jeden a k tomu dva-tri osobáčiky. Išiel som dopredu, že či mám čakať, alebo ma zoberie s jedným kamazom, tak že dobre, ale bolo to tak na hrane. Pri pristávaní mal hlboký ponor, tak sa nedostal až na breh, bola tam medzera medzi mostíkom a brehom. Nemal som navyše zapnutý predný náhon, načo na trajekt :-), tak zadné koleso vhuplo do jamy, zahrabalo, k tomu výjazd strmo hore a odtrhol som značku na nosiči quada vo výške 1,2 m. Sila. Ale značku som zobral, pripevnil a ideme ďalej, takéto maličkosti nás nemôžu rozhádzať :-). Do Irkutska ešte cca 800 km a do Moskvy cca 6000km, to sú vzdialenosti ako z inej dimenzie :-).

Toto je trajekt, resp. je to len taká lodička s člnom, tzv barža. Sem sa zmestil jeden Kamaz s vlečkou a môj MAN.


 

No a smer Irkutsk po brehu Bajkalu bolo sklamanie. Po celej tejto časti Bajkalu, cca 600 km išla transibírska magistrála po pobreží, a tak tie nádherné zákutia, možnosti táborenia, pláže, proste všetko zlikvidovala železnica. Veľa dediniek bolo úplne odrezaných od Bajkalu, možno nejak peši, trať prechádzala často stredom mestečiek a dedín. No a je to trasa, kde každých pár minút prejde kilometrový vlak, ohromná frekvencia. Je mi jasné, že v tých časoch, keď sa stavala, sa na nejaké fleky pre turistiku nebral ohľad, ale je to ozaj škoda. Tá trať úplne znehodnotila nádheru Bajkalu. Ale preložiť sa to asi nedá :-). Vlastne ten Bajkal je síce obrovský, ale pre turistov je len cca 200 km na východe, no a potom Listvjanka, čo je už ozaj komercia a ostrov Olchon. Ďalej na sever sú traily len pre dobrodruhov, zobrať batoh a ísť medzi komáre, medvede, bažiny len peši, ak sa to vôbec dá.

A naviac, keď sme hľadali miesto na spanie tak vľavo bol zapovednik, všade zákazy vjazdu do lesa, no a vpravo transibírska magistrála. Blbé. Často to tak vychádza, cez deň spústa nádherných miest, no a keď sa reálne hľadá, príde nejaká takáto somarina. Tak až po zapovedniku len taká odbočka do lesa, kúsok od cesty, ďalej sa nedalo a taká trochu núdzovka. Ale v lese, len cestu bolo dosť počuť.


Ráno pokračovanie na Irkutsk, cesta síce pri jazere, ale stromy a železnica, krásnych výhľadov málo. Veľká škoda. Všetci tu pestujú jahody a predávajú. Tu to je vždy tak, také že všetci rovnako. Niekde zemiaky, niekde jahody, med, potom zase melóny, jablká, hríby, čučoriedky, niekde trebárs nafukovacie bazény, sádroví trpaslíci, proste všetci predávajú to isté. Podľa mňa, ak by niekto zobral trebárs med a išiel ho predávať medzi jahodárov, má väčšiu šancu ho predať. Ale možno sa mýlim, nemám s tým skúsenosti, ešte som pri ceste nepredával :-)

Potom v Sľudianke odklon od jazera, vyšplhanie sa hore do kopcov. A železnica sa tam nejakým zázrakom dostala tiež. Klobúk dole pre staviteľov, v tých časoch a s vtedajšou technikou to takto postaviť. Stále hore-dole v krásnych lesoch, pekná krajina. Potom Irkutsk, nákup, pokec s expedičákom, ako inak Nemcom. Ide do Mongolska, tak som aj čosi poradil.



Vymotanie sa z Irkutska, také komplikované mesto, prechod cez Angaru, tiež poriadna rieka, jediná, čo vyteká v Bajkalu. Tu je ozaj všetko obrovské. Potom cesta peknou krajinou, lúky, pastviny, už ale aj dosť oplotených, tu sa už môže pásť dobytok len na svojom, nie ako v mongolsku hocikde.

Tuto zase oblasť lesných jahôd, všetci to zbierajú a predávajú, celkom makačka, nazbierať toľko tých mrňavých plodov, hodiny byť zohnutý a navyše to aj predať. Zjavne tu ľudia potrebujú každý rubeľ, moc príležitostí si zarobiť tu asi nie je. Aj sme kúpili, boli výborné, ale nemali sme s tým trpezlivosť, také drobučké.

Pred Olchonom ešte oprava cesty, tak sa išlo po stepi ala mongolsko. Potom už trajekt, tri hodky čakania, aj keď tam bola šóra, premával len každú hodinu a hocikto sa predbiehal. Nakoniec Olchon, registrácia a zaplatenie nejakého poplatku a už skoro za tmy, len tak na prvú odbočku a spať.

Úloha dňa bolo nájsť krásne miesto, tých sa objavovalo dosť, nakoniec asi 15 km pred Chužirom, posledným takých mestečkom. Krásna pláž, taká piesočná kosa, nádherné miesto. V diaľke aj pár áut, rybárov, ale aj kravy. Proste pohoda.


 

Dali sme dolu quada, že si spravíme taký menší výlet do Chužiru a preskúmame okolie. Chužir také stredisko, ale prašné ulice, rôzne pozliepance, ale aj pekné drevené chatky,  také všeličo, proste iné ako niekde v Rakúsku :-), ale zase malo to atmošku. Spústa reštík, suvenírov, požičovní štvorkoliek, exkurzií. Kto nemal auto 4×4 tak nemal inú možnosť, ako kúpiť exkurziu na buchanke, robili to ako celodenný výlet aj s piknikom niekde v prírode, potom na koniec Olchona a takým okruhom späť. Také sme chceli spraviť zajtra aj my, ale samozrejme vo vlastnej réžii na quade.


Obed v reštike, ako inak grilovaný omul, dobrý, ale ešte lepšia bola cena, za dvoch omulov, pivo, minerálku cca 8 eur. V Alpách by som toľko platil bez tých omulov :-). Dobrá krajina. Za mestečkom mýtické šamanské miesto pri nádherných skalách, je to jedno z ôsmych najvýznamnejších posvätných miest v Ázii. A za a aj pred mestečkom pláže ako v Karibiku, len tá voda nie je tak teplá :-). Ale videli sme pár ľudí, ako sa kúpali, chvíľu tam človek vydrží.



Cesta späť mimo hlavnej, krásne lúky, lesy, výhľady, za celú cestu nikto, potom už len k búdke a romantický večer s ohníčkom a grilovaným steakom, s nádherným tichom a výhľadom na útesy a žblnkajúce jazero. Žeby raj?

V noci dážď, ale ráno teplo, aj keď pod mrakom. Škoda, ale mohlo byť aj horšie. To sme ešte netušili, že bude. Zbalenie našich päť slivák do quada a štartujeme na koniec ostrova. Asi 10 km za Chužirom závora a že zase registrácia a poplatok, vravím, že už som platil na začiatku Olchona, ale že toto je ešte rezervácia v rezervácii, čo už je úplný zapovednik na druhú :-), ale nič, bolo to v prepočte pár eur. Potom sa cesta prudko zhoršila, doteraz aspoň nejaké koľaje, tuto už len výmolová lesná cesta, potom piesok, také duny a potom tak striedavo. Ale pre quada žiadny problém. Stretli sme aj pár buchaniek s turistami, bol víkend, tak ich bolo asi viac. Ale žiadna tlačenica, pohoda, žiadne obmedzenia, všade sa dalo ísť. A nádhera, pláže, duny v kombinácii s ihličnatými lesmi, útesy, skaly, na konci šamanské ovo a posledný útes na konci strmo do jazera.



Tam ale už viac turistov a zraz buchaniek, príprava obeda z prinesených surovín, také pikniky aj s ohníčkami. V Mongolsku je už buchanka pomaly vytláčaná všelijakými japoncami, tu ešte nie, vyzerá to, že je tu večná. Už ju vyrábajú vyše 50 rokov a nejako s tým nechcú prestať. Vývoj a modernizácia tu v rusku majú svoje špecifiká :-). Načo vymýšľať všelijaké novoty, keď to jazdí :-) a navyše je to také lacné, že sa to stále kupuje.



Postupne sa ale zaťahovalo stále viac, začalo pršať, čoraz hustejšie a celú cestu sme si užili v hustom lejaku, blate, samozrejme nepremoky ostali v aute, veď načo ich brať tam, kde ich budeme potrebovať, treba ich voziť v aute, kde je sucho a teplo :-). Išli sme navyše inou, dlhšou cestou, že aby sme viac videli, to už som postupne ľutoval, čím som bol mokrejší, tým viac :-). Postupne začínala byť cesta rozmočená, blatová, šmykľavá, niektoré autá to vzdali a čakali. Vyjazdené koľaje boli na quada široké, tak všelijako sa krútiť, blatovú cestu s náklonmi som radšej prešiel prudkým zjazdom priamo cez lúku. Jedna Niva, hoci má 4×4 sa v tom blate len krútila dokola, na letných gumách to nešlo. Ale prežili sme, v aute konečne zohriať, boli sme ale úplne komplet premočení.


Večer už zase pekne, posedenie vonku a idylka. Rýchlo sa to tu mení, škoda toho dažďa, mohli sme to cestou späť viac preňúrať. Ale to najkrajšie sme videli.

Ráno trajekt, hodka čakania,  potom tá istá cesta do Irkutska, inak sa nedá. Pred Irkutskom bolo skoro hľadať miesto na spanie, tak že hneď za ním, myslel som, že tajga, lesy, divočina, a nebude problém, ale po Angarsk diaľnica, žiadna šanca, potom polia, dedinky, nejaké čmudiace továrne, skoro žiadne lesy, takto som si tajgu nepredstavoval. Až keď sa stmievalo, taká núdzovka pri vedľajšej ceste do dedinky. No dúfam, že sa to spraví a zažijeme aj ozajstnú tajgu. Do Moskvy máme ešte stále vyše 5000 km, čo dodať, nie je to málo.

No a ráno zahájenie skutočnej dlhej sibírskej cesty, postupne ubúdalo polí a dediniek a pribúdalo lesov, už to tak začalo vyzerať ako tajga, ale občas aj nejaké pole a dedina. A zase zber lesných jahôd a ich predaj. V dedinách veľa domov opustených, polo a úplne rozpadnutých, v mestách často ruiny fabrík, zo striech rástli stromčeky, burina, sklá vybité, paneláky do ktorých nikto za 60 rokov neinvestoval ani rubeľ, prašné vedľajšie cesty, no čo dodať. Ale aby som len nekritizoval, bolo aj veľa pekných, upravených, drevených domčekov a v mestečkách aj nové domy. Život v tých dedinkách a mestečkách je ozaj  tvrdý, v dedinách bez tečúcej vody, je tam len kolonka, bez kanalizácie, suché záchody, prašné cesty. Zdanlivo to vyzerá ako romantika, ale ona prejde, keď v zime pri -30st človek ťahá káričku s vodou, aby sa mohol osprchovať.  A pri každom meste dačovo, čo je sídlisko nahustených chát s minimálnym pozemkom. Ale zase na druhej strane majú títo ľudia okolo krásnu prírodu, môžu ísť kde chcú, nie sú zákazy, kto má udicu ide loviť ryby, má loďku, môže s ňou voľne jazdiť po riekach a jazerách, zase takéto u nás v Európe nejde. No je to úplne iný svet,  takto na cestovanie super, ale žiť by som tu nechcel. Veľmi veľké rozdiely medzi väčšími mestami a vidiekom.

A nie je tu problém nájsť takýto flek v prírode, v lese, kde sa dostanete bez akýchkoľvek zákazov, ticho, krása, ohník, romantika.


 

Ráno stále na západ, už taká ozaj tajga s nekonečnými lesmi a bažinami, aj kopčeky, nie je to len rovina, väčšinou pekná cesta, ale myslel som, že tu bude slabšia premávka. Hlavne kamiónov jazdilo dosť.

Jazdiť na ruských cestách je trochu iný štýl, dodržiavanie predpisov tu nie je v móde, obmedzenie rýchlostí si nikto nevšíma, väčšinou sú len dva prúdy a teda sa musí predbiehať, častokrát veľmi riskantne. Sú tu veľké rozdiely v rýchlostiach áut, ide starý naložený Kamaz 50tkou, za ním sa nervózne tlačí nadupaný Lexus. Našťastie všade majú široké krajnice, síce nie asfaltové, ale v núdzi to stačí a rusi to aj využívajú, kľudne predbiehajú auto, keď druhé ide oproti. A vyhnú sa. Ale havárií sme videli dosť.

Ale jedno sa musí uznať, všade dodržiavajú absolútnu prednosť chodcov na prechode, dokonca aj na voľnej ceste napríklad na zastávkach, ak je prechod, zastaví aj zo 100km rýchlosti. No a keď vidia deti, sú ešte opatrnejší.  Pri každej škole veľký nápis, značka 40tka a aj ju ako jednu z mála dodržiavajú, skoro vždy také tie retardéry. Autobus s deťmi je označený, veľakrát sme videli pár autobusov s deťmi a pred nimi policajti s blikajúcim majákom. Deti sú tu absolútne chránený a posvätný druh.

V meste Kansk zácpa, opravovali nadjazd, tak sme čakali dve hodiny. Opravy ciest sú tu bežné, často sa ide v jednom prúde, ale väčšinou to stačí. Toto bolo tuším prvý krát. Pri opravách ciest ale všetko stroje z dovozu, zaujímavé, samý komatsu, caterpilar, liebherr, ruské nič, jedine nákladné kamazy, ale aj tam sa presadzujú  MANy, Volvá, Scanie, Mercedesy. Keď sa tu pozrie človek okolo seba, takmer všetko okrem potravín je dovoz, od mobilov, počítačov, áut, motoriek až po bežné spotrebné výrobky. Prečo nefunguje domáca výroba? Izolácia? Clá? Ochrana domácich zastaraných fabrík? Pohodlnosť, že sa všetko dá kúpiť za ropu?  Pokazilo ich sto rokov socíku?  Pritom tá krajina má všetky predpoklady vyrábať všetko od výmyslu sveta, má hádam všetky suroviny, ropu, zemný plyn, má dosť vzdelaných ľudí, dobré technické školy, vedu, výskum. Vie postaviť obrovské priehrady, lieta do vesmíru, má špičkovo vybavenú armádu, ale bežná komerčná výroba za západom zaostáva, alebo jednoducho nie je. A je úplne zjavné, že ekonomika založená na vývoze surovín a dovoze západných výrobkov, nemôže fungovať donekonečna. Ale to som odbočil.

Potom ešte offroadový obchvat mesta, pre kamióny ozaj zábava, ani pre nás to nebolo to pravé, už tých natriasaní sme si užili dosť.

No a za mestom dedinka, rieka Kan, intuícia a za dedinou krásny flek na brehu rieky.



Ráno čo iné ako tajga, v priekopách vedľa cesty veľa boľševníka, niekde sa to rozširovalo aj na lúky, zjavne sa mu tu darí.  Na kraji Krasnojarsku nákup, pokec s dvomi moldavčanmi, už žijú v Rusku, vyzerajú spokojní a už by sa nevrátili. Tiež si myslím, že rusko je lepšia varianta.

Nikde v obchodoch nie sú dostať noviny, klasické stánky ako u nás prakticky neexistujú. Kúpiť sa dajú len nejaké týždenníky, kde nie sú správy, ale 95% obsahu sú klebety o ich hviezdičkách, spevákoch, športovcoch, kto, kde s kým a kedy a tak. Tých zvyšných 5% sú také nič nehovoriace a nič nekritizujúce komentáre, no a nejaká reklama. Neviem, či to tam ľudí zaujíma, ale mal som pocit, že tam kupujem tie týždenníky len ja :-).

Prechod cez ďalší sibírsky veľtok, Jenisej, keby sme hodili fľašu so správou na Bajkale, tak by sme ju tu našli :-).



Večer zase spanie pri riečke, dosť ďaleko od cesty, úplné ticho, naše know-how hľadania flekov vychádza:-).

Ráno sme sledovali pred neďalekým pontónovým mostom max do 10t Kamaz plne naložený drevom, mohol mať možno 20t. Zvedavosť nedala, čo ten šofér spraví, no čo, samozrejme sa pustil naň, je jasné, že to mal vyskúšané. Zboku to vyzeralo, že ho potopil pod vodu. Asi tade nešiel prvý krát. Tí rusi sa nekašlú.

Ďalší deň cesty, spanie pri jazere, ale už viac ľudí, bolo to také kúpacie jazierko, ale na náš vkus tá voda moc blatová. Ale večer všetci odišli, bol kľud.

Ďalší deň Novosibirsk, za ním prechod cez ďalší veľtok, Ob, ten už poznáme. Krásne brehy.



Za Novosibirskom zmena, veľa bažín, jazierok, veľmi málo dediniek, ale autá jazdili tak ako predtým. Nechápem, kam a odkiaľ idú, keď tu žije tak málo ľudí.  Málo odbočiek pre hľadanie fleku, nakoniec tak 10 km od hlavnej cesty medzi bažinami a klasická zostava lietajúcej hávede. Ale spreje a ohník to vyriešil, ale keď som bol v lese na drevo, to som ešte hádam nezažil. Oči, uši, všade, akokeby nevedeli, že som bol postriekaný deetom od hora až dole :-). Zmrdi. Ale už ozaj tajga medzi bažinami, úplne sami.



Ráno branie vody v dedine v kolonke, pri domoch studne nemajú, prečo, neviem. Z vedľajšieho domu starší pán, tak reč, vnučku na rukách, jeho manželka nám dala uhorky a ešte čosi zelené, zlatí ľudia. Jeho rodičia Ukrajinci, potom žil v Kazachstane. Jedného syna  má v Nemecku, dcéra lekárka v Omsku, na dedine neostali, takých je veľa. Deťom vzdelanie a tie šup do veľkého mesta.

No a zase celý deň tajga, močiare, ale stále bolo na čo pozerať, občas les, kopček, dedinka, no ale tie vzdialenosti nekonečné. Ak to nemá byť štvanica, tak spravíme denne tak 400-500 km, o nejakej 16tej už hľadáme miesto, potom taký veget, ohníček, pár pohárikov vína, dobrá večera, pohodička, tak sa to dá.



Nákup v Omsku, boli sme tam o 10.30 a mysleli sme, že je zavreté, žiadne auto na parkovisku, asi tým, že bola nedeľa a rusi tak skoro nevstávajú, alebo sú všetci na rybalke alebo na dači :-). Potom nákupný sen, teda žrádlový, človek nevedel, čo skôr kúpiť. Toľko druhov všetkého, kebaby, kurací, lososový, bravčový, ryby údené, solené, grilované, riečne, morské, na ľade raky, ryby, čo ani nepoznáme, kraby, ikry, všelijaké pečivá, slané, sladké, plnené mäsom, hríbami, zemiakmi, syrom, no tá fantázia neuveriteľná, spústy šalátov od výmyslu sveta, čokoľvek kúpime tak chutí super, také prirodzenejšie, asi menej ečok. A to je Sibír, kde ľudí posielali do vyhnanstva, ja by som tam išiel na tých pár rokov aj dobrovoľne :-).

Odbočka k obrovskému jazeru, hľadanie fleku, na rozbitej ceste taký buchot spredu, vypadnuté puzdro zo stabilizátora, nebola to nejaká vážna vec, len to na rozbitých cestách buchotalo.


Flek pri tom jazere, zastavil sa jeden rus, že pokec, ponúkol údenú rybu, pivo, žije v najbližšej dedine, deti vyštudovali v Omsku a aj tam ostali, neznáša Putina, dosť kritika. Dúfam, že toto nebude čítať Putin, aby som mu nespravil průser :-). Zabŕdol aj do politiky, hovorí, že tu politici hovoria, že my z NATO sme agresori, ale že ja nevyzerám ako agresor, ja mu na to, nám to tiež hovoria, že vy ste agresori, a ani ty tak nevyzeráš, bol to príjemný človek s bruškom, popíjajúci pivo v družnej debate, tak sme sa nasmiali a dali ďalší pohár piva :-). Ozaj paradox, s ľuďmi tuto absolútne žiadne problémy, ak môžu, pomôžu, ochotní, milí, hneď sa dajú do reči, napriek napätiu v politike, tu to necítiť, oproti minulým rokom žiadna zmena.


Ale jeho rodičia Estónci, tak sme to rozoberali, že pomaly každého, koho stretneme, je pôvodom z okolitých krajín, Kazachstanu, Moldavska, tento z Estónska, Uzbekistanu, Ukrajiny, Abcházska, len tých Rusov je nejako pomenej :-). Skutočne, ten bývalý sovietsky zväz to poriadne premiešal. A navyše keď si človek uvedomí, že v Burjatsku žijú potomkovia Mongolov, v Kalmycku a na celom juhozápade tiež, na severe Nenci, Jakuti, na Kryme a v Tatarstane Tatári, na Kaukaze Dagestanci, Čečenci a ďalšie kmene, a hoci väčšina má ruské občianstvo a aj sa cítia ako rusi,  hovoriť o čistom slovanstve v Rusku je úplná naivita. Možno tak polovica má slovanské gény, ale nepočítal som to, len taký dojem :-). Hádam jedna z najviac etnicky zmiešaných krajín. Ale pri nespočetných rozhovoroch s ľuďmi v Rusku som sa nestretol s nejakou nevraživosťou medzi národnosťami, všetci jednoznačne potvrdili, že nie sú v spolužití žiadne problémy, všetci sú tu doma. Nakoniec aj dvojjazyčné nápisy, oznamy, informačné tabule trebárs v Tatarstane, v Altai a inde dokazujú rešpekt k menšinám. Problém Kaukazu asi viac súvisí s agresívnym náboženstvom, tam zase zasiahla tvrdá ruka, a asi to inak nejde. Zdá sa ale, že inde to netreba.

 

fotogaléria s popisom

 

 

Komentáře

Zatím nikdo nekomentoval. Buďte první kdo vloží svůj komentář.

Přidat komentář

Pro přidání komentáře musíte být přihlášený.

Hodnocení

Hodnotit mohou pouze přihlášení uživatelé.

Prosím přihlaště senebo se registrujte pro možnost hodnocení.

Zatím nikdo nehodnotil.
Vygenerované za: 0.19 sekund
136,574,169 návštěv