Kaukaz 2015 2.časť
Druhý a tretí boli agresívnejší, ako sa blížili, našťastie išiel už pastier a ukazoval nám, aby sme stáli, asi vedel, prečo. Potom prišiel k nám a šiel vedľa nás okolo tých zabijakov.
Vyzdvihnutie auta od milých ľudí v obchode, spravili sme im zase tržbu, aj keď sme skoro nič nepotrebovali a horko-ťažko som mu vnútil 10 EUR za parkovné. Potom zase na to isté miesto pri dedinke, zase nás čakal náš túlavý pes, prišli sme ako domov. No a nádherný večer pri riečke aj s opatrným kúpaním aby nás nestrhlo do rieky. Večer klasika búrka. Každý deň, ale cez deň máme krásne. Zatiaľ.
Ráno ešte nákup v Telavi, doplnenie vody, pokec s Rusom, ktorý žije tu, vraj je tu lepšie, slobodnejšie sa dýcha. Ale už zobral peniaze za vodu, stalo sa nám to viac ráz. Oni sú pohostinní, ale prišli na to, že dávať vlastne zo svojich turistovi, ktorého len hodnota auta presahuje niekoľkonásobne jeho celý majetok je blbosť. A ja si myslím, že je to správne.
Potom pýtanie sa na cestu na Shatili skratkou, zrazu človek, nemecky, žije a pracuje tam. Že prejdeme, len je rozbitá cesta. Tak zase šotolina, natriasanie sa v aute, ale cestovanie vyžaduje obete :-). Posledných 30 km veľmi zle, stavali tam cestu, úplne rozmlátená stavenisková cesta náklaďákmi. Stretli sme dvoch francúzov na bikoch, idú do Číny. Čo dodať, vždy keď takých stretnem, padne mi sánka. Ani si to neviem predstaviť, nie kondične, to by som asi zvládol, ale psychika. Ale každý má to svoje.
Skratka vyústila na cestu do Shatili, tak teraz nájsť flek na odstavenie auta, tam ideme zase na dva dni na quade. Nakoniec taký malý zázrak, taká akože ohradená budova, majú tam sádku na pstruhy, strážnik že bez problémov to tam môžeme zajtra nechať. Tak nájdenie fleku na noc pár km odtiaľ, pri riečke, sami a krásne miesto, bez svetielka civilizácie. Ten Kaukaz je raj. Zase príprava na cestu, keďže neviem isto, či tam bude otvorený nejaký penzión, tak aj stan. Ale verím, že k tomu nedôjde :-). Už by som to nemusel…
Ráno odstavenie auta na dohodnutom fleku, vyrážame, šipka ukázala 78 km. Začiatok nič moc, len taká dolina, rozostavané socíkovské nezmyselné dielo, akože tunel pre železnicu pod Kaukazom. Samozrejme sa to nikdy nedokončilo.
Potom do priesmyku, nádherné výhľady, orol vzlietol pár metrov pred nami, no ale aj pastiersky prvý pes, veľký ako medveď, ale len postrašil. To bol len taký tréning pre zadnú ostreľovačku. Netrafila, ale dal po chvíli pokoj. Potom oproti nám stádo oviec, vpredu jeden kaukazský vlkodav, v strede druhý a na konci tretí. Úplne dokonalá spolupráca. Zastali sme a ovce pomaly odbočovali hore na pasienky, keď som stál, psi dali pokoj. Ten prvý len prešiel okolo nás. Druhý a tretí boli agresívnejší, ako sa blížili, našťastie išiel už pastier a ukazoval nám, aby sme stáli, asi vedel, prečo. Potom prišiel k nám a šiel vedľa nás okolo tých zabijakov. Až potom sme išli ďalej. No keby nebol pastier, neviem ako by sme si poradili so svorkou troch takých oblúd.
Potom za chvíľu napravo, za riečkou ďalšie stádo oviec a pes. A hoci bol ďaleko, pustil sa na nás, ešte som hovoril manželke, neboj, on cez rieku nepôjde. Ale šiel. Preskákal ju cez nejaké balvany, sčasti preplával a dostal sa pred nás. Rozďavená papula, ja som pridal, že ho zrazím, ale uhol a dal sa za nami.Manželka ho ale trafila sprayom a zostal stáť, druhý pes už tiež bežal, ale tomu sme ušli. No trochu dosť adrenalínu, ale zvládli sme. Myslím, že zase tak jednoduché kúsnuť v tej rýchlosti nie je. Najhoršie ale je, že sa správajú ako svorka, je ich viac. S jedným si človek poradí.
Ale už Shatili, prerazili sme cez psiu blokádu.
Ešte sme išli ďalej, nemali sme dosť:-), asi 30 km na Mutso, zaujímavé, vedie odbočka na hranice s Ruskom, úplne pohodlne po šotolinke, bol tam len zákaz vjazdu, žiadne pohraničné pásmo. Garmin mi ukazoval hranicu tak 500m. Je to paradox, tuto nič a z druhej strany majú rusi pohraničné pásmo, niekde aj 20 km od hranice. Čoho sa oni boja? Že im tam vtrhnú? Veď títo gruzínci s ich armádou, oproti ruskej? no teda veľa toho by nespravili. Tí Rusi úplne trpia stihomamom.
Keď sme už videli veže v Mutse, zase pes. Napred že jeden, hovorím, s jedným si poradíme, išiel som, ale vzápätí druhý, pastiera nikde, cestička úzka, tak bohužiaľ späť. Hanebne. Vraj v Mutse žije jedna rodina, to boli asi ich.
Tak späť do Shatili, nádherná, impozantná pevnosť, vraj sa ani nevie, kedy a kto to postavil. Vraj napred proti Mongolom, potom neskôr proti Dagestancom a Čečencom. Tí tu z rečí miestnych vyzerajú najagresívnejší.
Potom hľadanie nejakého ubytka bolo vcelku jednoduché, bolo len jedno a tak výber nebol ťažký :-). Veľmi jednoduché, všetko stlčené samodomo, vrátane okien a dverí. Ale čisto, hoci skromne. Ale aj tak, už sme odvykli od takýchto všelijakých ubytiek, sme zvyknutí doma, vo svojom pojazdnom domčeku. No ale to by som sem išiel na MANe dva dni, hoci cesta bola lepšia ako v Omale. Tu by sa s MANom teoreticky dalo.
Večer ešte prezretie pevnosti, skutočne malý zázrak. Je to veľké, 4-5 poschodí, vzájomne spojené. Slúžilo to zjavne ako pevnosť. No a šok, jediní turisti, čo tam boli boli Slováci, dokonca chlapík z Bratislavy. Už sú v Gruzii 5 týždňov, všelijako po penziónoch a hoteloch, viezol ich sprievodca, ale už vraveli, že majú tých ubytiek dosť, strava tiež rôzna, no darmo, také zázemie pre turistov ako u nás tu nie je. Zase je tu ale o to menej ľudí.
Večera chutná, bola v cene, ale bez mäsa, to tu sa moc nemusí, hoci sú tu kopce plné stád. Ale chutné, takisto aj raňajky, kuchárky nás sprdli, že nič nejeme, aj nám zabalili také vynikajúce posúchy. Zlatí ľudia, ako všade tu.
Večer ešte pokec s majiteľom, pýtal som sa aj na tých psov, potvrdil, že sú nebezpečné, ale pastieri by ich nemali púšťať len tak úplne na voľno. Už sa objaví občas trekár, cyklista, motorkár, nie každý príde autom. Ale kašlú nato. Tí psi majú v génoch ochranu stáda, pastieri ich potrebujú, je tu veľa vlkov a medveďov a psi sa pustia aj do nich. Robia proste svoju prácu. Áno, chápem, keď sa priblížim k stádu, chráni ho, ale prečo ten jeden psisko-blbec bežal zaútočiť niekoľko sto metrov od stáda, to by už nemal. To bol nejaký zúrivec. Navyše ak sa stádo pasie pri ceste, útočia na všetko, čo po nej ide. A pastier niekde vegetí a spí.
Manželka to síce znášala statočne, ale videl som, že sa dosť bojí cesty späť, tak som poprosil majiteľa, či by nešiel s nami autom, keby dačo, aspoň pomôže, alebo sa schováme v aute. Aspoň po priesmyk, od neho sú už len stáda kráv a tie nemajú psov. Sú rozumnejšie, teda tie kravy, pasú sa sami. Len že on ale nemá benzín, má ho presne vypočítaný až do dediny, keby sa vrátil z pasu, už by sa druhý krát nedostal. Takto tu ľudia žijú. No nakoniec mne zostala jedna bandaska 7,5 l, aj som mu čosi zaplatil, hoci peniaze nechcel, tak na druhý deň išiel. A dal manželke palicu, bol zlatý, ale myslím si, že spray je účinnejší. Atak psov len raz, síce sme netrafili, ale potom sa pustili za jeho autom, nám už dali pokoj.
Na pase pokec s trekármi, čo domáci viezol, pár maďarov, išli Omalo-Shatili 4 dni, pas bol ešte zavalený snehom, zlé značenie. Tiež problémy so psami, na úzkom triale stádo, akonáhle sa priblížili, psi vstali a nepustili ich. Našťastie neútočili, ale museli 6 hodín čakať kým príde pastier a prevedie ich. Bolo na nich vidieť, že toho majú dosť. Je to tu problém.
Ale inak nádhera.
Za jednou zákrutou zrazu pes na ceste, ale taký čudný. Na túlavého ďaleko od dediny, dlhé nohy a veľmi rýchlo reagoval a bleskove zmizol v lese. Podľa mňa vlk. Ale vlci sú bezpečnejší ako pastierske psy :-). No a samozrejme pár orlov.
Potom pre auto, chlapík v pohode, potešil ma, keď som ho videl v MAN šiltovke, čo som mu včera dal. Peniaze zobrať odmietol, potom nám ale ukázal pstruhy, čo mal v sádke, obrovské kusy, takých pstruhov som ešte nevidel. Vravím, že všetko je tu obrovské :-). Tak že kúpime, on ho za pár minút vypitval, za chvíľu sme našli úplne super flek pri rieke, rýchly ohník s pahrebou a už sa piekol na grile. Takého pstruha som ešte nejedol. Veľký ako šťuka, teda mal málo kostí, úplne čerstvý, pripravený na dreve, nie na drevenom uhlí, čo mu dalo chuť tej vône dreva, úplne geniálne.
A ešte po rieke dva člny rafterov, zdravenie, vedľa pasúce sa prasiatka a túlavý pes, ktorého sme nakŕmili zbytkami ryby a bol neskonale vďačný, tak nás strážil, sledovanie rieky, hukot perejí, praskanie ohníka, plné brucho super pstruha, chladené ružové, čo ešte viac? Hej, ešte bolo aj kúpanie.
Raňajky super, aj dlho sme spali. Ráno dve prasatá sa napred pustili do sakla so smetím, rozdrbali ho a potom chvíľku som bol vnútri a jedno prasa šlohlo celý sáčok a utekalo s ním. Keby sa to dalo na mobil, už by to malo na youtube milión laikov :-). Ja bežím za prasaťom, to so sáčkom v papuli uteká, ja na neho vykrikujem. No sranda. Inak prasce sa tu pasú ako kravy.
Potom cesta na military highway už smer Rusko, jediná otvorená cesta medzi severným a južným Kaukazom, tak tomu aj zodpovedala premávka. Prázdne kaukazské cesty v Gruzii sú už minulosťou. Stretnutie s nemcami na expedičnom VW-MAN, pokec, pobehali toho už dosť, ale idú smerom Gruzia, opačnou cestou.
Ešte jeden monastyr a podivný pamätník. 20 km pred hranicami šóra kamionov, púšťajú to postupne, na horskej ceste ďalej by to upchali. Ale my sme mali ešte zastávku na Kazbegi, chceli sme aj dať nejakú túru aspoň k ľadovcom.
Flek síce so super výhľadom na Kazbegi, ale už na takom piknikovom fleku, už nie sami. Ale kľud, dá sa.
Večer prechádzka do Stepansmindy, také zaujímavé stredisko, ale teda dosť iné ako sú naše Alpy, aj reštiky, večera v jednej z nich, taká nezávislácka, príjemné sedkanie s výhľadom na Kazbegi, ale šašlik nič moc.
Ráno dole quad, vyvezenie ku kostolíku, rozbitá cesta zaváňala ozajstným offroadom, toyoty vozili turistov, ráno ich ale bolo len pár.
Kostolík na takom mieste spolu s Kazbegom, ktorý bol vraj prvý deň v roku vidieť celý, že spolu to vytváralo nádherné scenérie. Ozaj highlight.
Potom túra k ľadovcu, nádherné výhľady do doliny, neskôr na ľadovec, takých 5 hodín šľapania.
Stretli sme aj pár partií, čo boli úplne hore, rusov a samozrejme čechov, to by ani nebol kopec bez nich :-), mali zlé počasie, aj časť ťažkého úseku. Na trase je zaujímavé, že sa ide aj kúsok po ruskom území a čo je ešte podivnejšie, oni to tolerujú. Len sa treba dole zahlásiť.
Hore na pase partia horolezcov, dokonca aj pár holiek s nejakým horským vodcom, ten ale ozaj nevzbudzoval dôveru, odetý v nejakom podivnom šušťáku, čosi tam hulil, ale vyvliekol hore 25 kg ruksak, tak hádam vie, čo robí. No a potom dvaja Izraelčania, s obrovskými batohmi, pristavili sa pri mne, akože ja idem hore, výstroj som mal najlepšiu, vyzerám ako horolezec :-), vedľa mňa batohy, ktoré ale neboli moje, tak sa spýtali, že kde je Kazbegi :-). Ukázal som vpred, bol to jediný vrchol, potom sa ma spýtali, že ako sa tam ide. Tak som im povedal, že tuto cez ten ľadovec, ale potom im holky povedali, že tam majú guida, on vie podrobnejšie. Tak sa ho pýtali, zjavne to bola ich prvá hora, keď im hovoril, že to sa nedá len tak, treba aklimatizáciu, aspoň tri dni, tak že to je dobrý nápad :-). Nemali ani šajnu, to viem aj ja ako vysokohorský teoretik :-), no sranda. Ale výhľady na ľadovec krásne, aj keď sa Kazbegi trochu schoval za mraky.
Cesta späť ešte divoké kone, stáda oviec, našťastie bez psov :-), nádherné výhľady na kostol, ozaj mýtické miesto.
No a ráno smer hranica, trošku som mal šteklenie v bruchu, chýry o nej boli všelijaké. Gruzínska časť hodka, to je v rámci normy, potom kus cesty a šóra, garmin ukazoval ešte 2 km. Nejako by to šlo, ale s prispením ozbrojených pohraničiarov, zjavne podplatených, sa predbiehalo, hádam polovica šla dopredu. Nechápem ale, že tí ľudia to tolerovali, ja som cudzinec, nemôžem tu moc vyskakovať, ale miestni? Asi je to silnejšia mafia, boja sa.
Po štyroch hodkách na hranici, potom zase klasika, že gruzovik/náklaďák/ a tak som im ukázal vytlačený ich predpis, že M1 je osobné, veľmi uznanlivo krútili hlavou, ako som sa na nich pripravil :-), rešpektovali to. Ale zase quad, že sa nedá do Ruska prísť na dvoch autách, tak že quada napíšu na manželku, mne bolo už všetko jedno :-) a dokonca padol geniálny návrh, hodný ruského colníka :-), že musím dať quada dole a musí na ňom prejsť manželka cez colnicu. Nakoniec ale po ďalšom hodinovom čakaní na zapísanie, kde jedno okienko bolo aj pre kamióny aj pre osobnú dopravu na to zabudli. Celkovo colnica 8 hod, je to môj osobný rekord. Večer sme ho oslávili fľaškou červeného :-)
No a bonus pár metrov za hranicou policajt, potešil sa, mal zámienku, nesvietil som, v Rusku je povinné. Tak že či dám 20 EUR, ja že len 10, tak že dobre.
Vladikavkaz veľké mesto, pomerne pekné, po Gruzínsku a Arménii predsa len vidno, že to Rusko je iný level. Aj sa stavia, nové sídliská, nákupné centrá, cesty neporovnateľné, premávka hustá, autá lepšie. Flek len tak kúsok od cesty, pri riečke, ale pekný.
Ráno sme sa chceli zastaviť v Naľčiku pre povolenie do pohraničných oblastí, síce bola sobota, ale že skúsime. Po dlhšom hľadaní sme našli pohraničníkov, platia prísne bezpečnostné opatrenia, oceľové dvere, ani nevidíte s kým sa rozprávate, len s tmavým dymovým sklom. Samozrejme, nedali nám nič, že máme prísť v pondelok, tak neviem. Uvidíme.
Tak ideme ďalej na Goluboe jazerá, vstup do Kabardino-balkarskej oblasti cez prísny check point, každého zapísali, prejdenie cez detektor, takých kontrol bolo potom viac. Vojaci v guľometných hniezdach, sem tam obrnené vozidlo, časté policajné kontroly, zjavne rusi nenechávajú nič na náhodu.
Na pumpe neberú karty, tak nič, chcel som ísť ďalej, potom sa zastavil domáci a že klasika, otkuda, kuda a tak, keď videl, že mi nezobrali kartu, dal obsluhe 1000 rubľov a že nech mi natankuje, nedal si to vyhovoriť. Tak toto som ešte nezažil. Neuveriteľné, takíto ľudia. Pritom som mu vysvetľoval, že kľudne dôjdem na druhú pumpu, nepomohlo. Musel som prijať.
Potom už aj mešity, a zaujímavé v obchodoch nemali alkohol. Napred som myslel, že náhoda, že majiteľ je moslim, ale aj v ďalších. Predavačka, čo mi dávala vodku pod pultom vravela, že to majú zakázané. Neuveriteľná časť Ruska!
Potom na Goluboe jazero, pekné, vyše 300 m hlboké, zospodu má nejaký prameň a je to spojené ešte s nejakými jaskynnými priestormi. Dno nie je preskúmané, nedá sa tak hlboko potápať, jedine batyskafom a také tu neskúšali. Zaujímavé.
Ale už aj reštiky, nejaké hotely, šiatre so všeličím, už taká komercia. V reštike super bliny a šašlik, obsluhovala už ošatkovaná moslimka, ale sympaťáčka. Ešte cesta dosť ďaleko takým skoro offroadom, kde už nevyšli ani ruské žiguláky :-) na horné jazero, tam síce komercia nebola, ale len jazierko zarastené žaburinami. Vraj tam kedysi boli amury, tie to žrali, potom si ich vylovili a riasy sa rozmnožili. Škoda.
Potom ďalej na koniec doliny, do Verchnej Balcharie, krásna cesta, veľká dedina, 5 tis. obyvateľov, živia sa chovaním dobytka. Na konci také zrekonštruované reštiky, veža, zbytky pôvodnej dediny no a policajti, ďalej je pohraničná zóna, bohužiaľ povolenie nemáme. Úplne nepochopiteľné, Rusi sa boja Gruzíncov !! že im asi vtrhnú na ich stranu Kaukazu. 20 km pohraničná zóna, načo??? Z Gruzínskej strany nič.
Pokec s domorodcom, história dediny bola tvrdá, Stalin ich všetkých 16 tisíc vyhnal na Sibír, vrátila sa len polovica. Kedysi na jedného obyvateľa pripadalo 130 ovcí, pásli ich aj na gruzínskej strane, prechádzali so stádami cez priesmyk vo výške 3800 m.
Potom cesta späť, hľadanie fleku, odbočenie len tak na lúku, kde sú zbytky pôvodnej cesty, tam dodávka, traja chlapi majú jedaciu pauzu, kývli na mňa a s takou prirodzenosťou naliali vodku, ponúkli kura, a odkuda, kudá ale akokeby som sa s nimi poznal roky. Potom, že či som sám, že nie, manželka sedí v aute, tak že čo, nech príde a zase vodenka, grilované kura, pivo, ja som im dal naše, dlho sme kecali, potvrdili neuveriteľnú pohostinnosť domácich. Žili tu pokojne, kým nenastúpil socík a Stalin. Potrebujú len, aby sa do nich nikto nestaral, a mali od verchušky pokoj. Teraz je to tak pol na pol. S gruzíncami vychádzajú v pohode, to len politici riešia. Rusov moc nemusia, v dedine nežije ani jeden, len vo veľkých mestách. Sú moslimovia, ale takí asi trochu vlažnejší, vodenka a pivo sú súčasťou ich výkladu koránu :-). No ak je toto ten nebezpečný divoký Kaukaz, tak bodaj by všade bolo tak nebezpečne :-).
No a po vodke sa už ďalej nešlo, spali sme tam, kľudné tiché miesto. Už v noci pršalo, zdá sa, že počasie sa kazí.
Ďalej na Chegenské vodopády, nie zlé, ale bola nedeľa, tak dosť ľudí, všelijaké šiatre s ručne pletenými čapicami, svetríkmi, rôznymi púťovými blbosťami, ale rusi to aj sem-tam kupovali. No ale čo už, komercia, len trocha iná ako u nás, valcuje aj tu.
Potom ideme na ďalší highlight, na Elbrus. Napred hlavná cesta, prakticky po rovine, neuveriteľné sady jabĺk, ale občas aj iného, veľmi intenzívne, starostlivo obrobené. Ale ten ruský Kaukaz je taký nešikovný. Pozdĺž neho sa dá vlastne len po rovine, potom sú len dlhé odbočky do dolín, ale tie nie sú pospájané. Tak aj tam, 122 km k Elbrusu, späť po tej istej ceste. No čo už. Cesta na Elbrus začala veľmi skoro byť zaujímavá, krásne scenérie, neskôr prísny check point, kontrola všetkého, keď som sa spýtal, že ako by som mohol prejsť cez ich hranice, keby som nemal všetko v poriadku, nevedeli dať logickú odpoveď. Chceli všetko vidieť.
Cestou podivné mesto s panelákmi, Verchnij Baksan, no moc to k tým krásnym horám nepasovalo. Pár panelákov aj pred Elbrusom, všade tabule so zákazmi ako v Alpách, žiadne voľné táborenie, kladenie ohňa, vstup autom do lesa. No dobre. Potom ale šok, východisko na Lanovku na Elbrus, jeden z najväčších highlightov v Rusku, Terskol len také unimáče, bordel, smeti, všetko ošarpané.
Na jednej strane sa tvária ako stredisko niekde v Rakúsku, kde je ozaj všetko zakázané, ale poriadok, na druhej strane majú bordel. Dosť rozčarovanie. Dlhé hrdzavé ploty popri ceste, mimo sa ani odbočiť moc nedalo, potom pri takom nejakom stavebnom dvore sme to zapichli. Strážnik nás ale upozornil, že je tu všade zákaz táborenia, ja som mu na to, že netáborím, len parkujem. Táto možnosť ho trochu zmiatla, zjavne sa tu s nejakými obyťákmi neráta. V noci dážď, Elbrus sme samozrejme nevideli, ale aj okolité vrchy boli nádherné.
Ráno zamračené, ale ideme hore lanovkou do 3800 m, hore už okolo sneh, samozrejme v lanovke traja češi, ktorí idú až hore. Vravím, bez Čechov ani jeden kopec :-).
Hore už čerstvý sneh, 0 stupňov, ale teda tiež v dosť zúfalom stave. Ako také stavenisko, hrdzavé všeličo, pokrútené unimáče, bufet, čo v ňom tieklo na hlavu. V ňom pre zmenu partia slovákov, tí mali už výstup za sebou, zavalil ich sneh, víchrica, hmla, všetci to ani nedali. Asi pekný pocit, prekonať sa, ale to už by som nemusel. Týždeň v zime, hmle, snežení, všetko vlhké, zmrznuté a nakoniec nevidieť vôbec nič. Ale tú atmosféru pod kopcom mám rád, pokecať s týmito výnimočnými ľuďmi, nasať ich nadšenie, trochu pomudrovať, povzbudiť ich, že keď nič nevideli, nech idú ešte raz, má byť lepšia predpoveď :-) a tak. Ja som taký horolezec-teoretik.
Ale aj keď bolo počasie nič moc, stálo to zato. Nekonečné ľadovce, okolité vrchy.
V ten deň sme ešte stihli lanovku na Čeget, vyzeralo, žeby sa počasie mohlo aj umúdriť, a že uvidíme Elbrus, ale už na ceste začalo pršať, tak nič z toho. Už sme si asi krásne počasie vybrali na južnej strane. Mimochodom v údolnej stanici nás vítal plagát, že lanovka oslavuje 50 rokov. Aj tak vyzerala. Za 50 rokov žiadne investície do najznámejšieho ruského strediska. Nepochopiteľné.
Ale zase čosi sme videli, dali lagman na vrcholovej stanici, pokecali so sympaticku majiteľkou, tak aspoň voľačo.
Potom späť na hlavnú, tých 122 km, potom už hlavná cesta na Piatigorsk a Kislovodsk, jedno auto za druhým, Kaukaz ani nie je vidieť, všelijaké nákupné strediská, ruch, takto som si to nepredstavoval. Myslel som, že toto je zabudnutejšia časť, ale nie je. Je to hustejšie ako v centrálnom Rusku.
Za Kislovodskom už lepšie, aj kopčeky, odbočenie na akési Medové vodopády, šotolina asi 10 km, nekonečné lúky, pri vodopádoh krásne miesto, buhužiaľ pršalo celý večer a celú noc.
Ráno humus počasie pokračuje, rozhodnutie nejsť ani do Dombaja, čo už, ten koniec Kaukazu nám moc nevyšiel, ale zase začiatok to vynahradil. Ťaháme ďalej už von z Kaukazu, smer Elista. V jednej reštike pokec, info, že v Astrachane je 40 stupňov, no teda zo snehu na Elbruse zase toto. No čo, Rusko.
Spanie len tak, pár km od cesty, v takom páse lesa medzi poliami. Ale klídek, nikde nikoho.
Ráno prekvapko, okolo nás čata kombajnov na žatvu aj s celým doprovodom, zdá sa, že tuto na tých obrovských poliach sa chodí na týždňovky. Ďalej nekonečné polia, ale postupne viac a viac stepí. Potom Elista, hlavné mesto Kalmycka, jediného budhistického štátu v Európe. Je to vidieť, veľa ľudí má mongolské črty, ale ženám to na kráse neubralo, skôr naopak. Veľa ozaj krásnych.
Za Stalina nič moc, všetkých násilne presídlil na Sibír, vrátila sa ledva polovica. Okrem iného sa pod nimi prelomil ľad na Volge a desaťtisíce zahynuli. Ten Stalin toho teda má na rováši. Ale zaujímavé, aj týmto ľuďom socík neuveriteľne ublížil, ale napriek tomu samý Lenin-socha, Lenin-ulica, určite by sa našlo aj Stalinove námestie, dosť nepochopiteľné, alebo to neriešia.
Prehliadka najväčšieho budhistického chrámu, zvláštna podmanivá atmosféra, energia, ale vnútri fotiť zakázané.
Začínal tam pretek Velikaja step, ako náhrada za silkway, tak bol aj kukuč na pár áut.
Sranda, že na centrálnom námestí si nás policajt pomýlil so štartujúcimi :-).
Za Elistou už nefalšovaná step, prázdne, minimálna premávka, na oblohe veľké dravce, kdekoľvek sa dalo odbočiť na spanie, ale chceli sme ďalej od cesty, nakoniec také kríky, tak 2 km od cesty, úplne prázdna step, ako inak :-), kľud, pohoda, vreskot cikád ako v Chorvátsku, spln mesiaca, ohník, vôňa vzduchu akú nepoznáme, aj step má svoje čaro.
Ráno ďalej na Astrachan, boli aj pieskové duny a soľné jazerá,
pred Astrachanom odbočenie, že ideme hľadať breh Kaspického mora, aj keď som okolo neho už prešiel stovky km,
doteraz sa mi ho vidieť nepodarilo. Našiel som teda na mape dedinku na jeho brehu, aj garmin mi to potvrdil a neuveriteľne zlou cestou som sa predieral k dedinke. Keď mi garmin ukázal, že breh je 500 m, ale ja som na kilometre videl len zeleň, začal som mať zlé tušenie. Stopol som miestneho, že ako sa dostanem na breh, potvrdil, že nijako. Najbližší breh mora je v Dagestane alebo Kazachstane, pár sto km. Nepochopiteľné. Čo garmin ukazoval ako vodu, sú nekonečné bažiny, absolútne nepriechodné. Zakliate more.
Tak späť, zase si užiť húpania v aute, na hlavnú a pri jednom z mnohých ramien Volgy krásne miesto pri vode, aj trochu kúpanie, sledovanie rýb, ako sa vyhadzujú z vody, stačilo nastaviť pekáč a ryba je moja :-), pár lodičiek, pohoda, ohník, kľud.
Ráno smer Astrachan, cez také predmestia nič moc, malé drevené, ruské domčeky, niektoré maličké ako pre hobitov, stred mesta, Kremlin, bývalé pôvodné opevnené mesto s kostolmi, veľmi pekné, udržiavané.
Ešte plavba loďou-reštikou po Volge, potom cieľ pretekov Velikaja step, ale do cieľa sa príde až tak za tri hodiny, to sa nám nechcelo čakať, tak sme sa vymotali z Astrachanu, hľadanie fleku odbočka do dedinky, na druhú stranu Volgy niečim ako kompou, bola to staručká lodička a mala len taký čln na boku, ale vzali nás v pohode, zase na kompe otkuda, kuda a pokec s miestnymi.
Opäť nádherné miesto pri Volge, sami, okolo len stádo koní, zase vyhadzovanie rýb, ohník, absolútne ticho, večer ani svetielko, úplná divočina. Krása.
Noc absolútne tichá, ale ráno už neďaleko stan a nejaké autá. Začína víkend. Cesta nič moc, taká step a len občas sme videli Volgu. Nečakaný problém, nedala sa zohnať voda. V jednej reštike tiekla len tak, skôr kvapkala, majiteľka vysvetľovala, že to tu je v lete problém, nestačí a nikde na okolí nie je. No teda, pár metrov vedľa Volga, relatívne čistá voda, určite je aj podzemná a oni trpia nedostatkom. Sú veci medzi nebom a zemou :-). Niečo sme len tak naliali z cecule do nádrže, domáci sa podelili s poslednou, peniaze samozrejme nezobrali. Potom hľadanie fleku, k útesom, kde spúšťali rybára na lane, je tam hlboká voda, kde sú veľké ryby, tak kvôli nim aj horolezecký výkon :-). Poradili, kde sa dá dostať k vode, bola sobota, tak dosť ľudí, partia mladých púšťa hlasno ruský rep, to už ozaj nemusím, tak ďalej, tak len také miestečko, pekné, ale už nie divočina.
Ráno smer Volgograd, napred čmudiaca a smradľavá rafinérka, potom sa to ukľudnilo. nekonečné mesto, od tabule začiatok po koniec asi 70 km. Neuveriteľné. No prebili sme sa k Mamajev Kurgan, neuveriteľná vec, ja som to už síce videl, ale len z inej, takej zadnej strany, teraz sa nám podarilo dostať k hlavnému vchodu, no berie to dych. Tá monumentálnosť, majestátnosť, ale pritom spravené s citom, fakt to človeka dostane. Tí Rusi majú k vojne úplne iný vzťah ako my. 20 miliónov obetí, to poznačilo každú rodinu, stretávali sme veľa ľudí s kvetmi, možno tam majú blízkych, alebo len tak, úcta. Silný dojem.
Z Volgogradu sme zvolili ešte smer Saratov, pozdĺž Volgy, ešte nájsť pekný flek. Napred odbočka do dediny, všelijaké úzke cestičky, neúspešný pokus, potom ale garmin ukázal možnosť, odbočka na trail, ktorý vedie až k rieke, riskli sme, asi 5 km krokom, ale vyplatilo sa, nádherné miesto, dve autá, krásna piesková plážička, kúpanie, nádhera. Pokec s miestnym, má tam známych na rybách, v stane na pláži s člnmi, že lovia nejakú veľkú rybu, znelo mi to ako sumec. Zatiaľ neúspešne, aj keď ju videli, nežerie, lebo znáša ikry. Zaujímavé, dovolenka na pustom brehu Volgy na lovenie ryby, možno týždeň, dva, možno aj bez výsledku, no čo hobby sú rôzne. No a potom všetci odišli, úplne sami na brehu, nádherná scenéria, sen. Posledná noc na brehu rieky Volgy, ale stála zato.
No a ráno už smer centrálne Rusko, už to bude nudnejšie, hoci na ceste sa vždy nájde niečo zaujímavé. Cesty úzke, krivé, dosť premávka, odlomil sa kryt predného brzdového kotúča, vždy je niečo, aby sa človek nenudil :-). Musíme riešiť, treba dať dole predné koleso, najlepšie nájsť nejakú šinomontáž. Obchody plné, žiadne embargo na EU potraviny nevidno, v obchodoch je všetko, vrátane českých, nemeckých pív, talianskych vín, všelijakých nestle, redbullov, asi sa to nejako na trh dostane. No a neuveriteľne lacno. A ruské potraviny sú ozaj dobré, také prírodnejšie, bez umelín a všelijakých ečok.
Cesta už dosť na psychiku, takéto keď vidíte hodku, dve stále to isté, je to len pre otrlých cestovateľov :-)
Flek pri jazierku, pekný až nad očakávanie, v tých nekonečných poliach niečo také nájsť je problém.
No a ráno ďalej, obed v kafé, t.j. reštika, stravu ale majú fakt dobrú, žiadne umeliny, domácu, taký lagman alebo boršč úplne na obed stačí, no a s tou cenou sa trávi úplne dokonale :-), dve polievky, chlieb, kávy 4 eurá, no nekup to :-). Pokec s partiou ukrajinských šoférov, že vyžijú zo 100 eur, ak fajčí, tak 130, no skutočne iné dimenzie. Ale u nás dám za také jedlo 20 eur, tu 4, tak snáď im to nejako vyjde. Trochu sa až hanbím za to moje auto, pre nich je to iný svet.
Potom pre trochu zmeny do mesta Elets, nejaký monastyr, no a navigácia že doľava, hoci tam bol prikázaný smer, a aj keď nebol zákaz vjazdu, vpálil som do jednosmerky, úplne ale úplne naschvál dve policajné autá, hneď zobrali doklady, že mám ísť s nimi na stanicu cez celé mesto, potom ako so zločincom, čakať, vraj musia spísať protokol, potom k náčelníkovi, potom nejakú zloženku do banky, priniesť potvrdenie z banky, že to bude trvať pár hodín, no mali to nacvičené, že človek ich doslova prosil aby zobrali úplatok, aby mohol odísť. Potom už zmena, príjemný človek, poradil, dosiahol svoje. Nie som v tomto zásadový, beriem to ako súčasť cesty, u nás platím mýto, poplatky, tu občas všimné, je to tak. Ale už po tom zdržaní sme sa na monastyr vybodli, rýchle preč hľadať flek, už sa stmievalo.
Núdzovka v páse lesa medzi poliami, tých pásov tam majú doslova stovky km, či to niekto sadil, alebo to len tak nechali aby to bol ako vetrolam a útočisko pre vtáky, neviem. Ale kľud, dosť ďaleko od cesty.
A zase ďalší deň cesty, podobný ako predchádzajúci, flek v nádhernom lesíku, úplná divočina, vyplašili sme stádo ovadov, také rýchle a obrovské som ešte nevidel. Potom sa ale ukľudnili, celkom príjemný flek.
Posledná dedinka v Rusku zase pokuta, vraj som stál na chodníku, ktorý ale nebol nijako vyznačený, dal som mu posledné rublíky, čo už. Aj to je Rusko.
Bielorusko trochu iný svet, cítiť tam taký závan socíku, všade nápisy, aj v lesoch, neklásť oheň a pod., taký Lukašenkov stihomam. Dediny viac ako jednoduché, všetko na cestách staré MAZy, trochu sa zastavil čas.
Branie vody v autoumyvárke, pokec s takým offroaďákom, že tam majú bažiny, jazdia tam nejaké preteky, do lesa sa môže, ak nie je rampa, ale prísny zákaz zakladať oheň pod pokutou 500 usd.
Dosť veľa rámp na vstupoch do lesa, dosť čudné, lebo obrovské plochy a len pár dediniek, také je to tam zošnurované.
Kontrola policajtov, stále chceli nejaké papiere od nákladu, proste nevedeli pochopiť, že také veľké auto a len pre dvoch turistov a bez nákladu.
Flek neďaleko jazierka v lese, úplný kľud.
Ráno pokračovanie, už viac polí a menej lesov, potom také, že na Brest akože diaľnica, aj snímače a hneď ako som videl šipku, že miesto na platenie, išiel som a čo som úplne nečakal, mali tam elektronické mýto, ale že už som prešiel bránou a teda pokuta 260 EUR. Za jedno prejdenie bránou !!!!. Ale nakoniec som ju ukecal, že to nemali značené, nikde možnosť kúpiť krabičku, tak že ona mi nedá pokutu, ale ak ma chytí kontrola na ceste, tomu sa už nevyhnem.
Tak ďalej na hranice, majú v Breste 2 hraničné prechody, tak som išiel tým dialničným, že bude väčší. No ale ten bol len pre kamióny, tak som sa spýtal, či môžem tade, vojak na prvej lajne ma pustil, ale potom colník išiel za načalnikom, ten ešte za vyšším a že tadeto nemôžem, musím ísť cez mesto na osobný prechod. Oni ličnij transport nemôžu vybaviť, ale to už bola hodka za nami, presun na osobnú, tam kontrola dialničná, že som išiel cez mýtnu bránu bez krabičky. A to som si myslel, že s nimi vybabrem, že neodovzdám krabičku a zmiznem. Ale to auto tam stálo práve pre takéto prípady, našťastie sa dalo platiť kartou, tak som nemusel ísť von z hraničnej šóry. Ale neujde im ani myš.
Hranice zase klasika, že mám ísť cez nákladný prechod, ja že tam som bol a vyhodili ma, tak zase telefonovanie načalnikovi, ďalšiemu a každej ďalšej uniforme zase vysvetľovanie. Nakoniec po dlhých troch hodinách vybavené, na poľskú stranu, tu som myslel, že už super, že EU, ukážem pasy a idem. Ale tí colníci sú priblblí úplne všade. Že sa musím vrátiť späť na prechod pre kamióny. Ako? Veď už nemám vízum do Bieloruska ???? Nakoniec tak pol hodky nejaké debaty, potom trojnásobná kontrola auta, neúspešné hľadanie VIN na štvorkolke, že kde je? No neviem, hľadajte, ešte ho nikto v živote nechcel vidieť. No EU sa moc nevyznamenala.
Poľsko predsa len iný svet, iné domy, autá, cesty, no darmo, ten rozdiel je dosť výrazný. Keď sme doma, ne
Prosím Přihlásit se nebo Registrace volit.
Členové online 0
Nejnovější člen: ProdejIveta
Powered by PHPFusion. Copyright © 2024 PHP Fusion Inc.
Released as free software without warranties under GNU Affero GPL v3.
Theme by PHP Fusion Inc
44,044,683 unikátních návštěv | Vygenerované za: 0.15760 sekund | Průměrně za: 0.1576 (0) sekund | Dotazy: 60 | Použitá paměť: 1.79MB/2MB