Mongolsko 2016 /1.časť Rusko I,II, Kazachstan/
Ruská hranica len sme ukázali pasy a trochu údivu nad autom. Potom už plnšie cesty, ale podstatne menej rámp do lesa.
Originál článku je na mojej stránke http://www
Originál článku je na mojej stránke http://www.ivano.sk/2016/08/rusko-iii-kazachstan-2016/
Tak po dlhých prípravách prišiel deň D a 10.5.2016 vyrážame smer Čechy. Plán cesty je daný, Čechy-Poľsko-Bielorusko-Rusko-Kazachstan na Uralsk, Aralsk, Almaty, Semipalatinsk-potom zase Rusko na Altaj-Mongolsko prechod v Tashante na západnej hranici, Ulaangoom, Totsonntsengel, Kharkhorin, Ajvarcher, potom dolu na Gobi, Khorghoryn Els, Dalandagzad, Ulanbaatar - Rusko cez Bajkal, potom Irkutsk, a severom cez Perm na Moskvu - Bielorusko severnejšou cestou-Litva-Poľsko-Čechy domov. Samozrejme sa ešte všeličo môže zmeniť a aj sa zmenilo. Základný okruh ale zostal. Predpoklad 20-25 tis. km, a tri mesiace.
Ešte večera v Odrách, taký rozlúčkový steak s rodinou na krásnom statku, no a ráno smer Poľsko. Spanie na našom známom tichom fleku za Lublinom. Potom snaha prejsť cez colnicu do Bieloruska, ale prvý prechod bol len do 3,5 t, na Bieloruskej strane že majú zlý most a ťažšie autá nepúšťajú. Poľský colník to povedal jasne "tam most chujovy".
Tak o colnicu severnejšie na Brest, ale situácia rovnaká, že len do 3,5 t, zo začiatku nepríjemný colník, že sa musí spýtať šéfa, argumenty typu prečo autobusy môžu a my nie nezaberali, ani že som M1, t.j. osobné auto, ani že budem volať na konzulát. A že kde mám teda prejsť, nákladnou to nejde, /majú tam oddelené dve colnice/, minulý rok ma vrátilo Bielorusko, že cez nákladnú nemôžem, ale že ho to nezaujíma. A to sme ešte stále v EÚ. Arogancia moci. Nakoniec šéf potvrdil, že prejdem, tak potom už štandart, celkovo ale 6 hodiek. Tí Bielorusi boli tiež dosť zmätení, auto osobné, štvorkolka vzadu, kontrola VIN a všetkého 5 krát. Potom už za Brestom len tak odbočka do lesa a spať. Len taká núdzovka medzi bažinami.
Druhý deň cesta v poho, kvalitné cesty, zaujímavé, relatívne chudobná krajina má cesty nepomerne lepšie ako bohatšie Poľsko. Inak taká pohodička, ceny super, dvaja sme sa naobedovali za 4 eurá, nafta 60 centov, policajti dali pokoj, cesty super.
Ruská hranica len sme ukázali pasy a trochu údivu nad autom. Potom už plnšie cesty, ale podstatne menej rámp do lesa. Ceny v Rusku ako z ríše snov. Za 30 eur nákup vodka, víno, živoe pivo, kaviár, spústa potravín. Diesel 35 centov, obed 3 eurá, zlatá krajina. Flek bol skôr, cca o 16 hod, nádherný les, cca 1km od cesty, ticho. A neponáhľame sa. A prvý ohník na ceste. Idylka.
Ráno zase o kúsok ďalej, ruské cesty striedavé, miestami dosť plné, pomaly aby začali uvažovať aj nad diaľnicami, čo pri ich vzdialenostiach nebude jednoduché. Zima, vietor, dážď. Noc ako inak v lese, vypracovali sme si taký postup na hľadanie flekov, nájsť odbočku, kde najbližšia dedina je aspoň 10 km a až na nej tak minimálne po dvoch km hľadať najbližšiu poľnú cestu do lesa a ísť pokiaľ sa dá. Ak sa odbočí na lesnú cestu hneď z hlavnej, väčšinou sa na nej nedá dostať tak ďaleko, aby ju nebolo počuť. Osvedčilo sa nám to, samozrejme ak nebol les, ale len polia, bolo to ťažšie. No a ešte fungovalo hľadanie flekov pri riekach a jazerách, v Rusku sa dali nájsť miesta, kde chodili rybári.
Noc dobrá, ale začalo pršať a silný vietor, nejaký konár padol na auto a zobudilo nás. Pre istotu sme odišli bez ranajok, bál som sa, že v blate nevyjdem, bol tam taký blatový výjazd, raňajky až potom. Cesta cez nekonečné Rusko, veľa polí, kto to obrába nechápem, pri mestách aj hustejšie, cesta striedavá, ale väčšinou húpanie. Veľa opráv. Dedinky a mestečká nič moc, neporiadok, malé drevené domčeky, veľa už opustených, bez vodovodu, pri celodennom daždi ešte depresívnejšie. Reštiky, stojanky, hotely s blatovými parkoviskami, servisy s vrakmi, občas nejaká fabrika čo čmudí, aj s vytlčenými oknami, ruiny.
Noc samozrejme v lesíku, ale počasie nič moc. Ráno zima, vietor, ale aspoň nepršalo. Cesta dosť plná, hlavne mestá Sozran, Samara, Togliati. Obrovská priehrada na Volge, už som cez ňu išiel zo strednej ázie.
Trochu problém s vodou, málo umyváriek, tu sa to moc nenosí, nakoniec sa zadarilo za cca 6 eur. Dosť, to je luxusný obed na ceste. Asi ma trochu obtiahol.
Noc v lesíku, klasika, ďalej zbytok Ruska zlá cesta, colnica do Kazachstanu tak hodka, na tieto krajiny nezvykle málo. Colník hodil aj kus reči, je tu odvelený zo Sachalinu, to je hádam 8 tis. km, ale nemá na výber. Služba nepustí, ale je to kruté. Potom už Uralsk, prvé kazašké mesto, obrovské nákupné stredisko, ceny hádam ešte nižšie ako v Rusku. Cesty ujdú, ale už každá odbočka blatová, diery, nič moc. Obrovské polia, aké si nevieme predstaviť, doslova až za horizont. Neskutočné. Flek núdzovka, len tak vedľa cesty za pásom stromov. Prší, je silný vietor, zima, aj miestni potvrdili, že je to mimoriadne, bolo v noci aj webasto.
Ráno ďalej na Aktobe, cesta milo prekvapila, síce miestami trochu krivá ale tak 70-90 km/hod. Ale všetky vedľajšie cesty bez výnimky prašné a v tomto daždi by som povedal, že aj skoro nezjazdné. No a napr. šipka do dediny po takej ceste 50km nič moc. Vcelku tá krajina nie je úplná nuda, napred polia, potom už len nekonečné stepi, ale niekedy stromy, aj duny, potom aj trochu kopčeky, farby od zelenej, žlté, biele kvety, dá sa. Občas aj taká zmena, dokonca do Aktobe aj dve dedinky. Pred Aktobe som zastavil, za mnou taký Mercedes G so značkou 777 a taký sympaťák okolo MANu a že aj on by taký chcel na poľovačky. Potom nás pozval do svojej reštiky a nočného podniku, zjavne na tom nešetril.
Pohostil čajom, koláčikmi a pod. Pokec o poliajtoch, sú najhorší v Ázii. V Kazachstane je teraz dosť kríza, ale on to až tak necíti, má 30 tis. ha pôdy, má ťavy, kozy, kone, pestuje bio zeleninu, syry, med, predáva to do obchodu, . Má 5 detí, je moslim, ale taký v pohode, predáva aj alkohol v podniku. Potvrdil, že moslimovia a kresťania žijú spolu v krajine úplne bez problémov, ozaj sme necítili nejaké napätie. Tí moslimovia sú tu nejakí umiernenejší, prakticky žiadne šatky, nepoburuje ich alkohol, kúpite aj bravčový šašlik, je tu taká tolerancia. Nakoniec hlavne na juhu je to dosť zmiešané, samozrejme Kazaši, Ujguri, Číňania, Rusi, Mongoli, Tatári, Turci, no proste všetko. A pestrá zmeska náboženstiev. Ale žijú v pohode, obdivuhodne sa tolerujú. A toto všetko potvrdil aj náš hostiteľ, a bol na to patrične hrdý, mal ale byť na čo, zďaleka to nie je v dnešnom svete samozrejmosť. Ukazoval aj video z poľovačky na vlkov v zime, strieľali ich zo snežných skutroch, aj stáda divokých koz, ale tie nestrieľali. Také zviera som ešte nevidel. Že nás v zime pozýva na poľovačku. Keby tam nebolo -20, aj by som prijal.
Potom zase supermarket, obrovské nákupné centrum, kde je toho viac ako u nás a zácpa na kruháku kde cestári uzavreli jeden pruh. Policajti otravní, ale zatiaľ bez pokuty, hoci spravili pokus, že som išiel rýchlo, ale to som šiel za gčkom a kamarát to vybavil.
Noc v stepi, ďalej cesta striedavá, je to step, už suchšie, ale stále sa dalo na niečo pozerať, občas bola aj zákruta :-), aj dedinka tak každých 100 km. Obed v reštike, samozrejme lagman, tradičná vec v celej tejto časti Ázie, zakaždým iný, tak sa nezunuje. Pokec s kamionistom, vysvetlil nám systém pokút, nehorázne vysoké a policajti z toho ťažia. Výborný biznis. Na cestách pre kamióny 70tka, za 90 už je 150 USD pokuta. Pre miestnych úplne nehorázne. Poradil, že sa nemám priznať, že viem rusky, mám rozprávať len anglicky, potom sa im to skomplikuje a dajú pokoj. Ale neskôr sa ukázalo, že v tomto sa mýlil. Cez cestu skrížený kamión, dostal šus defekt, obchádzalo sa po šikmej krajnici, celkom som nechápal, že sa tie kamióny neprekotia. Zákony fyziky tu nefungujú :-). Varoval nás, že tu sú "dikie ľudi" a že ukradnú čo vidia, ale to už poznám, beriem to s rezervou. A nakoniec my sa zašijeme do stepi, možno tak niečo hrozí pri ceste. Nás v noci nie je vidieť. Ale netreba podceňovať nič, ľudia sa nájdu všelijakí aj tu.
Noc zase zašití v stepi, už aj počasie lepšie, konečne aj posedenie vonku. Zvláštne vône, spev vtáčikov, žije to tu, západ slnka. A uplné ticho. Step má tiež svoje čaro.
Nasledoval mimoriadne hektický deň. Napred Aralsk, skutočne úplná diera, silno fúkalo, tak všade prach. Hľadanie OVIRu na potvrdenie migračnej karty, na nete som našiel info od Nemcov, že boli problémy keď to nemali, hrozila im niekoľkotisícová pokuta. Hoci mi moja agentúra tvrdila, že to netreba, naplašilo ma to. Tak sme našli policajnú stanicu, myslel som, že dajú štempel a ja idem za 5 min. preč. Ale tam taký mladý to nevedel vyriešiť, kdesi volal, zjavne sme ho zaskočili, asi tam denne neprichádzajú slováci s autom pre potvrdenie. Potom že ďalšia budova, ďalší vyšší šéf, ten tiež nevedel čo s tým, volal ešte vyššiemu, navyše si plietol Slovinsko so Slovenskom, konečne pochopil a zvolal, no hej, chápem, čechoslovakia :-). A zase od začiatku. A spýtal sa ma, že prečo nemáme štempel z hraníc. No tá logika, hovorím, prečo sa to pýtate mňa? Ja predsa nemôžem hovoriť colníkovi, čo má potvrdiť :-). Nakoniec sa dohodli, že my sme na nejakom zozname krajín, ktoré to nepotrebujú. Možno Nemci áno. Síce som mu hovoril, nech mi dá pre istotu nejaký štempel aby som nemal na hraniciach problémy, ale to nechcel. To nemôže len tak...A na otázku, prečo nám dali teda migračné karty, keď ich nepotrebujeme som samozrejme nedostal odpoveď. Ale všetci títo ľudia boli milí, žiadna arogancia, snažia sa pomôcť, len ich zaskočí tá ich byrokratická mašinéria a nevedia len tak riešiť niečo neštandartné ako Slovákov v aute v Aralsku ktorí chcú potvrdiť migračnú kartu. Som si istý, že sme boli prví..
No a potom cesta k aralskému moru, všetci potvrdili, že sa dá, ale len s terénnym autom, tak sme po viacerých pokusoch našli cestu, 55 km po otrasnej šotoline cca 2 hodky, potom od poslednej dedinky ešte cca 25 km, ale to bol fakt offroad. 12 km sme išli hodinu, navyše sa začalo dosť zaťahovať na búrku a keby zapršalo, cesta späť by bola ozaj nezjazdná. Asi sme mali hľadať možnosť odstaviť auto a ísť tam na quade. Ale kto to mohol vedieť, pôvodne sme tam chceli prenocovať. A tak padlo rozhodnutie sa vrátiť, pri ceste sme už nechceli zostať, hrozil dážď. Síce sme hlavné jazero nevideli, len vedľajšie a saliny, už polovyschnuté, ale spravili sme si obraz, ako to tu asi vyzeralo.
Zbytky Aralského mora
Tu to more ustúpilo menej ako v Uzbekistane. Aj vďaka tomu, že stále zo Syr Darje tečie voda a Kazaši spravili priehradu. Snažia sa zachovať aspoň časť severného aralského mora. A videli sme útesy a pravdepodobne aj tvar zálivov. Skutočne zaujímavé. Boli sme na dne Aralského mora, tie útesy sú bývalý breh.
Na ceste späť tri orly, sedeli vždy na našej vyvýšenej ceste, keď sme sa pohli vzlietli a sadli pár metrov ďalej. Krásne. Kúsok pred Aralskom flek, za takým kopčekom. Vylietaju podivné tvory z dier v zemi, niečo medzi vážkou a netopierom. Zvláštne zvuky vtákov alebo čohosi. Veľa dier v zemi, nejakí syslíci. Také iné ako u nás. Aj vône, také nepoznáme. Večer sa ešte zastavili nejakí kazaši na motorke, ale len sa popýtali otkuda kuda.
Tu už je to z ruštinou horšie, tak pol na pol. Taký mladý školáčik v aralsku hovoril perfektne rusky, inteligentný, pozná strednú Európu, aj slovensko, pokecali sme, ale chodí do ruskej školy, vedľa neho druhí len kazašsky, tí len pozerali. Títo nemajú v škole žiadny cudzí jazyk. Na ich škodu, tá ruština je v tomto regióne dôležitá, majú možnosť ísť na stredné, prípadne vysoké školy, pre nich je Rusko niečo ako pre nás západná európa. Lepšie platená práca, vzdelanie, lepšie možnosti.
Ráno nákup v Aralsku a chceli sme dať phd /parkohospodársky deň, kto bol na vojne za socíku, pozná :-)/ a teda zakotviť skôr. Napred jazero, krásne, ale obostavané podivnými chatami ala Kazachstan.
Potom taký tip podľa mapy a garmina, že breh Syrdarja, tak po viacerých pokusoch cez hrádzu sa zadarilo nájsť rozprávkový flek na jej brehu, malo to aj taký kultúrny poddtext, je to predsa rieka, vďaka ktorej sa vyvinula celá civilizácia, kultúra, má to ozaj bájny šmrnc. Konečne ohník a gril, úplná pohoda a phd deň. Krása. Pri Syrdarja už viac zelene, polí, zavlažujú, ale aj veľa plôch neobrábajú, nie je to tak intenzívne ako v Uzbekistane pri Amudarja. Asi je to tu menej zaľudnené. Preto aj rieka tesne pred Aralom ešte dosť tečie, dokonca doteká až do jazera. Absolútne ticho, len vtáčiky, na druhej strane stádo koní k rieke, bez akejkoľvek civilizácie. Nádhera.
Ráno pastier, vedel dosť po rusky, tak pokec, má 300 hlavé stádo. Keď som mu povedal, že ideme na expedíciu, spýtal sa, že čo ideme skúmať. To, že len tak cestujeme totálne nechápal. Že prečo?
Ďalej také všeličo, aj trochu duny, polia, kanále na zavlažovanie, ale dosť pôdy neobrobenej. Asi im pomáha plyn a ropa, tak nemusí každý hrdlačiť na poliach ako v Uzbekistane. Ale voda do kanálov sa valila, veľakrát boli asi deravé tak okolo nich úplné jazerá. A veľa ryžových polí, čo je zrovna plodina náročná na vodu. No moc hospodárne s tou vodou nenakladajú. A potom plačú, že im vysychá Aral.
Bajkonur sranda, skúsili sme zázrak, išli sme do kosmodromu, tam nám povedal vojak, že sa dá len s priepustkou od agentúry, a že kde sídli, tak že v Bajkonure. Hovorím dobre, ale aj tam nemôžem, začal sa smiať že áno, nemôžem. Dokonalá hlava 22. V Bajkonure meste som skúšal tiež, že chcem ísť do tej agentúry, ale zase vojačik, že to treba dopredu, takto sa nedá, musia to preveriť, takto na počkanie to nejde. A do mesta ma samozrejme tiež nepustí. Tak aspoň fotku mi dovolili spraviť..
Cestou nejaký monumentálny pamätník, napred sme nepochopili o čo tam ide, potom múzeum a taká sympaťáčka nám vysvetlila, že tu žil taký otec turkov, ktorí to tu kedysi ovládali, bolo tu obrovské mesto. On sa dožil vraj 95 rokov a vynašiel nejaký ich hudobný nástroj. Potom ich ale vyprášil Džingischán a toho potom Kazaši. Stretli sme takého týpka nemca, cestuje sám na maličkom peugeote. Že chce ísť do Číny. Za Kyzylordom diaľnica, zľava železnica, ťažko sa hľadal flek, nakoniec prvá odbočka doľava, nejaké duny a v takom dolíčku celkom fajn flek. Už taký púštny charakter.
Jedlo v reštike, lagman nebol, tak nejaký bašmag, čo je taká cestovina, na tom tri druhy masa, jeden bol konský. Veru nebola to moc delená strava. A to sa zapíjalo tým bujónom, čo sa vyvaril z tých mies. Vínom by sa to zapíjalo určite lepšie :-). Na môj žalúdok to bolo tak na hrane.
Ráno na Sauran, hlavné mesto kedysi mongolských bielych hord. Boli sme tam úplne sami. Tak nejako si predstavujem prehliadku historických pamiatok. Človek si to inak vychutná, je to úplne iná atmoška ako počúvať krik ľudí a všelijakých sprievodcov.
Potom reštika, zatiaľ asi najlepšia, lagman a plov. Majiteľka sa dala do reči, pridal sa aj jeden kazach s rodinou, samozrejme prehliadka MANa. Že aj on ide do Turkestanu, že nech ideme za ním, že je zákaz nákladiakov do mesta, tak sme odstavili auto na pumpe a on nás zaviezol do mešity mauzólea, aj nás zobral k autu spať. Zlatí. Dve dcérky, manželka, že má nejaký biznis v Shimkente. Ale mešita super, vstupný portál hádam vačší ako v Buchare. Ale postavili to Turci.
Potom pár podarúnkov a cesta na ďalšiu kultúru. Asi 50 km za Tatarstanom flek za kopcom, zjavne umelým, čosi aj hore hrabkajú, nič označené, ale krásne výhľady, super flek. Potom išli okolo dvaja kazaši na žiguláku, dali sa do reči, že tie kopčeky sú pozostatky opevnení mongolov. Je ich tu takých viac. Tak táboríme priamo v histórii.
Ráno ešte Otrar, ďalšie mongolské staroveké mesto, tam už sme platili aj vstupné, ale zase sme tam boli sami. Ďalej sa už krajina zmenila, veľa zelene, aj riečky, neďaleko hory, také príjemnejšie. Aj bohatšie mestečká, dedinky, viac Land Cruiserov, za Šimkentom odbočka do hôr, všade nejaké podivné rekreačné strediská, chaty, ploty, už to nie je voľná, slobodná step. Ale nakoniec príjemné miesto pri potoku, ale už nie sami. Ale zase po toľkých dňoch stepi konečne hory.
Cesta ďalej okolo hôr, ale odbočiť sa nedalo, už tam bolo hraničné pásmo s Kyrgizstanom. Ale pekné výhľady.
Prosím Přihlásit se nebo Registrace volit.